Druhý večer nášho najznámejšieho jazzového festivalu priniesol vo svojej dramaturgii hneď dve kapely s basgitarovými lídrami, saxofónovú lahôdku pre jazzových fajnšmekerov i vôbec prvého speváka v hlavnom programe tohto ročníka Bratislavských Jazzových Dní.
O otvorenie hlavného pódia sa postarala domáca legenda jazzovej basgitary Juraj Griglák so svojim medzinárodným projektom. Pamätníci si dobre zrátali, že je to presne tridsať rokov, čo si zajamoval na doskách džezákov so slávnym Stanley Clarkom. Dnes je Juraj vyhľadávaným hudobníkom nielen na Slovensku, o čom svedčí i dlhodobá spolupráca s bubeníkom jeho večera menom Poogie Bell.
Sobotný večer v Inchebe otvorili tóny kompozície „Time to Fly“ z eponymnej nahrávky, ktorá získala cenu Esprit za najlepší slovenský jazzový album roka 2014. Výsledkom rovnice Griglák + Poogie Bell je rytmická dvojka s nekompromisne „tučným“ americkým groovom, do ktorého musí byť jednoducho radosť hrať. O tom všetkých presvedčil Griglákov dvorný klávesák Eugen Vizvary i americký saxofonista Chris Hemingway. Jeho moderná altka dodala Griglákovým kompozíciam silnejší nádych Ameriky - na spomínanom albume sa paradoxne saxofón vôbec nenachádza. Zapamätateľné témy, priestor na gradáciu sól a samozrejme učebnicové basgitarové majstrovstvo. Na absolútne vstrebanie tancujúcej funky energie vysmiateho Poggieho s dvoma rytmčákmi už chýbala len sála bez stoličiek.
Nasledujúci set patril kvintetu americkej saxofónovej hviezdy menom Bob Mintzer. O jeho tretie vystúpenie v našej krajine sa tentokrát postaral slovenský trubkár Lukáš Oravec, ktorý zostavil kapelu špičkových hudobníkov zo strednej Európy a neváhal do nej pozvať o nič menšie meno, ako je Bob Mintzer. Ten napriek svojej vyčerpávajúcej koncertnej i pedagogickej činnosti pozvanie prijal a tak dostali diváci v Inchebe naservírovanú zaujímavú jazzovú lahôdku. Československú rytmickú dvojku kontrabasistu Tomáša Baroša a bubeníka Mariána Ševčíka dopĺňal vynikajúci maďarský klavirista Kálmán Oláh. Sálou zazneli kompozície Minztera a Oláha, so zreteľne čitateľným autorským rukopisom. Parádne zaranžované dychové témy, skvelé bopové sóla, zostava výnimočných hudobníkov, ktorá sa „našla“ a sadla si. Všetko to však zastrešoval nadherne teplý a ucho hladiaci tón tenor saxofónu Boba Mintzera. Jedinečný zmysel pre frázovanie, ľahkosť a krásny swingový feel. Záver patril odpalováku „Bebop Special“ a nasýtení museli byť aj najzarytejší jazzofili.
Sobotná dramaturgia priniesla basgitaristom nepochybne predčasné vianoce. Po Jurajovi Griglákovi stála na pódiu ďalšia hviezda hlbokých tónov, kanadský hudobník Alain Caron. So svojim „Group“ prišiel predstaviť autorské kompozície z posledného albumu „Multiple Faces“, ako i staršie hity. Do Incheby si priniesol aktuálne kvarteto hudobníkov, bubeníka Damiena Schmitta, klávesáka Johna Roneyho a gitaristu menom Pierre Coté. Alain Caron predviedol presne to, čo všetci očakávali – plnohodnotný a nadupaný fusion jazz. Jeho charakteristicky spievajúci a bublajúci bezpražec dokresloval basácky protipól „sklenenej“ Griglákovej basy. Repertoár priniesol typické Caronovské témy, dychberúce sóla, virtuóznu gitaru Pierra Cotého s prierazne nabudeným zvukom, hard rockové bicie Damiena Schmitta – všetko pekne zabalené do energetického balíčka značky Alain Caron Group. Na záver nemohla chýbať funky hitovka „P.A.C. Man“ z chýrneho albumu „Play“. Standing ovation, vytlieskaný prídavok, energetická injekcia Inchebou vstrebaná.
Záver soboty patril jedinému a zároveň najlepšiemu spevákovi na hlavnom pódiu. Tento slovný paradox si pri mene Gregory Porter môžeme smelo dovoliť. Jeho tretie vystúpenie na Slovensku mu stihlo vybudovať slušnú fanúšikovskú základňu - preplnená sála Incheby privítala príchod sobotného headlinera burlivým jasotom. Za doprovodu rytmickej dvojky kontrabasistu Jahmala Nicholsa a bubeníka Emanuela Harrolda sa sála napriek neskorým nočným hodinám postupne rozrezonovala vibráciami rhythm and blues, gospelu a soulu. Známe skladby diváci oceňovali už po prvých taktoch, či už emotívnu „Now Love Dying“, hypnotickú gospelovku „Liquid Spirit“ z rovnomenného Grammy oceneného albumu, nikdy nechýbajúcu klasiku „On My Way To Harlem“, či dramaturgické uvoľnenie v balade „Water Under Bridges“, v intímnom duu s klaviristom Chip Crawfordom.
Nikomu v sále určite neušla nová tvár v kapele. Japonského saxofonistu menom Yosuke Satoh nahradila američanka Lakecia Benjamin. Newyorská rodáčka má napriek svojmu mladému veku na svojom konte spolupráce so Stevie Wonderom, Aliciou Keys, či Macy Gray. Do Porterových nálad gospelu a rythm and blues dokázala vpašovať svoje vlastné „ja“, so mnohými harmonickými odbočeniami, či moderným hraním „out“.
A ako spieval Gregory Porter? Zbytočné plytvanie slovami, jeho umenie treba zažiť. Charizmatický vokál bez umelohmotného pátosu, obrovské gospelové srdce vychádzajúce z osobných skúseností. Svojou hudbou, hlasom a vyžarovaním dokáže predať publiku čosi nehmatateľne pozitívne a beztrestne návykové. Verím, že návštevníci druhého večera Bratislavských Jazzových Dní zaspávali po koncerte práve s týmito pocitmi.
Foto: Rudolf Baranovič
Peter Baláž
