Hamond organ je čarovný nástroj. Spolu so svojim symbiontom Lesslie speakrom, starosvetskou drevenou krabicou ukrývajúcou rotujúci reproduktor, patentovanou istým Donaldom Lesliem už pred Druhou svetovou vojnou, sa stal atribútom veľmi špecifického zvuku. Pre niekoho ide o zvuk Deep Purple, niekomu asociuje expresívny štýl Keitha Emersona, ako počas Musorgského Obrázkov z výstavy vráža medzi klávesy nôž, no a v Československu je s týmto nástrojom neodmysliteľne spojený Marián Varga. O tom, že analógová hudba ešte žije, je dôkazom práve Hamond B3 organ. Veľký, ťažký a drahý hudobný nástroj je úplným opakom digitálnej instantnosti. Plnokrvný zvuk, ktorý sa rinie z točiaceho sa repráku má výnimočnú schopnosť pútať pozornosť. Jeho gravitačné pole je silné a pritiahlo aj austrálskeho jazzmana Darrena Heinricha.
Pri zoznámení sa Darrena Heinricha s Hammondom išlo zrejme o lásku na prvý pohľad a aj o lásku dlhotrvajúcu. K osudovému očareniu podľa textu v prílohe k albumu došlo pri kontakte s klasickou nahrávkou „Crazy baby“ od legendárneho Jimmyho Smitha. Swingujúce rytmy a rýchle behy po hmatníku gitary sú receptom na najlepší základ pre vibrujúco hrejivé tóny organu. Toto je tradičná kuchyňa soulu a blues, ktorej vyznávač je práve Darren Heinrich. Aj ďalšie zaujímavosti nájdete v príbalovom letáčiku k CD. Napríklad to, že Darren je prvým nositeľom titulu PhD. v odbore „Jazz Organ Improvisation“ na University of Sydney a na Sydney Conservatorium of Music. Hoci sa mi prieči myšlienka schematizácie niečoho tak principiálne slobodného, ako je práve ten „bublajúci“ základ Hammondu, ale keďže je za tým zvládnutie neľahkej techniky hry na tomto komplexnom hudobnom nástroji, tak to asi zmysel dáva a de facto prejudikuje možné učebné osnovy a kvalitatívne parametre hodnotenia.
Lenže technická zručnosť ešte neznamená obsahovú hĺbku. V groovoch skvelých organových formácií je nákazlivá chytľavosť dôsledkom pokročilého súznenia kapely a nie formálnej ekvilibristiky. Darren Heinrich sa v Česku stretol s gitaristom Liborom Šmoldasom a s bubeníkom Jessem Simpsonom, aby po sérii koncertov nakoniec nahrali album s úsmevným názvom „Riddle Diddle“ (Australian Broadcasting Corporation 2025). Pražské nahrávanie prebiehalo očividne produktívne a úspešne keďže finálny produkt je dôstojnou variáciou klasických organových trií. Medzinárodná formácia vzdala svojimi 11 kompozíciami hold tradičným formám a podarilo sa jej tlmočiť atmosféru klubov, v ktorých sa zo všetkých registrov tohto majestátneho nástroja hrdo rozprestierajú zvuky lahodiace staromilským labužníkom hlbokého tremola, zadymeného halu a charizmatického hornu.
Aj zvukový charakter nahrávky má svojský retro šarm: nie je to ten dravý sound Delvona Lamarra, ani hravo optimistický prístup Larryho Goldingsa, či opulentnosť Raphaela Wressniga. Kompozície sú učesané, hudba plynie bez prekážok a prerušení v maniere podobných formátov z pred viac než piatich dekád. A tak ako vitamín B3 chráni svojim antioxidačným účinkom pred dôsledkami stresu, je aj vlastnosť tohto čarovného nástroja podobne profylaktická. Doprajte si spolu s výživovým doplnkom aj trochu pohodovej hudby Darrena Heinricha a čas sa spomalí. Vo vianočnom období to pravé...
Autor: Miroslav Haľák
