Ja už vlastne ani neviem, po koľkýkrát som v pozvánke na jazzový koncert čítal niečo o ´Valihorovi a jeho spolužiakoch z Berklee´. Je však potešujúce že elitný slovenský bubeník v školskej ročenke zakaždým nájde skvelých hudobníkov, ktorých predstaví aj na Slovensku.
No a tak sa po dvoch rokoch do bratislavskej Arény po Valihorovom boku vrátilo duo introvertných hudobných majstrov, arménsky klavirista Vardan Ovsepian a taliansky basgitarista Daniele Camarda. Valihora je na Slovensku hviezda, takže napriek strašnému vetru sa aj ďalší z koncertnej rady Jazz v Aréne odohral pred nabitým hľadiskom. Nutné doplniť, že okrem koncertu v Aréne sa trio predstavilo i vo viacerých slovenských mestách (Košice, Banská Bystrica).
Valihora so svojimi projektami nikdy nevyhľadával potlesk za znalosť tradície, naopak vždy išiel po progresívnosti a inakosti. Tak tomu bolo s Waking Vision či s Hiromi a rovnako je tomu i v prípade tria s Ovsepianom a Camardom, ktoré žánrovo prekračuje rámce jazzu. Táto kapela spája jazzový prístup k improvizácii s klavírnou klasikou i arménskym folklórom. To všetko v komornom, miestami až introvertnom koncertnom prevedení. Napriek tomu, že trio sa odhodlane drží melancholických hudobných nálad, je úžasné, do koľkých rôznych podôb sa OCV dokážu počas spoločnej improvizácie pretransformovať. Ovsepian je rovnako výborný v klavírnej klasickej hre ako na klávesoch v groovujúcich skladbách, Camarda so svojim technickým vybavením spĺňa úlohy basáka, gitaristu i DJa v reálnom čase. No a Valihora, to je nekonečná zásoba bubeníckych výrazov od detailných štúdií rytmičáku až po drum´n´bassové beaty, jeden z najmuzikálnejších bubeníkov, akých poznám.
Koncert sprevádzali oné ´interaktívne momenty´, kedy v dlhom tichu medzi skladbami Valihora za nervóznych pohľadov kolegov tápe v repertoári či opravuje bicie. Niekto mi nedávno vravel, že mu práve toto príde na Valihorovi neprofesionálne. Mne osobne sa to páči, je to jednoducho Valihorov štýl, navyše to dodáva koncertu taký rozmer bezprostrednosti a ľudskosti. Páčilo sa mi i keď Ovsepian asi v polovici koncertu pristúpil k mikrofónu a s chladom hlásateľa na vlakovej stanici prečítal názvy skladieb z repertoáru, aby sa hneď potom vrátil ku klavíru a bez slova pokračoval ďalej. Bola to proste iná atmosféra ako keď sledujete jazzmanov na pódiu v najlepších oblekoch a s pripravenými príhovormi. Valihorovi a jeho spoluhráčom sa podarilo prelomiť ľady svojou hudobnou prirodzenosťou a to je dobre. Bol to jednoducho koncert skvelých momentov, silných nálad a sugestívnej atmosféry.
Miro Bachura
