Môj dobrý priateľ Peter Motyčka ma v jednom maili upozornil na skutočnosť, že 30. novembra 2025 sme si pripomenuli 50. rokov od vydania najpredávanejšieho sólového klavírneho albumu „The Köln Concert“ Keitha Jarretta. Tento termín si už navždy zapamätám, pretože ja som takmer presne o desať rokov mladší. Vydaním tohto koncertu zmenilo ECM paradigmu prístupu k atmosferickému jazzu a spravilo ho takmer „štadiónovým“. Klavirista improvizujúci na svojom nablýskanom nástroji už nie je len melancholickou tapetou pre komorné obecenstvo zadymeného klubu v neskorej nočnej hodine, ani exkluzívnou zábavou pre nóbl spoločnosť s predplatenou filharmonickou abonentkou. Intímne spontánna a emočne hlboká hudba je od tohto momentu schopná prehovoriť k nepomerne širšiemu publiku. A dokonca poznám ľudí, ktorí si práve cez tento koncert našli aj svoju cestu k jazzu.
Práve uvažovanie nad touto legendárnou nahrávkou ma priviedlo aj k recenzovaniu albumu, ktorý už od októbra čaká v mojom poradovníku na vypočutie a zhodnotenie. Adam Forkelid je na švédskej jazzovej scéne etablovaným klaviristom a skladateľom. Niekto ho môže evidovať vďaka spoluprácam s Mariou Schneider či Viktoriou Tolstoy, ale práve tento sólový projekt by som odporúčal každému, kto sa s týmto menom ešte nikdy nestretol a zároveň by si chcel rozšíriť svoj horizont severského jazzu. Nahrávka Dream je skvostným záznamom živého vystúpenia z 12. októbra 2024 zo štokholmského klubu Krematoriet s kapacitou len približne 50 sedadiel. Zrejme ide o adresu s dobrou nahrávacou infraštruktúrou a nástrojovým zázemím, keďže sa tu hrá na ospevovanom krídle F278 luxusnej talianskej manufaktúry Fazioli. Aj v priloženom texte k CD je táto informácia explicitne zmienená, čo len potvrdzuje fakt, že aj samotný hráč si je vedomý výnimočnosti danej zvukovej a nástrojovej konštelácie.
Môžem len potvrdiť, že nahrávka je technicky a akusticky na veľmi vysokej úrovni. Je to práve tento zvuk klavíra, ktorý by mal byť kánonický pre nahrávky akustického jazzu. A kto nahráva elektronickú hudbu, nech po digitálnych simuláciách podobných inštrumentov nesiaha, pretože kvalitatívny rozdiel je počuteľný. Zvuk je priezračný, trblietavý vo výškach, no zároveň somatický v spodných oktávach, je vibrujúco dynamický, ale aj dramaticko priebojný. Kompozičná úroveň tohto počinu tiež nijako nezaostáva za jeho technicko-zvukovými kvalitami. Jarrett mal v kolínskej opere síce väčšie publikum, ale aj horší nástroj (odporúčam zhliadnuť film o realizácii koncertu mladou nemeckou promotérkou, manažérkou a nadšenkyňou, ktorá sa na poslednú chvíľu snaží pozháňať lepší klavír, len aby nebolo Jarrettove vystúpenie ohrozené).
Paralely medzi oboma sólovými koncertami sú ale aj napriek časovým, priestorovým, ako aj materiálovým rozdielom počuteľné. Ide o ten typický pocit komunikovania tých najosobnejších hudobných obsahov. Aj Adamovi Forkelidovi sa podarilo sprostredkovať silný pocit z prežívania každej noty a z balansovania medzi náladami po každom takte. V texte k albumu ešte zdôrazňuje, aké dôležité pre neho bolo rozprávať sa po skončení nahrávania s divákmi, ktorí mu mali potvrdiť, že nálady skladieb ich neraz unášali do sveta snov. Bolo by urážlivé voči tejto hudbe, ak by sme to tvrdenie odbili výrazmi o spaní na koncerte, ale snívanie je namieste. Inak to ani nejde. Hĺbka tónov a ich významy skutočne nabádajú k meditatívnemu vnímaniu, ktoré nás vovádza do vzácnych stavov vnútorného pokoja a rovnováhy. Dovoľte si pri takejto hudbe odpočinúť a zostať sami so svojimi myšlienkami. Tie budú po niekoľkých vetách tejto vydarenej klavírnej improvizácie podobné bdelému snívaniu.
Autor: Miroslav Haľák
