Andreas Varady: Cvičím primálo

Andreas Varady: Cvičím primálo
Rozprával som sa s mladým fenoménom jazzovej gitary menom Andreas Varady. Hovorili sme o jeho najnovšom albume, hľadaní svojho zvuku, súhre s inými hudobníkmi i cvičení. Napriek svojmu obrovskému talentu, dosiahnutej skúsenosti v tak mladom veku i faktu, že vtedy práve priletel do Bratislavy bez možnosti oddýchnuť si, pôsobil Andreas skromne, prístupne a rozprával zaujímavo a s entuziazmom. Tu je výsledok nášho rozhovoru.
 
Andreas, čo sa skrýva za názvom tvojho najnovšieho albumu, “The Quest”?
Jedná sa o akúsi misiu, ktorá spočíva v hľadaní dobrej hudby, dobrej energie, dobrých miest na hranie i bytie. Tá misia je zároveň kolektívna.
 
Je to aj o hľadaní svojho vlastného zvuku?
Áno. Názov “The Quest” hovorí aj o mojej kariére, mojej ceste, ktorej je tento album súčasťou. Jeho hudba vlastne akoby nie je stopercentne môj štýl, ale hovorí o ceste za mojim štýlom, mojou hudbou.
 
V jednom z predošlých rozhovorov si povedal, že hľadanie svojho zvuku je pre teba dôležitý proces pri cvičení. Zaujímalo by ma, či je toto hľadanie plánovité, vedomé, alebo náhodné, prirodzené.
Je to kombinácia oboch. Nepovedal by som, že to vedome hľadám. Ako sa hľadá svoj vlastný zvuk? Naučíš sa niekoho iného sólo a potom tak hráš? To asi nie. Myslím, že to prichádza prirodzene, aspoň u niektorých ľudí. Závisí, akou cestou sa vydáš. Čo sa týka mňa, snažím sa stále prekračovať svoje hranice. Hudba, ktorú hrám a píšem teraz, je úplne iná ako tá, čo je na albume. Je to ako dosiahnuť vyšší level. Ale o niekoľko rokov sa na to pozriem a opäť si poviem, že to bol len ďalší krok na ceste. Napokon začne človek znieť ako on sám. Niekedy niečo zahrám a ľudia mi povedia, že to znelo ako ja, no ešte to nie je úplne vykryštalizované. Ako napríklad u Bensona. Keď niečo zahrá, viete, že to je on. Tam však ešte do hry vstupuje fakt, že mnohí sa potom snažia niekoho zvuk napodobniť a znejú ako on. A potom je človek zmätený z toho, kto to vlastne hrá.
 
Keď skladáš, rozmýšľaš nad štýlom? Povieš si, že dnes zložíš niečo neo-soulové alebo dillovské?
Vždy sa to mení. Niekedy napíšem niečo prirodzene, hrám si niečo na gitare a narazím na niečo cool, tak si to nahrám na telefón a potom s tým robím. Ale niekedy počujem niečo inšpirujúce a poviem si, že chcem niečo také napísať. Väčšinou ma inšpiruje nejaký rytmus, cez ktorý potom píšem vlastné melódie. Myslím, že nechať sa inšpirovať práve rytmom ponúka možnosť vytvoriť niečo, čo je viac tvoje. Naopak, ak vychádzaš z melodickej inšpirácie, je to potom ťažšie. Ja ešte zvyknem mávať fázy. Všetko, čo mi napadá v tomto období, ide do swingu. Ale to je fajn, možno budem mať 4-5 swingových vecí, z ktorých jednu potom vyberiem a použijem. 
 
Čo hovoríš na vplyvy world music? Rozmýšľal si niekedy, že použiješ elementy maďarskej alebo slovenskej ľudovej hudby?
Keď som bol dieťa, veľa takejto hudby som počul, ale u nás sa skôr počúval jazz a iné žánre. Znie to skvelo, ale nikdy som také niečo nerobil. Nepoznám to ani natoľko dobre. Keď sme sa presťahovali do Írska, bolo to u nás skôr o jazze a čo sa týka tradície, išlo to viac smerom Django.
 
Aký je rozdiel medzi hraním s rodinou a hraním s inými ľuďmi ako napr. Benito Gonzales?
Je v tom veľký rozdiel. Začínal som tak, že som väčšinou hral s rodinou, teraz začínam rozširovať svoje obzory, experimentovať, hrať aj s inými ľuďmi. Rozdiel je v chémií. Chémia medzi mnou a mojim bratom i otcom je prirodzene obrovská, lebo spolu hrávame už roky. Naproti tomu hranie s Benitom alebo Radom (Tariškom, pozn. red.) otvára úplne nové dvere. Zvláštne je, že keď cvičím osamote, idem dopredu pomalšie. Ale keď hrám s inými ľuďmi a prijímam iné vplyvy, cítim, že rastiem rýchlo. Pred albumom “The Quest” som nehral tak ako hrám na ňom. Keď sme spolu začali hrávať a tráviť spolu čas, zrazu som nadobudol nové vyjadrovacie prostriedky, ktoré som predtým nemal. Ovplyvnila ma Benitova a Radova hra, napríklad čo sa týka “playing out.” Inšpiruje ma každý nový človek, s ktorým si zahrám a preto chcem hrať aj s inými ľuďmi. To isté chce aj môj brat (bubeník Adrian, pozn. red.), lebo aj on chce rásť a experimentovať.
 
Čo cvičís?
To je ťažká otázka. Budem úprimný, som v tom hrozný. Niektorí ľudia cvičia 5-6 hodín denne a nebudem klamať, cvičím primálo. Asi hodinu denne. Ale keď sa na to necítim, nedokážem sa prinútiť. Keď cvičím, píšem hudbu, učím sa skladby, ktoré chcem vedieť, alebo si len tak brnkám, experimentujem a skúšam nové veci. Vždy sa snažím dávať si výzvy, keď píšem hudbu. Od istého momentu totiž jazzové štandardy prestávajú byť až takou veľkou výzvou. Samozrejme sú veci, ktoré som zatiaľ nepočul a sú iste extra ťažké. Ale čo sa týka veci, ktoré poznám, dajme tomu Giant Steps alebo iné Coltraneove veci, u tých si jedného dňa poviete: “Aha, mám to. A čo teraz?” A tak som si začal písať hudbu, ktorá je pre mňa výzvou. Mám asi dve-tri skladby, cez ktoré mám skutočný problém sólovať. Napísal som si “changes” (harmonická štruktúra, pozn. red.), ktoré mi zneli dobre a potom som zistil, že je ťažké cez ne sólovať. Ale tak človek rastie, keď sa zlepšíš, ťažké sa stane ľahkým a potom príde zas niečo ďalšie.
 
Plány do budúcna?
Určite plánujem ďalší album. Úplne iná hudba i muzikanti. Za bubnami a basou už bude niekto iný. Účinkujúcich bude viac, budú aj hudobní hostia. Pôjde o veľmi odlišný projekt, aj čo sa týka zvuku a kompozície. “The Quest” bol vlastne medzistupňom smerom k tomu, akýmsi úvodom. Bude to o poznanie odlišné a veľmi sa na to teším. Myslím, že to bude najviac vyjadrovať moje súčasné ja. Štýlovo sa to ťažko pomenúva, no oproti “The Quest,” ktorý je viac o prítomnom momente, bude všetko viac vyaranžované. Základom bude pravdepodobne kvintet a určite budú aj hudobní hostia. Bude sa aj spievať, ale nepôjde o klasický spev s textom.
 
My sa tešíme na to, keď si to budeme môcť vypočuť a ďakujem za skvelý rozhovor.
 
Už s vypnutým diktafónom som sa Andreasa opýtal, aká je jazzová scéna v Írsku. Povedal, že je slabšia a ľudia sú skôr zvyknutí na tvrdšiu, rockovú hudbu. Zároveň povedal, že v porovnaní s írskou i scénami v iných krajinách sa mu tá na Slovensku zdá veľmi dobre rozvinutá.
 
Foto: Downbeat

 

 

Ďalšie články

Reportáž: Rado Tariška a jeho dramaturgicky pestrý Radio Band
Vo štvrtok 18. 5. 2017 sa v Divadle Aréna opäť uskutočnil zaujímavý jazzový koncert. Fenomenálny...
Andreas Varady - iPod má problém s prstami gitaristov
Piatok 13. januára určite nebol nešťastný pre bratislavský klub Hlava 22. Práve v ňom sa totiž...
Andreas Varady nahráva s jazzovými legendami
Má šestnásť, je firemným hráčom výrobcu gitár Benedetto, v októbri podpísal zmluvu s ...
Andreas Varady: Verve som opustil, no nerozišli sme sa v zlom, najnovší album je premiérou môjho súčasného ja
Gitarista Andreas Varady, slovenský rodák žijúci v Írsku, sa stal hviezdou na svetovej jazzovej...
Vydavateľstvo Real Music House pokračuje v projekte workshopov RMH Academy
Bratislavské vydavateľstvo prichádza s druhou sériou hudobných workshopov. Špičkoví lektori z...
City Sounds Festival pridáva ďalší koncert unikátneho zoskupenia Janoska Ensemble s legendárnym akordeonistom Richardom Gallianom
Jedinečný koncert s  puncom svetovej premiéry. Posledné roky si ich koncerty na Slovensku...
Mikulášska nádielka hudby na Gypsy Jazz Festivale: Zvučné mená, dva skvelé žánre a mimoriadna atmosféra
Geniálnu myšlienku spojiť jazz s cigánskou hudbou dostal hudobník Milo Suchomel už pred ôsmimi...
Swingujúce Vianoce: Nový vianočný album od slovenského swingového orchestra Fats Jazz Band je na svete
Nie je jednoduché vydať album s vianočnými piesňami, ktorý by nebo gýčový alebo presladený....