Druhý deň bratislavských jazzákov bol venovaný ženám. Je to podľa mňa krásne, že sa dostalo toľkej pozornosti aj ženským bandleaderkám, ktoré na tento festival priniesli pestrosť, originalitu, vášeň a pôvab. Rada som sa teda zhostila úlohy vypočuť si ich vystúpenia a priblížiť vám ich hudobný odkaz a atmosféru. Každá zo štyroch umelkýň bola výnimočná a má môj obdiv, za ten veľký kus seba, ktorý všetky na pódiu Incheby nechali.
Ako už odznieva na internete či medzi ľuďmi, Bratislavské jazzové dni majú naozaj stále väčšiu tendenciu byť menej ‘‘tradične jazzové‘‘ a s veľkou náručou sa otváraju iným štýlom, najmä popu, soulu, folku, world music, elektornike a progresívnej či experimentálnej tvorbe. Aj vekový priemer vystupujúcich tento rok celkom značne klesol, čo rozhodne osviežilo atmosféru a priviedlo aj mnoho mladých ľudí na festival. Až taká multižánrovosť na jazzovom festivale môže niekomu neulahodiť, no niekto si ju možno práve naplno vychutná a objaví krásu improvizovanej hudby zahalenej vždy do iného šatu.
Sobotný večer otvorila svojim veľkolepým vystúpením Barbora Botošová, charizmatická a temperamentná slovenská husľová virtuózka, s jej až neuveriteľne početnou medzinárodnou zostavou na pódiu. Repertoár tvorili práve skladby z jej čestvého debutového albumu ,,Colors of my soul’’. Na jeho nahrávanie si zavolala okrem silnej zostavy slovenských hudobníkov aj hostí zo Srbska, Poľska či Bulharska. Obdivuhodne sa Barbore podarilo priniesť týchto špeciálnych hostí aj na živé vystúpenie, čo u divákov vzbudzovalo zvedavosť a nadšenie. Vystúpenie bolo naozaj pestré, štýlovo rôznorodé, plné folklórnych melódií, náročných rytmických až virtuóznych motívov i pútavých improvizácií. Viacero skladieb malo svoj základ a pôvod v našej slovenskej či zahraničnej ľudovej hudbe, a taktiež v rómskej hudobnej tradícií, ktorá je prirodzene huslistke veľmi blízka.
Koncert otvorili energickou piesňou "Očová Očová" , po ktorej prišiel na pódium prvý hosť, spevák a gitarista Peter Adamov, s ktorým sa vo veselej atmosfére salsy predstavili piesňou "Zamiloval som si dievča". Z ľudovej tradície to bol aj aranžmán poslednej skladba "Hore detvou" odetej do flamenco rytmu. Okrem sekcie sláčikových nástrojov, ktorú tvorili Marek Konček (husle/viola) a Michaela Kaločai (husle), sa na pódiu vynímal aj cimbalista Vladimír Homola. Michaela Kaločai sa predstavila aj ako speváčka v skladbe "Romano Bašavel", v svižnejšom tempe gypsy swingu podporenom gitaristom Markom Marušičom. Publikum sa stále viac prebúdzalo k životu, keďže išla z pódia veselá nálada a energia.
Svoju virtuozitu, skvelú techniku a frázovanie a rytmickú presnosť potvrdila Barbora v skladbe "Noc v Bukurešti" od autora Costela Nitescu, v ktorej ma okrem efektnej témy rozhodne zaujala aj sólom. Krásne cítiť v jej hre to vzrušujúce spojenie rómskej tradície, jazzu a balkánskych rytmov. Pútavé a nápadisté boli aj sóla klaviristu Emanuela Görčiho a bubeníka Juraja Davida Rašiho. Túto skvelú rytmiku, ktorá pevne a kreatívne doprevádzala a podporovala celú kapelu, dopĺňal na pódiu kontrabasista a basgitarista Michal Šelep.
Milo pobavilo Barborine rozprávanie medzi skladbami. Napríklad o tom, ako jej prischla nálepka "odborníčka breptov", keď aj pred pár rokmi premenovala jazzové dni na ,,dežove dni‘‘.
Skladba "Nostalgia" od Igora Iachimciuca bola intímnou výpoveďou plnou emocií. Citlivo zahraná s výrazom, akoby samotné tóny niesli odkaz imaginárnych slov. Bolo počuť, že je s ňou huslistka úzko spätá, a ako sama povedala, v nej hlboko rezonuje. Publikum len so zatajeným dychom počúvalo. Nechýbala "pecka" inšpirovaná balkánskymi zložitými a nepravidelnými rytmami, v ktorej sa predstavila energická poľská speváčka s výrazným prejavom Agata Siemaszko, a srbský virtuózny akordeonista Marko Kukobat. Snáď najvýraznejšou skladbou bola práve Barborina autorská kompozícia so silnou osobnou výpoveďou pod názvom "Znovuzrodenie/Renesancia". Výnimočnou ju urobil najmä Zhivko Vasilev, jazzový hráč na kaval – typ balkánskej flauty. O svojej profesionalite a muzikalite presvedčil publikum hneď po pár tónoch a nechýbalo jeho skvelé sólo, ktoré nezostalo bez odozvy.
Vzdávam obdiv Barborke nielen za to, ako zvládla pripraviť kapelu a aranžmány, ale aj ako riadila samotné dianie na pódiu popri hraní.
Druhý koncert večera bol pre mňa krásnym zážitkom. Už zdiaľky prichádzajúc k pódiu ma oviala vlna príjemného soul jazzu. Hneď mi bolo jasné, že ide o manželský pár Jean a Marcusa Baylorovcov s ich americkou kapelou. Pohodový groove, jemné balady, dynamické kompozície a aranžmány. To stručne charakterizuje The Baylor Project.
Sympatická speváčka Jean Baylor so svojím expresívnym hlasom a silným nábojom očarila publikum. Znalci deväťdesiatkových hitov si na speváčku možno spomínajú zo slávneho dua Zhané, ktoré sa preslávilo najmä hitom "Hey Mr. D.J.". Po rozpade tohto projektu sa Jean nasmerovala viac k jazzu, čo viedlo nakoniec k stretnutiu s jej terajším manželom Marcusom v známej kapele Yellowjackets, ktorú sme mohli na jazzákoch vidieť minulý rok.
Jej zamatový hlas a vznešený prejav ma dostal v oboch jeho polohách, či v tej jemnej, citlivej v intímnych baladách s klavírnym doprovodom Terry Brewera, alebo silne emotívnej a naliehavej v dynamickejších skladbách s plným zvukom kapely.
Mňa a hádam aj publikum zasiahli najviac tri momenty tohto koncertu. Prvým bolo sólo bubeníka Marcusa Baylora. Bolo to doslova pohladenie po duši. Sólo poňal veľmi kreatívne s využitím celej (aj tej najtichšej) dynamiky nástroja a všemožných jeho farieb. Musím podotknúť, že celá kapela pôsobila veľmi sympaticky a vyžarovala z nich radosť z hudby a zápal pre spoločné hranie. Druhým spomínaným momentom bolo sólo kontrabasistky Endey Owens. Udialo sa práve počas pôvabnej balady a získalo si srdcia všetkých prítomných. Nielenže bola jej samotná hra veľmi príťažlivá, no aj krásne melodická, pevná a rozhodná. Publikum jej muzikalitu značne ocenilo potleskom. Tretím bola známa pieseň "Afro Blue", ktorá mi v ich krásnom, originálnom, intenzívnom prevedení spôsobila husiu kožu na tele. Neskutočným spôsobom dokázali nakumulovať hudobné napätie a svojimi sólami rozohniť celú kapelu a publikum. Na tenor saxofóne to rozbalil Keith Loftis a speváčka popri svojom improvizovaní roztlieskala celú sálu.
Ďalším, v podstate jediným skutočne jazzovým vystúpením, bolo trio americkej klaviristky Connie Han. Fascinujúci koncert len dvadsaťtri ročnej šarmantnej hviezdy súčasného jazzového sveta, ktorá je svojou technickou a improvizačnou schopnosťou na veľmi vysokej úrovni, bol pre jazzových fajnšmekrov veľkým zážitkom. Mohli sme si vypočuť skladby z jej debutového albumu ,,Crime Zone’’, alebo z nového pripravovaného albumu, či aranžmány rôznych piesní aj od členov tria. Repertoáru nechýbala orginalita skomponovaných a s istotou zahraných náročných tém. To s akou ľahkosťou, nadhľadom aj vášňou ovládala svoj nástroj bolo dychberúce. Bolo počuť vo vačšine modálnych post-bopovo ladených skladbách, že má naozaj "zmáknutú" jazzovú históriu a tradíciu. Nepochybne jej inšpiráciou sú legendárni klaviristi ako McCoy Tyner či Chick Corea. Oceňujem tiež zohranosť a pripravenosť tria. Na bicích ju doprevádzal Bill Wysaske a na kontrabas Ryan Berg. Jej fascinujúci prúd a chrlenie hudobných ideií predviedla v jednej groovovej skladbe aj na klávesoch Fender Rhodes.
Podľa môjho osobného vkusu a hodnotenia hudobného zážitku po všetkých stránkach, musím priznať že mi miestami chýbalo akési rozbitie istej sterility, ktorá bola vytvorená hádam tou technickou dokonalosťou a pre mňa až tak nepociťovaným prenosom hudobnej či emočnej výpovede. Jej spoluhráči, hoci rozhodne skvelí muzikanti, ktorí klaviristku s istotou doprevádzali a vzájomne interagovali, ma osobne až tak neoslovili v sólach. To ale nechám na vás, či sa s mojím pocitom niektorí stotožníte alebo máte práve úplne opačný dojem . Rada si v komentároch prečítam vaše postrehy.
Aby som to ale zakončila pozitívne, najviac mi utkvela posledná, značne dizonantná modálna skladba z albumu Crime Zone, v ktorej svojím energickým sólom doslova rozpálila kapelu a vyslúžila si zaslúžený potlesk. Naozaj niet divu, že vďaka svojmu talentu a práci získala prestížnu a výnimočnú nálepku Steiway Artist. Rozhodne ju v kariére čaká ešte mnoho úžasných spoluprác a koncertov.
Posledným skvostom na hlavnom pódiu jazzákov bola až magická éterická bytosť menom Judi Jackson. Ona je neskutočný zjav, ktorý má v sebe veľkú silu a schopnosť predania tých najhlbších emócií publiku. Už len v prvých sekundách ma zaujala nielen výrazným vzhľadom, no aj krásnym farebným, tajomným aj expresívnym hlasom. Bola som však v prvej polke koncertu mierne hudobne zmätená, keďže sa štýlovo koncert pohyboval v atmosfére niekedy soul – groovovej, inokedy tradične jazzovej, alebo až indie-alternatívnej. To ale všetko len dokazovalo speváčkinu štýlovú rozhľadenosť, otvorenosť a schopnosť meniť farby a polohy svojho hlasu. Aby ste si vedeli predstaviť, počula som v jej prejave naozaj rôzne vplyvy speváčok ako Amy Whinehouse, Sade, Erykah Badu, či Nina Simone. Skrze ne si ale dokázala vytvoriť svoj vlastný, autentický výraz a veľmi bezporstredné, spontánne a prirodzené vystupovanie na pódiu. Niektoré skladby odohrala popri speve aj na klavír, čím pripomenula známu Dianu Krall. Odzneli na pódiu jej vlastné skladby ale aj známe piesne ako napríklad ,,Love me or leave me’’, ktorú predniesla s kapelou celkom tradične swingovo.
To, čo sa ale udialo na konci celého koncertu, to publikum hlboko zasiahlo. Jej vlastná skladba ,,October‘‘, venovaná blízkym kamarátom, čo odišli z tohto sveta, bola tak krásnym, silným a dojemným príbehom, že po posledných ticho odspievaných slovách ,,...I’ll remember you‘‘ zostalo v sále len veľké pár sekundové hutné ticho. Také zimomriavky a toľko zaslzených tvárí v publiku, taký silný koniec dňa som ešte na jazzákoch nezažila.
Ťažko sa tento koncertný zážitok opisuje, lebo to človek musí naživo zažiť, počuť a vidieť. No s takým úžasným hlasom, s neskutočným rozsahom a cítením budeme o nej určite veľa počuť a hádam znova zavíta do našich končín.
Hoci je Judi rodená američanka, pôsobí najmä v Londýne, a preto ju na bratislavskom festviale doprevádzali taktiež mladí britskí hudobníci. Na klavíri Sam Watts, na basu Joe Downard, bicie Will Cleasby a gitaru Ash Sellers.
Sobotné pódium mladých talentov patrilo skvelým a zaujímavým zoskupeniam. Ako prví sa predstavili Saturma. Trio hrajúce vlastné kompozície založené najmä na spoločnej interakcií, dynamickej voľnej improvizácií. Tento ich experimentálny zvuk a hudobný jazyk som veľmi ocenila. Trio v zložení Michaela Turcerová – saxofón, Štefan Szabó – gitara a Petr Maceček - bicie pripravuje aj debutový album, ktorý vyjde na jar budúceho roku, tak sa máme na čo tešiť.
Druhou sviežou kapelou bol Velvet Case. Projekt prezentujúci najmä vlastné skladby v štýle lomených groovov, či známe štandardy vo vlastných úpravách. Základú zostavu tvoria Peter Kunzo – klavír, David Juraj Raši – bicie, Laura Jašková – basgitara, Júlia Kozáková – spev. Na B-stage ich pri tejto udalosti doplnili aj dychári, trubkar Michal Cálik a na saxofón som mala tú česť aj ja (Lenka Molčányiová). Na pódiu aj v publiku bola príjemná atmosféra, hranie sme si naozaj užili.
Poslední v sobotu vystúpili mladí hudobníci z Rakúska s projektom pod názvom Kernfusion. Zostava v zložení Jakob Gönitzer – basa, Jonas Kočnik – bicie, Thomas Quendler – klávesy a Timmi Grohs – gitara bola pre mňa asi najväčsím prekvapením na B–stage. Neskutočne dobre im to šlapalo, veľa kreatívnej energie, skvelá súhra, okamžité reagovanie na seba. Hoci nás v publiku nezostalo na posldnú skladbu až tak veľa, no rozhodne sme si ich hranie v štýle jazz fusion veľmi užívali. Držím chalanom palce v ich kariére.
Lenka Molčányiová
Foto: Ivan Kelement
