Názov albumu holandského, v Južnej Kórei žijúceho trubkára, skladateľa a pedagóga Joepa van Rhijna, zvádza ku kritickým filozofickým úvahám nad povahou šírenia a spracovania informácií. Skúsim však tomuto zvodu nepodľahnúť a ponúknuť pár postrehov k hudbe samotnej. Už na domovskej stránke umelca (joepvanrhijn.com) je v prvých riadkoch uvedená charakteristika v zmysle hrejivého a lyrického tónu trúbky. Ak si vypočujete čo i len pár taktov jeho štvrtého albumu, budete s týmto popisom súhlasiť.
Subjektívne mám oveľa radšej trúbku ako saxofón. Je pár výnimiek, ktoré v jazzovom svete saxofónu obdivujem, ale inak je to práve ten hrejivo chvejivý zvuk krídlovky, ktorý mi spôsobuje estetické zadosťučinenie. Zrejme je to samotným ladením nástroja, jeho témbrom a jeho alikvotmi, tým pocitom, ako keď na vás bezprostredne dolieha teplo rozvibrovaného zvuku z ozvučnice ušľachtilého kovu krídlovky, že som schopný sa v tých vibráciách v ideálnych prípadoch rozplývať. Ide o blažený stav spokojnosti a ten sa u mňa pri správnom použití zvukov Rhodes piana, Hammond organu a Leslie reproduktoru, Moogu, Rickenbacker basy, Taurus basového pedálu, pružinového reverbu, phaser či wahwah efektu dostavuje aj pri tiahlom, zádumčivom a priam dramaticky letargickom tóne trúbky. Niet divu, že sú to práve trubkári, ktorých oslovujú hudobní experimentátori na spoluprácu. Najčastejšie v duu sa trúbka osvedčuje ako nástroj s neopakovateľnou kvalitou, pretože je to práve jej dynamická schopnosť tlmočiť jednoduchým tónom a verne, veľmi široké spektrum ľudských emócií. Stačí záchvev, nie vibrato, ale skutočné zvýraznenie nedokonalosti dychu a z trúbky je sonda do najintímnejších poryvov našich fyzických stavov.
Joep van Rhijn zvolil pre tento projekt tiež formát dua. V ním pripravených kompozíciách mu sekunduje kórejský klavirista Yoonseung Cho. Ide o spoluprácu harmonickú, plnú vzájomného rešpektu a obdivu k citlivému prednesu. Hudba nahrávky Between Fact & Fiction (Poclanos 2025) je poctou akustickému jazzu. Bez efektov a pátosu sa v ôsmych kompozíciách dozvedáme o šírke melodického diapazónu týchto nástrojov bez toho, aby nás ich inštrumentálna stránka nudila, aby nás rušili prázdne, či naopak presýtené pasáže, plné neokysličeného testovania limitov hudobného materiálu. Naopak duu Rhijn – Cho sa chvályhodne a v každom momente darí držať atmosféru v definovaných rámcoch albumu a tú je možné zvukovo pomenovať ako zhmotnený zamat. Táto materiálna kvalita, najlepšie vystihuje esenciu nahrávky. Či už ide o balady, bluesové improvizácie alebo komornú variáciu samby - vždy je to pohladenie zvukom bez hrán a tvrdých plôch, bez drsných povrchov, bez chladu a vírov disonancií.
Autor: Miroslav Haľák
