Pred mesiacom uplynulo dvadsať rokov od odchodu jedného z najvýraznejších jazzových pionierov – kontrabasistu Raya Browna (1926–2002). Ostali po ňom desiatky nahrávok s Dizziem Gillespiem, Benom Websterom, Lesterom Youngom, Bennym Carterom a samozrejme Oscarom Petersonom (takmer stovka albumov!). Ray Brown odišiel v júli 2002 v spánku počas turné v Indianapolise, niekoľko hodín po svojej druhej najväčšej láske – po golfovej partii.
Predpokladám, že každý jazzový fanúšik nájde vo svojej domácej „diskotéke“ niekoľko albumov s Brownovou účasťou. Zo svojej zbierky by som spomenul unikátny štúdiový duet „This One's for Blanton!“ (Pablo 1973), na ktorom vzdávajú úctu vynikajúcemu kontrabasistovi Jimmymu Blantonovi jeho bandlíder Duke Ellington spolu s Rayom Brownom, ako aj neskoršiu sériu Brownových „sessions“ pod názvami „Some of My Best Friends Are...Singers“, „Some of My Best Friends Are...The Sax Players“, „Some of My Best Friends Are...The Trumpet Players“ či „Some of My Best Friends Are...The Piano Players“. Spolu so svojím triom (zväčša s klaviristom Bennym Greenom a bubeníkom Jeffom Hamiltonom) na nich predstavil nastupujúcu generáciu i svojich vrstovníkov.
Napriek tomu so vybral mierne odlišný triový eponymný album s klaviristom Montym Alexandrom a gitaristom Russellom Maloneom, ktorý vyšiel na značke Telarc Jazz v roku 2002. Klasické mainstreamové postupy ani štandardy nie sú interpretom na príťaž a energia presahujúca navonok sa každým počutím navrstvuje. S Jamajčanom Montym Alexandrom sa Ray Brown už v podobnom projekte stretol, keď spolu s gitaristom Herbom Ellisom nahrali v osemdesiatych rokoch albumy „Trio“ a „Overseas Special“. Russell Malone tak preberá generačnú štafetu a dokazuje, že suplovať rytmickú sekciu v triu bez bicích môže byť celkom podnetné. Samozrejme pokiaľ nad ním stojí osobnosť Mr. Browna.
Sugestívne clivý baladický prológ Montyho Alexandra v úvodnom čísle Django s terciovými náznakmi témy a Brownov nástup charakteristicky vycizelovaného tónu jeho kontrabasu príjemne prebudí zo snivej letargie. Možno sa zdá, že už tu všetko bolo, ale týmto pánom ide muzikantská radosť nielen z rúk, ale priamo zvnútra. Monty prináša tému v pravej ruke zľahka, akoby mimochodom. Maloneho gitara odsýpa v swingovom štýle Fredieho Greena, chvíľami sa nenútene zapája do konverzácie. To, čo Brown dokazoval na svojich predchádzajúcich triových nahrávkach tu platí v plnej miere. V triu vedenom kontrabasom nemusí mať vždy hlavné slovo. Vo svojich dôkladne premyslených (dá sa povedať prežitých) linkách neustále ukazuje, že hudba nie je o kvantite tónov, ale o vzťahoch a komunikácii medzi muzikantmi.
Bluesová nálada inšpiruje k vzájomnému dialógu, zvlášť keď má tak nádhernú tému ako Brownov Blues For Junior. Spočiatku sa možno neodohráva nič výnimočné, trochu „vyrušujú“ Maloneho zašpinené frázy, pri ktorých akoby na chvíľu odložil čisté mainstreamové cítenie. Brownov kontrabas je rovnocenným melodickým partnerom, najmä v baladách Compassion od Milta Jacksona a Don't Go Montyho Alexandra. V pomalých tempách vynikne aj drobná zaujímavosť a tou je takmer nepočuteľný spev jedného z participantov. Bebopová téma Dextera Gordona Dexter's Dex sa rozbieha v značnom tempe. Malone fantasticky swinguje a Brownova kontrapunktická linka v závere je malou čerešničkou na torte.
Príjemným prekvapením je bonusový CD disk „Ray Brown – Producer´s Choice“ zostavený dlhoročnou Brownovou producentkou na labeli Telarc Elaine Martoneovou. Potešiteľné je, že výber nekoncipovala štýlom „The Best of“, ale volila skladby a projekty, ku ktorým mala citový vzťah. A tak máme opäť možnosť návratu k prvému albumu Brownovho tria na značke Telarc „Bass Face“ z roku 1993, k živým klubovým záznamom z „Scullers Jazz Club“ a „Starbucks“, alebo k špeciálnemu projektu trojice kontrabasistov (Ray Brown, Christian McBride, John Clayton) s názvom „Super Bass 1“ a „Super Bass 2“. Ďakujeme Mr. Brown.
Autor: Peter Motyčka
