Kam smeruje súčasný jazz? Alebo všeobecnejšie: kam smeruje hudba či kultúra? Dokážu udržiavať krok s novými technológiami a inováciami a pritom si zachovať človečenský charakter? Alebo sa necháme pohodlnými humanoidnými riešeniami zahnať do síce širokej a nablýskanej, ale občas predsa len jednookej uličky umelej inteligencie?
Aj v domácom jazze sa pri využívaní novátorských technológií ukázali ako najzaujímavejšie práve projekty, pri ktorých umelci nerezignovali a skúšali prekonať svoje limity. Spomeniem večne hľadajúceho skeptika Davida Kollára, ktorého pochybnosti pravidelne „nakopávajú“ k novým vrcholom. Frustrácia nad zrodom albumu „Behind the Frozen Window“ (2024) ho priviedla k telefonickým rozhovorom s blízkymi priateľmi a tie mu poslúžili ako základ skutočne nevšedných kompozícií. Myslím, že aj storočný jubilant Miles Davis by bol nadmieru spokojný. Alebo saxofonista Nikola Bankov, z ktorého trackov na novom albume „EVERWANTED“ cítiť nielen množstvo vyprodukovanej a vypiplanej práce, ale predovšetkým radosť zo samotného procesu tvorenia. A presne tak to má byť!
Nikola Bankov – „EVERWANTED“ (AMP Music & Records)
Nikola Bankov – altsaxofón / Jonas Gravlund – gitara / August Korsgaard – klávesové nástroje / Frederik Bak – synth bass, basgitara / Jacob Hedegaard – bicie nástroje
hostia: Tim Lefebvre – basgitara / Tom Ford – gitara
Keď vydal Nikola Bankov v roku 2019 pod krídlami rešpektovaného nórskeho vydavateľstva debutový album „Bright Future“, bolo to ako zjavenie. Žiaľ, pandemické zákazy zahatili väčšinu plánov na úspešné koncertné ťaženie v európskych krajinách. Debut mu však priniesol ocenenie Danish Music Award v kategórii Objav roka a jeho meno sa začalo skloňovať v relevantných svetových médiách. „Bankov má dobrý vkus, technickú zručnosť a dokáže upútať pozornosť,“ nechal sa napríklad počuť redaktor amerického DownBeatu...
V poradí tretí Bankovov album „Everwanted“ vznikal na polceste medzi Dánskom a Švajčiarskom, kde si umelec dokončoval magisterské štúdium jazzového saxofónu. Od sférického baladického intra úvodnej Everything I Have je badateľné hľadačstvo a posun k synthpopu. Napokon, prečo nie? „Je pravda, že môj zvuk sa neustále vyvíja,“ spomína Bankov na margo novej zvukovosti. „Aj na novom albume sme sa odklonili od basgitary a deväťdesiat percent basových liniek supluje basový syntetizér Moog synth bass. Aj celkový mix a master albumu sú popovo orientované – niekto by mohol povedať, že znie chladne, agresívne alebo dominantne.“ Opak je pravdou a Bankovovo rozhliadanie sa navôkol je omnoho širokospektrálnejšie a vzrušujúcejšie, ako kedykoľvek predtým. Sedem autorských kompozícií je skutočne rôznorodých a prezrádzajú dravosť, priebojnosť a vizionárstvo autora. Aj preto sa vyhýba zaužívaným cyklickým formám s jasne čitateľnou témou a variovaním hlavnej melódie. Skôr buduje rozsiahlejšie celky, no nie na úkor zrozumiteľnosti. Jednotlivé témy znejú bezprostredne ľahko a ostávajú v pamäti. Saxofonista nepopiera melodičnosť a spontánne strieda popovejšiu atmosféru s dravejším a priamočiarejším jazzrockom. Sám Bankov vyzdvihuje skutočnosť, že pri vydaní albumu nemal pevný deadline, čo prispelo k tvorivému komfortu. Výsledkom takmer trojročnej intenzívnej práce je zvuková košatosť nahrávky a množstvo drobných nuansí, ktoré dokážu pretešiť aj pri opakovanom počúvaní.
David Kollar – „CALLS“ (vlastný náklad)
David Kollar – gitara, zvukové textúry / Arve Henriksen – trúbka / Erik Truffaz – trúbka / Marco Minnemann – bicie nástroje / Paolo Raineri – trúbka / Tomáš Mutina – remix
Fragmenty telefonických rozhovorov s pochybovaním smerovania umeleckého procesu. Znie to nevábne? Čo takto otázky bez odpovedí prezrádzajúce podporu blízkych spolupracovníkov a okamihy beznádeje či skepsy? Toto všetko dokázal David Kollar povýšiť na tvorivý a hravý proces, do ktorého prizval špičkových inštrumentalistov. Samozrejme, lukratívni hostia bývajú otázkou finančných možností umelca, no v tomto prípade sa jedná o vzájomné priateľské výpomoce. S trubkármi Erikom Truffazom, Paolom Rainerim a Arvem Henriksenom má Kollar pretrvávajúce osobné, takmer rodinné vzťahy a každý z nich prispel osobitým spôsobom. Doslovy Truffazovej sordinovanej trúbky v Too much me? Prispievajú k špecifickej davisovskej atmosfére, dravosť kollarových gitár v No One Picks Up zvýrazňujú hravé polyrytmické rébusy svetovo rešpektovaného bubeníka Marca Minnemanna (známeho z kapiel Stevena Wilsona, Joea Satrianiho a člena projektov the Aristocrats a the Mute Gods). Hudobné spracovanie úryvkov Kollarových telefonátov s hudobníkmi a priateľmi majú pestrý a rozmanitý charakter a bezpochyby inak ich prežíva znalec Kollarových projektov, a inak nezainteresovaný poslucháč. Aj ten však vníma špecifické vibrácie z obáv nad smerovaním medziľudských či umeleckých procesov v spoločnosti. No výsledný tvar Kollarových hovorov doznieva v odpovediach každého z nás.
KoMaRa II (7d Media)
David Kollar – gitary, basgitara, elektronické textúry / Pat Mastelotto – bicie nástroje, perkusie / Paolo Raineri – trúbka, hlas, zvukové textúry / Arve Henriksen – trúbka / Deborah Carter Mastelotto – hlas / Bill Munyon – hlas
Slovensko-americko-talianský projekt KoMaRa má skutočne ojedinelú históriu. Prešovský gitarista David Kollar oddávna vzhliadal k odvážnym textúram prog-rockových veteránov King Crimson pod vedením gitaristu Roberta Frippa. S touto kapelou hrával od polovice 90. rokov minulého storočia americký bubeník Pat Mastelotto, ktorého sa Kollarovi podarilo presvedčiť na sériu česko-slovenských koncertov. Trojicu doplnil Kollarov dávnejší spolupracovník, talianský trubkár Paolo Raineri, žánrovo otvorený dychovkovému metalu (Ottone Pesante) i sférickejším experimentom (Junkfood). Zrušené koncerty zaviedli kapelu do pražského štúdia a vznikol fascinujúci debut „KoMaRa“ (Hevhetia 2015), v ktorom sa rapsodické noisové úseky prelínali s drsnejšími metalovo-progrockovými textúrami a na poslucháča sa v rovnakých okamihoch vznášali ľadové prívaly i uhladenejšie jazzové soundscapes.
Po takmer desiatich rokoch sa trojica rozhodla prebudiť temnú príšeru (zosobnenú vizuálom Adama Jonesa z kapely Tool) a Kollarove pracovné návštevy Mastelottovho domovského štúdia na texaskom ranči priniesli ovocie nielen v podobe 12 štúdiových trackov, ale aj fantastickej koncertnej série s hosťujúcim veteránom Treyom Gunnom (King Crimson) počas júna 2025. „KoMaRa II“ nie je nostalgiou, ale zrelým posúvaním hraníc medzi progresívnym rockom, ambientom, jazzom a experimentálnou hudbou. Atmosférické plochy narúšané nepokojnými rytmami a netradičnými zvukovými textúrami úvodnej Gerund prechádzajú do filmovo pôsobivej (a pokojne-nepokojnej) Allina Day, ktorá patrí k najlepším trackom nahrávky. Napätie medzi hypnotickým rytmom Pata Mastelotta a éterickými gitarovými textúrami Davida Kollára postupne dopĺňajú akoby zo záhrobia vychádzajúce expresívne vstupy trúbky Paola Raineriho. Znie to ako prístupný ambient alebo surový industrial s nenápadnými elektronickými textúrami? Je to sen alebo realita? Podobné otázky vychádzajú na povrch počas takmer hodinu trvajúceho intenzívneho zvukového zážitku. Príšera je späť: hlasnejšia a hrozivejšia ako kedykoľvek predtým!
Rišo B. – „Genéza“ (HLAVA XXII)
Richard Bukovinský – rap, scratch / Ľuboš Šrámek – klávesové nástroje / Rosario Portuondo – hlas / Anna Kubalová – hlas / Claudia Kováčová – hlas / Lyrik – rap / Maximilián Nikitin – hlas / Nikolaj Nikitin – tenorsaxofón, basklarinet / Jana Gazdíková – flauta / Zora Mrvová – flauta / Ondrej Juráši – trúbka, krídlovka / Rastislav Suchán – trúbka / Pavol Bereza – gitara / Juraj Griglák – basgitara / David Hodek – bicie nástroje / Tomáš Rojček – klávesové nástroje
Za genézou samotnej „Genézy“ zrejme nebude len prepojenie dvoch žánrov; skôr sa javí ako dokument o priateľstve, generačnej výpovedi a umeleckom dialógu medzi hip-hopom a jazzom. Hiphopový veterán Rišo B. (Richard Bukovinský) oprášil svoje priateľstvo s jazzovým klaviristom Ľubošom Šrámekom, ktorý prizval do štúdia harcovníka Juraja Grigláka i mladších jazzmanov Pavla Berezu či Davida Hodeka. Výsledok zrejme nepresvedčí ani priaznivcov „čistého“ jazzu ani hip-hopu, no snáď prekvapí vzájomným rešpektom oboch strán. Šrámek nevyužíva jazz ako ornament nad beatmi, Rišo B. nerapuje do jazzových podkladov, ale obe zložky skôr plynú paralelne a rap prirodzene dopĺňa inštrumentálnu zložku. Výraznou stránkou albumu je zvuk (za masteringom stál newyorský producent Jake Palumbo), jednotlivé nástroje dýchajú, zvuk Griglákovej basgitary je plný a dychové nástroje nepôsobia ako dodatočne pridané aranžmány. Osobne mám problém s frázovaním hlavného protagonistu a jeho miestami málo elastickým a ťažkopádnym flow. Nie vždy ním dokáže vytvoriť napätie, ktoré ponúka živá kapela a hudba potom býva farebnejšia, než samotný vokál. Je však možné, že to spôsobuje jeho špecifická mikrorytmika frázovania, snaha o čo najväčšiu zrozumiteľnosť textu a takmer školské „ostávanie presne na dobe“. Pozitívnym momentom je záverečná pocta legendárnemu argentínskemu saxofonistovi Gatovi Barbierimu Vo svetle reflektorov, alebo hosťovaniu kubánskej speváčky Rosarie Portuondo. Vokálna linka tu prirodzene kontruje Rišovmu rapovému prejavu a vďaka nej dostáva skladba Niečo v sebe organický latino-soulový nádych. Hiphopová výpoveď „Genézy“ nie je spoločensky angažovaná a hoci nemá jej generácia už potrebu kričať, má stále čo povedať.
Vaso Lipa and guests – „Evening / Večer“ (Poetihop)
Vaso Lipa – DJ, rap / ØNEMOR3 – trúbka / Ľuboš Šrámek – klávesové nástroje / MariusSax – saxofóny / Honey T – DJ / Sunset Hunter – DJ / DenisSky, Closed Loop, Cvsket Pretty, Flapjaques – produkcia, Rišo B. – DJ, rap
Druhý vinylový album Vasa Lipu s prepojením jazzu, elektroniky a inštrumentálneho lo-fi hip-hopu sa vedome pohybuje mimo hlavného prúdu jazzu aj elektroniky. „Evening / Večer“ nestavia na virtuozite, ani na komplikovaných kompozíciách. Funguje predovšetkým cez atmosféru. Krátke skladby, väčšinou nepresahujú dve minúty a pripomínajú fotografie zachytávajúce večernú ulicu, prázdnu kaviareň, cestu električkou alebo pokoj po daždi. Jednotlivé skladby sú skôr skicami: devätnásť krátkych trackov vytvára síce súvislý tok, no zároveň spôsobuje, že viaceré motívy nestihnú naplno rozvinúť svoj potenciál. Devízou je výber hostí. Najmä klavír Ľuboša Šrámeka dodáva viacerým skladbám eleganciu, ktorú samotné beaty nemajú – napríklad titulná Evening, v ktorej sa rapová nostalgie stretáva s nočnou jazzovou melanchóliou. Zvuk albumu je príjemne analógový a nepodlieha typickému „prekomprimovanému“ charakteru súčasného lo-fi. Beaty majú mäkkosť, basy zostávajú pod kontrolou a živé nástroje nepôsobia ako ozdoba. Podobné prepojenie domácej scény s medzinárodnou komunitou producentov nie je v našich končinách bežné. „Evening“ je príjemným náladovým počúvaním a tiež dôkazom, že jazz-hop nemusí byť iba zvukovou kulisou.
Autor: Peter Motyčka
