Ďalší slovenský jazzman, ktorý sa vydal na jarné koncertné turné, bol saxofonista, pedagóg a skladateľ Nikolaj Nikitin. Na koncertoch predstavil spolu s klaviristom Ľubošom Šrámekom ich najnovší projekt Altar. Jeden z koncertov sa v polovici mája uskutočnil aj v Bratislave v malom štúdiu Slovenského rozhlasu.
Album Altar je koncipovaný ako komorné obsadenie klavíru a saxofónu, na koncerty si však títo páni k sebe prizvali dvoch ďalších členov - rakúskeho bubeníka Klemensa Marktla a žijúcu legendu jazzového kontrabasu, ktorou bol Miroslav Vitouš. Ihneď na úvod môžem povedať, že vzniklo nesmierne zaujímavé kvarteto zložené zo štyroch silných osobností.
Ako úvodná zaznela titulná kompozícia CD „Lullaby of Kirkland“ Ľuboša Šrámeka. Ako prvá ma zaujala veľmi dobrá akustika, ozvučenie všetkých nástrojov a vynikajúca súhra celej kapely. Trio Vitouš, Šrámek a Marktl si po hudobnej stránke náramne rozumeli. Musím pochváliť Ľuboša Šrámeka, ktorý sa podľa môjho názoru momentálne nachádza vo vrcholnej hráčskej aj interpretačnej forme. Klemens Marktl je taktiež bubeník európskeho formátu, zaujalo ma nielen jeho úžasné rytmické cítenie, ale aj perfektná práca s tónom a dynamikou bicích. Marktl patrí k bubeníkom, ktorí jasne dokazujú, že aj na bicie nástroje sa dá hrať citlivo a muzikálne.
Koncert mal výbornú dramaturgiu – okrem skladieb z dosky Altar, sa hralo aj autorské jazz blues Nikolaja Nikitina s názvom „Of Blues“. Nikitin napísal zaujímavú tému, ktorá svojim rytmom a výberom tónov jasne odkazovala Thelonia Monka. Nikitin pokračoval v Monkovom štýle hry aj vo svojom pekne vygradovanom sóle plnom zaujímavých intervalických a rytmických patternov, ale aj klasických bluesových fráz a bopových liniek. Šrámek sa vynikajúco vyhral s „Monkom“ v celom sprievode a aj vo svojom sóle. Bolo zaujímavé sledovať jeho obrovský štýlový a koncepčný záber, ktorý začína bluesom a bebopom a siaha až k postbopu a k modernému polyfonickému hraniu a la Brad Mehldau či Fred Hersch. Sóloval tu aj Miroslav Vitouš, ktorý je jednoducho fenomenálny. Hral neskutočne koncentrovane, čo sa pozitívne prejavovalo počas celého koncertu. Krásnu kompozíciu s názvom „Sunrise“ napísal Klemens Marktl. Téma má veľmi peknú melódiu, ktorá je podporovaná invenčným harmonickým pôdorysom. Interpretovaná bola vo voľnom rubátovom tempe, čo spôsobilo, že sa tu prejavila zvukovosť a cit pre dynamiku všetkých hráčov.
Kapela štýlom hry odkazovala na moderný mainstreamový jazz Wayneho Shortera, Herbieho Hancocka, alebo Chicka Coreu. Vitouš brilantne ukázal svoje umenie pri sólovej hre krásnej balady „I Fall in Love Too Easily“. Bez problémov sa sám doprevádzal a motívy z melódie striedal s improvizačnými linkami. Vitouš má svoj špecifický „feeling“, charakter a zvuk. Ide o umelca, ktorý si našiel svoj osobný štýl a rukopis, a aj tento fakt z neho robí jedného z najlepších kontrabasistov v histórii jazzu. Bol zážitok sledovať jeho vynikajúcu interakciu s touto kapelou. Nechýbala Nikitinova kompozícia „Bolero“ kde sa objavili výnimočné až čarovné hudobné momenty. Kapela sa tu naplno uvoľnila, čo sa prejavilo v krásnych improvizačných pasážach. Zaujímavé boli polyrytmy Klemensa Marktla, Vitouša aj Šrámeka, ktoré vytvorili viaceré, vzájomne sa prelínajúce rytmické plochy. Nikitin tu vynikajúco pracoval s farbou nástroja, a aj s rytmickým a tónovým materálom.
Pokračovalo sa klasickým jazzovým štandardom „Autumn Leaves“. Špeciálne sa mi tu páčil Šrámek, ktorý hral v štýle legendárneho Chicka Coreu. Išlo o výbornú interpretáciu tejto témy. Nikitin si svoje sólo krásne vystaval a nabudil publikum k počúvaniu ďalších improvizácií. Štýlom hry mi najviac pripomínal Wayneho Shortera. Posledná skladba koncertu mala opäť rubatový rytmus. Kvarteto hralo cez seba, a aj tu sme boli svedkami neopakovateľných momentov, ktoré pripomínali spôsob hry Wayne Shorter quartet, alebo John Coltrane quartet z neskorých 60. rokov minulého storočia. Išlo o záver večera, ktorý mal obrovskú výpovednú hodnotu a špecifickú atmosféru plnú clivoty, smútku, sklamania, ale aj nádeje a radosti.
Koncert sa vydaril na výbornú. Išlo o hlbokú hudbu založenú prevažne na modálnom a mainstreamovom koncepte s prvkami vážnej hudby, ktorá pohladila dušu všetkým milovníkom moderného akustického jazzu a súčasnej improvizovanej hudby (contemporary music). Zaplnené publikum Štúdia 2 Slovenského rozhlasu nadšene tlieskalo a "hltalo" každý tón. Gratulujem Nikolajovi Nikitinovi a Ľubošovi Šrámekovi k tomuto vynikajúcemu zoskupeniu a k excelentnej hudbe, ktorú produkuje. Teším sa na ďalšie projekty týchto pánov.
Dávid Oláh
Foto: Rudolf Baranovič
