Wiener Konzerthaus, 18. 4. 2012
Dramaturgia viedenského Konzerthausu pripravila na túto jarnú sezónu cyklus The Art of Latin Jazz, ktorá prináša v podstate všetkých významných predstaviteľov tohto rozmanitého žánru. Po vystúpení veľvyslancov newyorskej salsy Spanish Harlem Orchestra a flamencového mága Diega El Cigalu pokračovala séria koncertom kubánskeho klaviristu Roberta Fonsecu.
Dovolím si teraz malú historickú odbočku. Tohto u nás nie príliš známeho umelca sme mali možnosť vidieť a počuť naživo aj na Slovensku v roku 2004. Vtedy hral v Inchebe s orchestrom Buena Vista Social Club, v ktorom nahradil zosnulého Rubéna Gonzalesa. V kubánskych tradičných bolerách sa publiku predstavil "len" ako luxusný sideman Ibrahima Ferrera. Mal som však možnosť vidieť aj zvukovú skúšku pred týmto koncertom, na ktorej si len tak sám pre seba "odpálil" Giant Steps v takom tempe a s takou invenciou, aká sa bežne nevidí. Vtedy som si uvedomil, že s týmto chlapcom "nie je všetko v poriadku" a že stojí za to jeho tvorbu sledovať.
Minulú stredu sa Vo Viedni predstavil ako leader svojho šesťčlenného ansamblu a priiesol hudbu z najnovšieho albumu Yo (v preklade "Ja"). Vo všeobecnosti ide o fúziu jazzu, kubánskej hudby, world music (hlavne afrických koreňov afrokubánskej hudby) v modernom zvukovom kabáte. Fonsecov klavírny prejav je z môjho pohľadu dobre namiešaným koktejlom viacerých kubánskych velikánov. Je nesmierne technicky zručný, no svoju techniku nepredvádza samoúčelne ako napr. Chucho Valdez. Precízna rytmická drobnokresba a sklon ku perkusívnemu hraniu pripomína Gonzala Rubalcabu. Pri všetkej živelnosti hrá veľmi čisto, priam s aristokratickou eleganciou. Práve to ho odlišuje od ďalšieho kubánskeho mága Omara Sosu. Čo mi možno trochu chýbalo, je práve tá Sosova spiritualita, mágia, či "špina".
Fonseca okrem klavíru obsluhoval vokóder, druhé klávesy a aj sampler s pripravenými loopmi, či vokálnymi frázami. Tie využil hlavne vo vkusnom atmosférickom úvode koncertu. Fonsecov koncept najlepšie funguje na kontrastoch. V momentoch, kedy sa konfrontuje napr. africký talking drum či gitara virtuózneho maličana Baba Sissoko s rumbovou rytmikou a jazzovou harmóniu (Bibisa). Tieto spojenia prinášajú objavné, no prirodzené zvukové a rytmické obrazy (podobný koncept preferuje aj spomínaný Sosa). Naopak, za slabšie miesta koncertu považujem relatívne tradičné formy pomalej guajiry (Quien Soy Yo), či obligátnu descargu v pekelnom tempe (aj keď tá Fonsecova technika je naozaj obdivuhodná). Obdiv patrí aj Fonsecovmu zvukovému majstrovi, ktorý si poradil s nástrahami akustiky veľkej sály Konzerthausu a relatívne veľký a hlasný ansambel ozvučil vrámci možností skvele.
Roberto Fonseca vo Viedni potvrdil, že patrí medzi významné a inovátorské osobnosti súčasného latinjazzu a predstavuje jednu z jeho osobitých tvári. Ďalšie z nich, ako Danilo Perez trio, Miguel Zenón quartet, Michel Camilo (duo s Giovannim Hidalgom) môžete vidieť v najbližších týždňoch vo viedenskom Konzerthause. Neoľutujete.
Roberto Fonseca - klavír
Jorge Chicoy - gitara
Yandy Martinez - basgitara
Joel Hierrezuelo - perkusie
Ramses Rodrigez - bicie
Baba Sissoko - talking drum
