Keď sa povie bossa nova asi každému, kto má aspoň minimálny prehľad v hudbe, ihneď príde na um Brazília a meno Antonio Carlos Jobim. Tento pán je považovaný za zakladateľa tohto žánru. Napísal veľmi veľa kompozícií, ktoré vynikli hlavne krásnou melódiou a harmóniou. Najdôležitejším prvkom jeho hudby však bol ich špecifický rytmus a celkový „feel“.
Tenor saxofonista Joe Henderson sa zaraďuje do skupiny moderných postcoltranovských hráčov. Jeho špecifický tón a rytmicko – harmonický prístup k improvizácii z neho robí absolútnu špičku mainstreamového jazzu. Tento velikán sa rozhodol, že vzdá úctu prvému spomínanému umelcovi Jobimovi, ktorý bol Hendersonov dobrý priateľ. Udialo sa tak v roku 1995 kedy nahral dosku s názvom Double Rainbow: The Music of Antonio Carlos Jobim.
Pôvodný plán Hendersona bol, aby s ním na albume hral aj Jobim. Osud žiaľ toto nedopustil, keďže sa Jobim nahrávania nedožil. Na albume sa nachádza dvanásť kompozícií z pera Toma Jobima. Ich zvuk je však iný. Nejde o jam sessionový charakter hudby, Henderson Jobimove kompozície veľmi zaujímavo zaranžoval. Okrem lídra na tenor saxofóne hrajú dve triá, ktoré sa striedajú podľa určenej koncepcie jednotlivých skladieb - Herbie Hancock a Eliane Ellias – klavír, Christian McBride a Nico Assumpcao – kontrabas, Jack DeJohnette a Paolo Braga – bicie nástroje a na gitare hrá Oscar Castro-Neves.
Táto fenomenálna kapela interpretuje dnes už známe štandardy ako Felicidade, Once I Loved, Triste, či No More Blues, ale aj menej známe kompozície Boto, Liga, alebo Modinha.
Album sa dá počúvať donekonečna a stále si v ňom poslucháč niečo nájde. O fenomenálnych sólach, zvuku kapely, rytme či jednotlivých konceptoch a prístupe k improvizácii týchto umelcov by som mohol písať nekonečné ódy, a preto si myslím, že najlepšie spravíte, ak si album vypočujete. Dovolím si tvrdiť, že pri jeho počúvaní zostanete v nemom úžase a veľmi dlho si ho budete s radosťou púšťať znova a znova.
Dávid Oláh
