Vo štvrtok 24. marca sa nečakane uskutočnil úvodný koncert tohtoročného One Day Jazz Festivalu. Organizátori promptne zareagovali na aktuálne spoločenské udalosti a rozhodli sa pomôcť humanitárnej kríze na Ukrajine. Koncert s názvom Sound of Peace bol zložený z dvoch hlavných častí. V divadle Astorka Korzo na úvod vystúpila špička jazzovej scény na Slovensku. Headlinerom večera bol projekt súčasných popredných amerických umelcov, Matthewa Stevensa a Waltera Smitha III, s názvom „In Common“.
Večer s názvom „Sound of Peace“ pozostával z dvoch častí: po výbere z domácej jazzovej scény nastúpilo zoskupenie popredných amerických umelcov s názvom „In Common“, vedené Matthewom Stevensom a Walterom Smithom III.
Koncert otvoril Martin Valihora podnetným príhovorom o nezmyselnosti vojen a násilia, ktorého sme v súčasnosti svedkami aj napriek tomu, že žijeme v dobe neuveriteľného technologického pokroku.
Na pódium nastúpila formácia v zložení Matúš Jakabčic – gitara, Nikolaj Nikitin – tenorový saxofón, Ľuboš Šrámek – klavír, Štefan „Pišta“ Bartuš – kontrabas a Marián Ševčík – bicie nástroje. Kapela zahrala autorskú baladu Nikitina s názvom „Prayer For Ukraine“. Melodická téma založená na tonálnej harmónii bola veľmi vkusne interpretovaná nielen autorom, ale aj celou kapelou, ktorá vytvorila atmosféru súcitu, bolesti, smútku, solidarity, ale aj nádeje.
Pokračovalo sa groovujúou bluesovou skladbou Matúša Jakabčica, v ktorej ako sólisti zahviezdili Jakabčic, Šrámek a Bartuš.
Následne dostalo priestor komorné duo Jakub Šedivý a Kristína Mihaľová. Toto zoskupenie sa neustále posúva na vyššiu hráčsku a interpretačnú úroveň. Okrem citlivej interakcie, komunikácie, nechýbali ani výborne vystavané improvizácie oboch protagonistov.
Pokračovala kapela huslistu Jána-Berkyho Mrenicu, spolu so spevákom a gitaristom Marcom Pillom, Jánom Rigóom na kontrabase a Michalom Bugalom na gitare. Ansámbel rozšíril farebné spektrum o kombináciu rôznych žánrov. Okrem swingových rhythm changes, v ktorých sa sólisticky zaskvel Bugala, ktorý dokázal, že okrem moderného prístupu ovláda aj tradičný bluesový a bebopový language v štýle Wesa Montgomeryho. Ďalej vynikol Marco Pillo svojim temperamentným spevom a virtuóznou hrou na gitare. Milé bolo spontánne zapojenie sa do muzicírovania Martina Valihoru v posledných dvoch skladbách.
Od akustického zvuku swingovej, ľudovej rómskej hudby a latina, sme sa dramaturgicky posunuli k modernému groovu a fusionu. Na basgitare hral Richard Csino, Anita Soul spievala, Štefan Bugala hral na vibrafóne, na klávesoch hral Ľuboš Šrámek, za bicími nástrojmi sedel Martin Valihora a na gitare ostal Michal Bugala. Kapela hrala excelentne. Odznel aj štandard Herbieho Hancocka „Butterfly“. Problém, žiaľ, nastal v problémoch s ozvučením kapely. Klávesy Ľuboša Šrámeka sa nepodarilo adekvátne ozvučiť počas celého vystúpenia, čo bola veľká škoda, pretože hral fantasticky.
Zvukový problém pokračoval aj pred predposledným vystúpením úvodnej časti, čo spôsobilo prieťahy, ale nakoniec sme sa dočkali, a Michal Bugala mohol pokračovať. Hralo totiž jeho trio v zložení Martin Valihora – bicie nástroje a Robert Balzar – kontrabas.
Odzneli Bugalove autorské kompozície. Trio nás perfektne pripravilo na druhú časť koncertu. Zvuk a súhra kapely, prístupy k sólam, témy, a celkový Bugalov koncept vychádza z aktuálnych trendov newyorského mainstreamového jazzu. Pre mňa osobne išlo o vrchol úvodnej časti večera.
Na záver sa ku kapele pripojila Kristína Mihaľová, Nikolaj Nikitin a Štefan Bugala na vibrafóne. Kapela zahrala záverečnú kompozíciu Roberta Balzara vychádzajúcu z popu a gospelu. Išlo o dramaturgicky skvelú voľbu, ktorá sa hodila k tematike a posolstvu koncertu.
Po krátkej pauze sme sa dočkali vystúpenia amerických hviezd: projekt "In Common" gitaristu Matthewa Stevensa, saxofonistu Waltera a Smitha III. Na bicích nástrojoch hrala mladá hviezda Jonathan Barber a na kontrabase Harish Raghavan.
Ihneď v prvej skladbe tejto kapely bolo jasné, že nejde o projekt založený na tradičnom modernom mainstreame. Koncept tejto hudby má postmoderný charakter založený na spájaní rôznych žánrov, prístupov a štýlov. Témy mali prevažne groovový charakter, niekedy boli založené na jednoduchých, krátkych rytmicko-melodických motívoch, ktoré sólisti v improvizáciách neustále rozvíjali, obohacovali a vytvárali si na ich základe dlhšie linky. Hudba mala prevažne lyrický charakter plný príbehu, nesúceho v sebe mimohudobný odkaz. Ide o fúziu prvkov jazzu, folku, vážnej či rockovej hudby. Skladby do seba zapadali, hrali sa viacmenej jedna za druhou bez konferovania, čím vytvárali jednoliaty dojem suity.
Dramaturgia koncertu a celkový zvuk sa dokonalo hodil k myšlienke humanizmu, tolerancie a mieru tohto festivalu. Meditatívne melódie založené na širších modálnych harmonických plochách mali hlbokú výpovednú hodnotu.
Pri improvizáciách hral Walter Smith III. veľakrát úplne sám bez doprovodu, kadenčným spôsobom. V jeho hre je cítiť melodicko-rytmický vplyv west coastových hráčov ako napríklad Warne Marsh, Lee Konitz a Mark Turner.
Saxofónový tón má teda založený na subtónovej technike hry podobne ako vyššie spomínaní hráči "starej školy". Plným tónom hral iba vo vysokých, nadrozsahových polohách nástroja.
V sólach sa na správnych miestach objavili aj bebopové linky a modernejšie intervalové postupy, ktoré nikdy nezneli samúčelne. Ide o nesmierne osobitého hráča s vlastným výrazom a konceptom. Taktiež ma veľmi zaujala jeho majstrovská práca s rytmom a pauzami, pomocou ktorých vytvára dramatickosť. Následne poslucháča prekvapí modernými vybočeniami a substitúciami.
Matthew Stevens pokračuje v štýlovej línii Jima Halla, Pata Methenyho a Johna Scofielda. Je to virtuóz s veľkým vkusom, ktorý tým pádom nikdy nepodľahol predvádzaniu svojich schoností bez hlbšej výpovede. Bezchybne sprevádzal sólistov a logicky vyplňoval harmonický priestor zaujímaými sadzbami. Spolu s Barberom a Raghavanom zabezpečovali excelentne znejúcu a "šlapajúcu" rytmickú sekciu, ktorá aktívne vytvárala umenie spolu so sólistom. Najviac ma zaujala úžasná kontrola nad zvukom, dynamikou, schopnosť interakcie a neustáleho rozvíjania motívu každého z členov kvarteta.
Koncert "Sound of Peace" priniesol kvalitný program pre fanúšikov modernej improvizovanej hudby a jazzu. Nezostáva nám nič iné, ako sa tešiť na ďalšie tohtotoročné koncerty.
Autor: Dávid Oláh
Foto: Rudolf Baranovič
