Ticho pred búrkou, ticho melancholické, trúchlivé, ťaživé, tiesnivé, zlovestné... Ticho najmä v čase vizuálneho a akustického smogu je ale skôr liečivé, upokojujúce, životodárne, podnetné a dokonca spravodlivé. Keď sa takzvané sociálne siete stávajú čoraz nebezpečnejšou zbraňou nekompetentných egocentrikov a ich muníciou sú nevyžiadané komentáre plné zlovoľnej toxicity, je práve ticho znakom rozvážnosti a nepredstieranej pokory. Napriek tomu, že pojem hudby je principiálne antinomický k významu ticha, filozofia zvuku sa tichom ako bezprecedentným médiom, ako ultimatívnym bodom nula každého auditívneho prejavu neprestáva nadchýnať. Cageovo 4′33″ je toho asi najprestížnejším, ale vonkoncom nie jediným dôkazom.
Jesper Thorn je dánsky hráč na kontrabase, žijúci v Kodani a do širšieho povedomia jazzovej verejnosti sa dostal nahrávkou Boy z roku 2020. Hranice jeho pomyselného hudobno-estetického teritória sú tvorené škandinávskou školou jazzu, zvukovým experimentátorstvom a impresionizmom. Na tejto ploche sa cíti najlepšie pretože mu spomenuté parametre umožňujú slobodne rozvíjať vlastný rukopis jazzovej senzitívnosti. Minimalistickými figúrami rozohrávané scény jeho makrokompozičných celkov sú v najlepšom zmysle slova konceptuálne monoatmosférické. Nálada úvodných taktov je každým dychom prehlbovaná a nepoľavuje žiadnymi neočakávanými intervenciami.
Iba v pár momentoch celého albumu Stille (April Records 2026) dochádza k extatickejšiemu záchvevu v inak harmonicky plynúcom prúde meditatívnej melódie. Stille v dánčine znamená práve „ticho“, a osem kompozícii tohto albumu je archeológiou hĺbok významov tohto pojmu. Marc Méan (klavír), Maj Berit Guassora (trúbka), Jesper Thorn (kontrabas, elektronika), Cecilie Strange (saxofón), Andreas Bernitt (husle) sú nielen tvorcami, ale aj sami účastníkmi procesu utíšenia sa, toho pomyselného kroku vzad, proti prúdu rýchlejších, hlučnejších, nápaditejších, megalomanskejších, vyzývavejších, agresívnejších, bezohľadnejších produkcií v hudbe, v umení, v kultúre, ale aj v celej spoločnosti. V tichu je zárodok všetkých tónov, z ticha vychádzajú a v tichu sa rozplynú. Ako spomína môj priateľ Julo Fujak v príspevku pre knihu o strome v umení, konkrétne o strome v hudbe: „ticho tu je pred aj po hudbe“ (In. Grow. Der Baum in der Kunst. 2022, s. 117). V tichu sú stopy všetkých dokonaných zvukov a rezonujú v ňom ako zmyslovo neuchopiteľné rezíduá, ako spomienky na všetko počuté. Priznám sa, že ani John Cage, ma neanimoval k tak intenzívnemu premýšľaniu nad tichom, ako práve album Stille. Tu nie je ticho samoúčelným znakom, ale práve zhmotnením zvukových fragmentov, zviditeľnenie tých vrstiev usadených v našich spomienkach, ktoré sa ako ozveny zašlých harmónií vynárajú z nášho podvedomia. A to čo verbalizovane znie až príliš sofistikovane a komplikovane má v skutočnosti harmonickú, pokojnú, baladickú a príjemne atmosférickú formu.
Autor: Miroslav Haľák
