Branford Marsalis na otázku prečo je jazz nepopulárny: Hudobníci nestoja za nič (2/2)

Branford Marsalis na otázku prečo je jazz nepopulárny: Hudobníci nestoja za nič (2/2)

Americký saxofonista Branford Marsalis sa nedávno pri reportérke Rachel Olding vo vestibule hotela v newyorskom East Village rozhovoril o svojich názoroch na súčasnosť jazzu, svoju celoživotnú kariéru a tentokrát si nedával servítku pred ústa. Rozprával aj o "nepopularite" jazzu v rámci mainstreamovej kultúry a taktiež vysvetlil, prečo ho nezaujímajú negatívne hudobné kritiky. Článok je druhou časťou prekladu originálnej reportáže.

 

Vyrastanie v New Orleans  – v mekke jazzu a hudobnej scény, ktorá dokázala až dodnes ostať rovnostárska a prostá – urobilo Branforda z rovnakej časti sebavedomým ako aj skromným. Nebojí sa v niečom zlyhať a tiež sa nebojí vysloviť, že má strach. Bezpochyby v tom všetko hral úlohu aj jeho domov, kde bol jedným zo šiestich detí slávnej Marsalisovej rodiny, často prezývanej "First Family of Jazz" (prvá jazzová rodina). Medzi jeho súrodencov patrí 57-ročný Wynton, trúbkový virtuóz a vedúci organizácie Jazz at Lincoln Centre, 53-ročný Delfeayo, trombónista a producent, 42-ročný bubeník Jason, 54-ročný Ellis III., ktorý sa jazzu vzdal v prospech svojej básnickej a fotografickej túžby a 58-ročný Mboya, ktorý trpí vysokým stupňom autizmu, no jeho bratia ho často uvádzajú ako svoju hudobnú inšpiráciu.

 

Ich otec, Ellis Marsalis, nikdy nebol jedným z tých, ktorí by si zakladali na frázach a miesto toho zdôrazňoval serióznu pracovnú etiku nad chválenkárstvom. Nariadil, že každý z bratov bude hrať na iný hudobný nástroj, aby v rodine neexistovala nijaká súrodenecká rivalita, ktorá by mala dopad na ich egá. Matka Dolores, ktorá zomrela v roku 2017, dokázala byť prísna, až krutá. Keď v 90. rokoch prišla na jeden z Branfordových koncertov s kapelou Buckshot LeFonque, ktorá v tej dobe ešte nepodávala úplne presvedčivé výkony, povedala, že táto kapela je "jednou z najsmutnejších vecí, akú som kedy počula. Všetci by ste sa mali hanbiť." Tak spomína na slová svojej matky saxofonista a dodáva: "Niektorí ľudia sa ma pýtajú, ako sa vysporadúvam s negatívnymi recenziami. Ja im odpovedám 'vyrástol som s Dolores Marsalis! Prečo by som sa do pekla mal starať o nejakú zlú recenziu?'"

 

Nekompromisná úprimnosť koluje v celej rodine. Bratia sa často nerozprávajú o hudbe, ale keď začnú, obvykle chcú poukázať na to, kde by sa ten druhý mohol zlepšiť. Branford dáva prednosť práve tomuto spôsobu. Ako vám pomôžu lichôtky k tomu, aby ste sa zlepšili? Bratia sa počas svojej kariéry nepriamo vyjadrili aj jeden na druhého a na rozličné cesty, ktorými sa vydali, napríklad Wynton, jazzový purista, v 90. rokoch povedal: "Neexistuje nič smutnejšie, ako jazzový hudobník, ktorý hrá funk."

 

Zatiaľ čo saxofonista vyprázdnil druhý pohár červeného vína a slnko sa postupne prehuplo za obzor mrakodrapov, sebakritika ďalej pokračovala. Branford spomenul svoj vstup do klasickej hudby zhruba pred 20 rokmi ako jeden z ďalších experimentov v snahe prekonať hranice svojej komfotnej zóny a zdôraznil, aké náročné to bolo prvých 7 rokov. Dva dni sa učil len zvýrazniť ťažkú dobu, konkrétne moment, kedy celý orchester začne hrať. V jazze je tažká doba relatívna, pre klasických hudobníkov newyorského Orpheus Chamber Orchestra, ktorí boli mierne skeptickí ohľadom nového jazzmana v ich kruhoch, rozhodne ťažká doba relatívna nebola.

 

"Spočiatku som bol úplne hrozný, čo je úplne samozrejmé. Je to ako keby sa americký hráč baseballu rozhodol, že odletí do Melbournu a začne hrať v AFL (Austrálska futbalová liga). Ale ja som bol neoblomný. Lebo jediný spôsob, ako sa necítiť na hovno, je cítiť sa na hovno."

 

Zvyšok sveta si zrejme jeho nedostatkov vedomý nebol, pretože Marsalis navštívil takmer každý kúsok zemegule a hral s najrôznejšími orchestrami skladby od  Debussyho, Vivaldiho a dokonca aj dielo brazílskeho skladateľa Heitora Villa-Lobosa naaranžované pre sólový saxofón a orchester. Už čoskoro, v máji 2019, bude hrať v Austrálii program s príchuťou Latinskej Ameriky s Austrálskym komorným orchestrom, vrátane premiéry aranžmánu, ktorý preňho napísala škótska skladateľka Sally Beamish, známa najmä svojimi skladbami pre violu.

 

"Moju jazzovú hru to všetko exponenciálne zlepšilo. Všetky tie maličkosti - odrazu som musel byť nesmierne precízny. Začal som klásť dôraz na zvuk vecí, pretože nie je možné, aby ste mali v talóne jedinú emóciu, ktorá by pasovala do všetkého, tak ako je tomu vo vašej vlastnej hudbe. Odrazu reagujem na zvuky odlišným spôsobom, pýtajúc sa sám seba 'Má to byť veselá balada? Má to byť smutná balada?' Toto nie sú veci, o ktorých diskutujú jazzoví hudobníci. Tam sú debaty o tempe, štukrúre."

 

Čím viac sa jazz menil, tým viac to Branforda tiahlo smerom ku klasickej hudbe. Je to aj jeden z dôvodov, prečo sa pred 10 rokmi presťahoval do mesta Durham v  Severnej Karolíne - newyorská scéna už pre neho nie je inšpiratívna. (Taktiež už mal dosť newyorského spôsobu života, napríklad päť ročných detí, ktoré oslovujú dospelých krstným menom)

 

"Jazzoví hudobníci súčasnosti sú príliš matematickí a učebnicoví," vyjadril sa na margo súčasnej scény. "Jazzové kluby sú spolovice prázdne, vo veľkej väčšine navštevované iba ďalšími hudobníkmi, ktorí oceňujú estrádne umenie tých druhých. Poslucháči, na to aby porozumeli ich jazzu, potrebujú mať hudbobné umenie vyštudované. Ich hudba sa stala strnulou. Improvizácia je vo väčšine prípadov dôsledne nacvičeným opakovaním po iných bez dodatočného porozumenia."

 

"Často sa ma ľudia pýtajú otázku, prečo si myslím, že je jazz taký nepopulárny. A odpoveď je jednoduchá: hudobníci nestoja za nič," dodal s typickou citlivosťou. 

 

Ďalej povedal, že podľa neho táto zmena začala v 90. rokoch a vyzerá to, že ani Marsalisova rodina voči nej nebola imúnna. Hoci ešte stále majú na scéne neuveriteľný vplyv, neda sa to porovnať s dvomi dekádami, keď Wynton a jeho bratia prakticky vládli jazzovému svetu. V roku 2003 natrafil hudobný kritik David Hajdu na Wyntona, ktorý hral ako sideman v jednej kapele pre takmer prázdny jazzový klub v New Yorku a napísal článok v magazíne Atlantic, (s trpkým názvom Wynton's Blues), kde predniesol hypotézu, že Wyntonova tvrdohlavá ortodoxnosť a nostalgia bola čiastočne na vine tomu, ako poklesol záujem o jeho umenie aj o jazz samotný.

 

Napriek tomu všetkému sa nezdá, že by Branford Marsalis akýmkoľvek spôsobom spomaľoval. A rozhodne nie v tom mori názorov, ktoré chce odovzdávať ďalej. Ani vo svojom záväzku voči zdokonaľovaniu hudby a zvyšovaniu noriem. Ani v tempe a rozsahu svojej práce, ani pri tej fľaši červeného vína. A najmä nie pri tempách Theloniousa Monka.

 

Tento článok bol pokračovaním reportáže Rachel Olding s Branfordom Marsalisom. Prvú časť rozhovoru nájdete tu.

 

Zdroj: smh.com.au

Preložil: Martin Uherek

Foto: Tom Beetz

 

 

Ďalšie články

Andreas Varady: Verve som opustil, no nerozišli sme sa v zlom, najnovší album je premiérou môjho súčasného ja
Gitarista Andreas Varady, slovenský rodák žijúci v Írsku, sa stal hviezdou na svetovej jazzovej...
Recenzia: Branford Marsalis Quartet - aktívna sopka bez erupcie
V pondelok večer, presne na 25. výročie nežnej revolúcie, sme vo Veľkom koncertnom štúdiu...
Ester Wiesnerová: Štúdium na Berklee bolo fantastické
V rámci koncertu Erik Rothenstein Bandu and Ester Wiesnerovou v Kafé Scherz, som využil...
Pavol Bereza: Výber zostavy na CD bol intuitívny
Stretol som sa s gitaristom Palom Berezom, ktorý nedávno vydal svoj debutový album "Intuition",...
Príďte osláviť jazz na Liptov: 15. ročník Mikulášskeho Jazzového Festivalu štartuje už o týždeň
Mikulášsky Jazzový Festival má za sebou štrnásť úspešných ročníkov. Počas nich v Liptovskom...
Holland, Potter a Hussain vydávajú album: Crosscurrents Trio prepojí na novinke indické umenie nástroja tabla so súčasnými jazzovými improvizáciami
Crosscurrents Trio sa nedá nazvať inak ako superband. Saxofonista Chris Potter, kontrabasista Dave...
Leto v parku: Cha Bud!, Zuzana Mikulcová a Peter Lipa vystúpia v košickom Kulturparku
Na veľký hudobný sviatok sa môžu pripraviť vyznávači jazzu, pretože počas Leta v parku príde...
V Bratislave bude učiť hviezda z Broadwaya: Spevácky workshop zakončí koncert na Hlavnom námestí
Už o necelý mesiac 10. a 11. augusta 2019 sa v Pistoriho paláci v Bratislave uskutoční 2-dňový...