September sa viacerým spája so školskými aktivitami: so slávnostným prvým dňom a následným štartom činností, ktoré potom žiakov a študentov moria počas nasledujúcich desiatich mesiacov. A tiež môže byť časom restov a reparátov, ktoré sme zanedbali v predchádzajúcom období. Keďže sme v minulých rokoch prostredníctvom sérií Slovak Jazz 2022 a Týždeň slovenského jazzu 2023 ponúkli stručnú reflexiu všetkých domácich jazzových albumov, teraz nastal čas na spomínaný reparát.
Škola slovenského jazzu na spomínané cykly nadväzuje a v rámci piatich tematických blokov ponúkne pohľady a reflexie všetkých domácich jazzových albumov vydaných v roku 2024. Samozrejme, nie vždy bolo možné zoskupiť do jedného vreca nahrávky rovnakej krvnej skupiny, ale aj snaha sa oceňuje. Ako napovedá podtitul „retro a tribute“, v úvodnej časti sa pozrieme na albumy, ktoré vzdávajú poctu velikánom minulosti, alebo sa snažia o čo najvernejšie pre(ds)tavenie rodinného jazzového striebra.
Robert Vizvári – Tribute to Aladár Pege (LP Studio)
Kontrabasista a basgitarista Robert Vizvári sa rozhodol vzdať poctu jednej z najvýraznejších európskych jazzových osobností – maďarskému kolegovi, kontrabasistovi, basgitaristovi a skladateľovi Aladárovi Pegemu (1939–2006). Pegeho interpretačné majstrovstvo bolo pokračovaním virtuóznej tradície maďarskej a cigánskej hudby v rozmanitých podobách a vo svojom repertoári mal mnohé jazzové úpravy domáceho folklóru. (Za zmienku tiež stoja jeho medzinárodné presahy, napríklad spolupráce s Mingus Dynasty či pódiové komunikácie s Herbiem Hancockom a Tonym Williamsom.) Album „Tribute to Aladár Pege“ ponúka mierne odlišný pohľad na päticu skladieb z Pegeho kompilačného albumu „Music For Everybody“ (Hungaroton 2002). Vo Vizváriho verziách na prvé počutie zaujme množstvo kontrastov: folklórom inšpirované témy v jazzrockovo nadupanom háve sa prelínajú s éterickými intermezzami klávesových, vokálnych a flautových plôch spoluaranžérky Sisi Michalidesovej. Líder prestriedava kontrabas s pražcovými a bezpražcovými basgitarami (skvostné variácie lyrickej témy Gyöngyvirág a následný dialóg so sopraninovou zobcovou flautou), experimentuje s celou škálou zvukových efektov, pričom mu zdarne sekundujú dlhoročný spoluhráč na klávesových nástrojoch Eugen Vizváry a bubeník Marian Ševčík. Vydarený počin, ktorý určite inšpiruje siahnuť aj po originálnych verziách a uvedomiť si nedocenenosť stredoeurópskych jazzových pionierov.
Paper Moon Trio – Jazz keď znie (Pavian Records)
Retro štýl napodobňuje, alebo vedome odvodzuje životný štýl, trendy alebo umelecké formy z historickej minulosti, vrátane hudby, spôsobov, módy alebo postojov. Do tejto kategórie zapadá trojica nasledujúcich albumov a na prvom z nich sa predstavuje trojica hudobníčok v rámci vokálno-inštrumentálneho zoskupenia Paper Moon Trio. Koncept ich druhého štúdiového albumu „Jazz keď znie“ prináša programovo volený repertoár slovenských a českých vokálnych trií prvej polovice minulého storočia (Tri dievčatká a ich obmeny Včielky či Mikulovo Trio, Sestry Allanovy, Sestry Skovajsovy, Ingriš Babies a Bajo Trio). Aranžmány sú prispôsobené technickým danostiam hlavných hrdiniek (Andrea Kružliaková, Kristína Uhlíková, Barbora Medeková), ktoré dokážu milé dobové popevky okoreniť zaujímavými hudobnými nápadmi (motív z Debussyho prelúdia Dievča s vlasmi ako ľan v introdukcii úvodnej piesne Keby láska kvitla na horách). Skvelým nápadom bolo prizvanie džentlmenov rovnakej krvnej skupiny a tak si môže poslucháč vychutnávať spevné kornetové sólo Juraja Bartoša v titulnej Jazz keď znie alebo gitarové vyhrávky Milana Medeka v Rainy Days. Tento evergreen preslávili v 30. rokoch minulého storočia legendárne The Boswell Sisters, čo naznačuje ďalší dramaturgický záber albumu. Príjemný závan starých svetov v príťažlivom dámskom podaní.
Funny Fellows – My Blue Heaven
Vkusná, kultivovaná a napriek všetkému rozpustilá zábava! Práve tieto charakteristiky mi prebiehali hlavou pri počúvaní aktuálneho počinu „My Blue Heaven“ hudobnej formácie Funny Fellows. Napokon, pätica veselých chlapíkov, ktorí sa v domácom kultúrnom priestore pohybujú už od roku 1993, má toto adjektívum v samotnom názve i programe. Základom však ostáva jazz, akési DNA kapely, okorenený množstvom ďalších prímesí. Kornetové sóla lídra Romana Fédera a tiež výstupy klarinetistu a tenorsaxofonistu Michala Ballu sa doslovne vznášajú nad pulzujúcimi harmonickými a rytmickými „spodkami“ (ospravedlňujem sa za kuchynský žargón). Harmonické sprievody akordeonistu Jozefa Pitáka vynikajúco korešpondujú s pochodujúcimi basovými linkami suzafonistu Daniela Valáška a marching bubnovaním Milana Ručeka. Výborne zvolený repertoár prináša nielen rozpustilé kúsky (úvodný Washington and Lee Swing či nadupaná Yes Sir, That's My Baby) ale aj hymnické popevky (We'll Meet Again či vychýrený domáci kuplet Len bez ženy, v ktorom sa od nežného pohlavia dištancuje Csongor Kassai). Práve tento herec, spevák a šoumen exceluje aj v záverečnom, balkánsky šmrncnutom popevku Jó, ha szól a rádió. Hotové bakchanálie rozmarných a rozjasnených popevkov s odkazom: „Úsmev nech je vašim modrým nebom!“
Bratislava Hot Serenaders – SMILE (FABART)
Zlaté staré časy ešte chvíľu neopustíme, hoci postúpime o niekoľko úrovní vyššie. Takýto kráľovský status totiž právom prináleží jednému z najlepších európskych hot-jazzových orchestrov Bratislava Hot Serenaders, ktorého sláva sa počas troch desaťročí rozšírila do väčšiny európskych krajín, ako aj za veľkú mláku. Čo objavné môže ponúkať album citlivo a starostlivo povyberaných (hand-picked), takmer sto rokov starých „noviniek“? Je toho skutočne dosť a „SMILE“ stojí, rovnako ako všetky predchádzajúce albumy Hot Serenaders, za zvýšenú pozornosť. Snáď nikdy nebola trvanlivosť odkazov a dedičstiev tak aktuálna, ako v dnešnej extrémne rozkúskovanej hyperaktívnej dobe. Bezstarostnosť frázovania croonera Miloša Stančíka a následný vstup Serenaders Sisters v titulnej Smile sú doslova antidepresívnym balzamom na všetko to šialenstvo okolo nás. Hneď v nasledujúcej Oh, It Look Like Rain nás excelentným sólom s rozšírenými hráčskymi technikami odzbrojí Stanislav Palúch, huslista svetového rangu. A podobne to pokračuje až do konca nahrávky, keď uhladených elegánov Georgea Gershwina, Vincenta Youmansa či Edwina Wilcoxa vystriedajú lokálni hitmakeri Gejza Dusík, Josef Stelibský a Karol Elbert. Aj v tomto znovuobjavovaní domácich pokladov tkvie jedno z poslaní celoživotných zanietencov sústredených okolo geniálneho a nenapodobiteľného Juraja Bartoša. „Hudba, ktorú hráme, je toho dôkazom,“ dodáva tento umelecký apoštol. „Snažíme sa ju interpretovať čo najvernejšie a prinášame tak dobovú atmosféru, ktorá je balzamom na dušu.“ Čo viac dodať? Absolútne nič: „Just smile, please...
Juraj Bartoš – (N)evergreens II (FABART)
To absolútne najlepšie nakoniec! Vonkoncom nerozumiem, prečo sa albumu „(N)evergreens II“ nedostalo výraznejších ocenení a pôct, pretože v každej civilizovanej krajine by bol autor takéhoto výnimočného umeleckého konceptu celebritou v tom najlepšom slova zmysle. Podobne, ako pri predchádzajúcom albume sa jedná o produkciu Juraja Bartoša, jedného z najprestížnejších európskych trubkárov na scéne jazzovej i klasickej hudby (Ozaj, okúsili ste jeho geniálnu interpretáciu Haydnovho či Tomasiho Trúbkového koncertu, prípadne jedinečné podanie Zeljenkovho Concertina pre trúbku a organ?) Kým však album „SMILE“ v tom najvernejšom zmysle revitalizoval hotjazzovú tradíciu, „(N)evergreens II“ je diametrálne odlišným projektom. Krátke „historické okienko“: kedysi dávno, ešte v roku 1993 ponúkol Bartoš spolu s klaviristom a aranžérom Gabrielom Jonášom sériu kompozícií pre jazzové kvinteto a orchester a práve na album „Nevergreens“ aktuálny projekt nadväzuje. Tentokrát je až na jednu výnimku výlučne Bartošovou aranžérskou prácou. Spomínanou odchýlkou je Lullaby of Kirkland klaviristu Ľuboša Šrámeka, ktorá sa pred dvomi desaťročiami objavila na Šrámekovom debute. Živelnejšie tempo a najmä fantastický dialóg trúbky/saxofónu a desaťčlenného sláčikového orchestra vedeného Petrom Valentovičom robí z tohto nového štandardu skvostný epos. Kým o Bartošových výrazových a interpretačných kvalitách niet pochýb, prekvapením pre mňa bol spôsob frázovania a šťavnatosť hry tenorsaxofonistu Martina Uhereka, ako aj farebnosť orchestrálnej sadzby, ktorá napriek filmovej „sweet“ zvukovosti vonkoncom nepôsobí presladene. Objavnou je samotná voľba repertoáru: od sakrálneho námetu Veselo spievajme z polovice 17. storočia cez parafrázy moravského folklóru (Viklického Ej, prelecel ftáček) po bonusovú suitu z filmu Princezna se zlatou hvězdou na čele z pera českého skladateľa Bohumila Sedláčka a atmosférou soundtrackov hollywoodskej produkcie (Valse noble, Noc pod hvězdami, První setkání, Prstýnek). „(N)evergreens II“ je nesmierne podnetným a objavným počúvaním, ktoré potešuje nielen ucho, ale predovšetkým srdce. V domácej produkcii sa v poslednom desaťročí objavilo viacero pozoruhodných projektov, no po „(N)evergreens II“ budem siahať častejšie a vždy s novými očakávaniami.
