Mnohí z nás si už roky rezervujú koncom októbra trojicu večerov na jazzové hody. Bratislavské jazzové dni, familiárne nazývané Džezáky, sú tu s nami už od roku 1975 a ich priebeh ochromila jediný krát pandémia počas jesene 2020. Minuloročné Džezáky 2021 prebehli v divácky redukovanej podobe v komornejších priestoroch Refinery Gallery a aktuálny ročník priniesol ďalšie sťahovanie.
Festival definuje v prvom rade programová ponuka, hoci k nezanedbateľným faktorom patrí aj lokalita. Voľba nového priestoru A4 Studia nebola ideálna: z akustického hľadiska som ho síce zaradil k tým lepším (nostalgicky spomínajúc na mäkký zvuk Spoločenskej sály PKO), no ďalšie parametre značne pokrivkávali. Organizátori podľa môjho názoru „prepískli“ kapacitu a natlačili na seba rady nepohodlných stoličiek. Ku komfortu neprispeli ani jediné toalety (na daný počet návštevníkov neospravedlniteľné!), úzky prechodový koridor či stiesnené cateringové priestory oddelené len závesom, ktoré rušili koncerty kaviarenským hlukom. Keď pridáme problémy s parkovaním a zdieranie správcu neďalekého parkoviska, reakcie viacerých návštevníkov v internetových diskusiách naznačujú, že do A4 Studia sa na Džezáky viac neprídu pozrieť. Kdeže je staré dobré PKO, či iný dôstojný sľubovaný kultúrny priestor, ktorý v Bratislave dlhodobo chýba?
Dramaturgický posun Džezákov smerom k popovejším žánrom neradno kritizovať. Niekoľkokrát som to naznačoval (napríklad tu alebo tu) a odporúčam to len v prípade, ak sa chcete dostať na festivalový blacklist. Popovejším smerovaním sa nakoniec netají ani festivalové vedenie. Na stránkach októbrového Hudobného života Peter Lipa vysvetľuje, ako sa v rámci dramaturgie snaží osloviť čo najširšie publikum práve ponukou umelcov, ktorí robia komunikatívnu hudbu. Pavel Daněk zasa v rozhovore pre portál Hudba.sk dodáva, že festival sa ekonomicky oplatí len vtedy, keď zaujme aj nefanúšikov jazzu.
Prioritou je vraj prezentácia „dobrej hudby“ (trochu vágny výraz) a umelci s „veľkým výtlakom“. Presne taký má podľa neho Vojtěch Dyk – citujem: „Minimálne desaťnásobne väčší, ako Dan Bárta.“ Tu by som si dovolil oponovať: obrovskú charizmu nemožno mladému hercovi a spevákovi uprieť, no pódiová podoba projektu D.Y.K. mala v piatok večer bližšie k nablýskanej show Backstreet Boys, ako k česko-americkému hudobnému zázraku. Bártovu Illustratosféru sme pred dvadsiatimi rokmi počúvali v PKO s otvorenými ústami (a počúvame ju dodnes), kým rozšafne jódlujúcemu Dykovi nepomohla ani podpora organistu Ondřeja Pivca, patriaceho k svetovej špičke, alebo zvyšok vynikajúcej kapely. Nadšené tancujúce publikum však potvrdzovalo očakávaný „výtlak“ a ja som len smutne dával za pravdu Mariánovi Vargovi, že „kedysi sa hudba počúvala a dnes sa na hudbu, žiaľ, pozerá...“
Štyridsiaty siedmy ročník Džezákov našťastie ponúkol aj pozitívnejšie okamihy. Richard Bona sa prvýkrát zjavil na pódiu Džezákov ako blesk z čistého neba v roku 1998 spolu s Larrym Coryellom a počas nasledujúceho štvrťstoročia sa na Slovensko vrátil niekoľkokrát. Spontánnym prejavom, nebesky priezračným vokálom, bezchybným timingom a sofistikovane vedenou basovou linkou si ma aj tentokrát omotal okolo prsta (prakticky ako vždy pri svojich vystúpeniach). Koncerty Bonovej kapely (tentokrát vo francúzsko-talianskom obsadení) patria k nadpozemským okamihom, ktoré síce pri opakovaných posluchov neprekvapujú, ale akosi podvedome túžime, aby neskončili...
Vystúpenie Marcusa Millera bolo prvotriednou show so všetkým, čo k tomu patrí. V tvári šesťdesiattri ročného umelca síce bolo badať únavu, no kapela s excelujúcim trubkárom Russellom Gunnom šliapala ako dobre namazaný stroj. Miller sa na scéne pohybuje už štyri desaťročia a koncertnú chémiu ovláda dokonale: mačovské exhibície prestriedavali krehkejšie momenty (potešilo oprášenie nádhernej balady Mr. Pastorius, ktorú kedysi napísal na Davisov album „Amandla“).
Kým Richard Bona i Marcus Miller patria podľa organizátorov k „tutovkám“ (s čím ťažko polemizovať), osobne budem na Džezáky 2022 spomínať vďaka dvom objavom. Nedeľné pódium neuveriteľným spôsobom osvetlila francúzska speváčka Cyrille Aimée. Kým úvodné skladby naznačili sľubný potenciál, karty odkryla až počas svižnej swingovky. Odrazu sme sledovali prvoligovú kráľovnú, ktorá s neuveriteľnou ľahkosťou ponúka krkolomné vokalízy i jemnejšie, miestami s popom koketujúce popevky. Živelnosť a životodarnosť sršiace z prejavu Cyrille Aimée sú nákazlivé a podľa spôsobu vyjadrovania (i podľa sólovej improvizácie a kreatívnej práce s looperom) bolo poznať, že v New Orleanse usadená umelkyňa má pred sebou veľkú budúcnosť.
Pomyselnou čerešničkou na torte bolo sobotňajšie vystúpenie Yussefa Dayesa. Pôvodne som nemal v pláne návštevu koncertu jeho kapely, ale zhliadnutie doleuvedeného videa ma presvedčilo, že vystúpenie britského bubeníka jednoducho musím zažiť. A neľutoval som ani chvíľu. Toto je naozaj hudba súčasnosti: jazzová tradícia „šmrncnutá“ tanečnou klubovou scénou, drum´n´bass a čojaviem čím ešte. Akékoľvek definície či popisy sú v tomto konkrétnom prípade len „tancovaním o architektúre“, ako sa kedysi o hudobnej spisbe vyjadril filozof a skladateľ Theodor W. Adorno. Basgitarista Rocco Palladino (syn legendárneho session basgitaristu Pina Palladina), saxofonista Malik Venner a hráč na klávesových nástrojoch Charlie Stacy udržiavali lídra v neustálej pohotovosti a my v publiku sme zažili jeden z okamihov, pre ktoré sa oplatí žiť. Vivat Bratislavské jazzové dni a šťastnú ruku pri výbere podobných objavov!
Autor: Peter Motyčka
Fotografie: Jakub Šuvada
