Sála veľkého koncertného štúdia v Slovenskom rozhlase sa v sobotu večer 18. septembra 2021 rozozvučala rytmom jazzu. Prebiehal tu už 7. ročník medzinárodného jazzového festivalu autentického tradičného jazzu a swingu Golden Age Festival. Predstavil tu tri originálne zoskupenia, zo Slovenska, Česka, Francúzska a USA.
Organizátori festivalu sa každoročne snažia predostrieť svojim návštevníkom čo najautentickejší zážitok z hudby počiatkov vzniku jazzu tzv. zlatej éry prvej polovice 20. storočia. Zoskupenia tak vyberajú s prihliadnutím na kvality konkrétneho hudobného telesa s najdôveryhodnejšou hudobnou interpretáciou. Slovenský hot-jazz & swingový orchester Fats Jazz Band pod vedením riaditeľa samotného festivalu Ladislava Fančoviča tvoril už tradične domáce zázemie a spolu s ďalšími dvoma tohtoročnými hosťujúcimi orchestrami zo zahraničia – Originálnym Pražským Synkopickým Orchestrom z Čiech a kapelou Hot Sugar Band z Francúzska spolu s americkou speváčkou Nicolle Rochelle odprezentovali dobové hity z 20. až 50. rokov.
Tohtoročné podujatie sa na rozdiel od tých minulých konalo v majestátnom priestore sály Veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu. Útle priestory V-Klubu v Dome Umenia vystriedala akusticky dokonalá sála. Z technickej stránky možno vytknúť iba nemožnosť komorného osvetlenia pódia pre navodenie intímnejšej atmosféry.
Prvý sa predstavil deväťčlenný slovenský orchester Fats Jazz Band. Na začiatku, v rámci osláv 10. výročia od svojho založenia, vzdali hudobníci poklonu svojmu vzoru, stride-pianistovi, spevákovi a entertainerovi Fatsovi Wallerovi skladbou I’m Crazy ‘Bout My Baby v podaní speváka Matúša Uhliarika, ktorá má v ich repertoári poradové číslo 001 a pokračovali v interpretovaní plejády ďalších hitov veľkých mien z éry prvej polovice minulého storočia.
V prvej polovici koncertu odzneli z repertoáru Dorseyho kapely Clambake Seven You´re A Sweetheart s vynikajúcimi sólom Branislava Belorida na sordinovanom trombóne, detailná interpretácia Ladislava Fančoviča na saxofóne spolu s dychovou sekciou v prednese skladby Sax-O-Phun od priekopníka jazzového saxofónu Rudyho Wiedoefta a uhrančivo autentický scat Matúša Uhliarika v Some Of These Days pôvodne naspievanom Bingom Crosbym. V inštrumentálke The Moon Is Low zo slávneho filmu Montana Moon z roku 1928 vynikla dychová sekcia a Fančovič uzavrel prvú polovicu koncertu sólovou klavírnou skladbou Love Me Or Leave Me a ešte pridal duet s kontrabasistom Pavlom Kušíkom Pitter Panther Patter, ktorý v r. 1940 nahrali legendy Duke Ellington s Jimmym Blantonom.
V ďalšej časti vystúpenia orchester okrem hudobných historických exkurzov odhalil aj svoj pestrý nástrojový park napríklad v podobe bassového saxofónu v hot-jazzovej inštrumentálnej skladbe od Ellingtona Choo Choo (I Gotta Hurry Home) alebo nezvyčajného hudobného nástroja slide saxofón s glissandovým sólom medzi spevom Jany Dekánkovej v pomalej balade She’s Funny That Way. Pozoruhodná bola vokálna prezentácia, hudobníkov v úvode známeho hitu Java Jive od slávnej skupiny The Ink Spots, v takmer a cappella štýle. Nasledovala Humoreska od A. Dvořáka v zaujímavom zoswingovanom aranžmáne Johna Kirbyho a veselá detská riekanka My Mommie Sent Me To The Store so spevom Matúša Uhliarika.
Slovenský šláger Viery Rackovej Poď s nami, Šuhajko z 50. rokov ako poslednú skladbu zaspievala Jana Dekánková a za potlesku publika sa kapela ešte definitívne rozlúčila swingom Rhytm Is Our Bussiness. Hudobné zoskupenie Fats Jazz Band pod taktovkou Ladislava Fančoviča tak už po siedmykrát v rámci tohto festivalu predviedlo svojimi výkonmi na poli frázovania a inštrumentálneho prednesu svoju bravúrnosť v dokonalo autentickej prezentácii starého jazzu.
Stred programu vyplnilo vystúpenie českého Originálneho Pražského Synkopického Orchestra (ďalej O.P.S.O.). Pódium obsadila osemčlenná zostava hudobníkov. Názov napovedal, že pôjde o teleso, ktoré od roku 1974 patrí medzi najrenomovanejšie hudobné orchestre patriace medzi synonymum autenticity v interpretácii štýlu a umeleckého prednesu tohto hudobného žánru. História zoskupenia je skutočne bohatá a v európskom priestore disponuje mnohými medzinárodnými vystúpeniami a oceneniami. Klasického fanúšika O.P.S.O. preto počas programu na pódiu možno zaskočila prítomnosť mladých hudobníkov. Tí už sú, ale od roku 2018 oficiálnymi predstaviteľmi novej generácie tejto hudobnej legendy.
Zakladateľ orchestra, trubkár Pavel Klikar, po odchode z muzikantskej kariéry stále dohliada nad novými členmi telesa, kde jediným z pôvodných hráčov zostavy je klavirista Jiří Gilík. Bez ohľadu nad získané renomé O.P.S.O. počas viac ako štyroch dekád svojej existencie, ich prezentácia na tohtoročnom Golden Age festivale v porovnaní s predchádzajúcim vystúpením Fats Jazz Bandu, bola zvukovo veľmi komorným vystúpením. Playlist skladieb z obdobia 20. rokov, najmä z repertoáru Joea Kinga Olivera a Bixa Beiderbecka, svedčil o návrate k úplne pôvodnej, menšej zostave a odlišnej orientácii, než na akú sme boli zvyknutí v podobe väčšieho tanečného orchestra z čias ich najväčšej slávy a podčiarkoval návrat k samotným koreňom jazzu.
Program doslova režírovali trubkár Michael Chomiszak vtipnými vsuvkami medzi hraný repertoár, ktorého dopĺňal pohotový trombonista a zároveň spevák kapely Matěj Šmíd s humornou interpretáciou v piesňach (napr. I’d Rather Be The Girl In Your Arms Than The Girl In Your Dreams alebo v záverečnej Charlie My Boy. Organizátori festivalu sa snažia divákom ponúknuť aj ukážky národných jazzových piesní z tohto obdobia každého z pozvaných zoskupení, aby bolo možné si porovnať jednotlivé rozdiely v štýloch, no české zoskupenie aktuálne nemá v repertoári žiadnu z množstva krásnych českých hot-jazzových skladieb. Preto skladbu Charlie My Boy zaspieval M. Šmíd so slovenským textom Karolko môj. Pieseň bola v tejto podobe použitá v podaní O.P.S.O. a Ondřeja Havelku vo filme Horí z roku 1982. Na pôvodnú anglickú verziu natočil orchester začiatkom 90. rokov aj vtipnú grotesku dnes dostupnú na YouTube.
Dychová sekcia orchestra predstavila svoje schopnosti v skladbách Drift Wood, What’s The Use Of Living Without Love od Joea Kinga Olivera, Love Found You For Me od Freddieho Kepparda alebo Five Foot Two, Eyes Of Blue opäť zaspievanú v štýlovom prednese Matěja Šmída. Pôvodný člen kapely, klavirista J. Gilík, okrem toho, že sprevádzal každú skladbu, si hrou na harmoniku a spevom v triu zaspieval dvojzmyselné blues Tight Like That. Tklivé sólo Antonína Dlapu na banjo v The Cotton Picker’s Ball dokladovalo melancholický nádych celého výberu prezentovaných skladieb so smutným blues Yearnin’ And Blue spolu s klasickým bluesovým hitom Wabash Blues od Ishama Jonesa v závere. V rámci komplexnej prezentácie tejto novo nastupujúcej generácie hudobníkov pod rokmi overenú značku Originálneho Pražského Synkopického Orchestra je nutné dodať, že ich čaká ešte dlhá cesta, aby boli svojimi interpretačnými výkonmi rovní svojim predchodcom a získali ten správny grif.
Vysoko sofistikovanú ukážku bravúrnych hudobných a interpretačných výkonov predstavila v poradí tretia a posledná kapela, francúzska formácia Hot Sugar Band. Spolu s americkou speváčkou, tanečnicou a herečkou Nicolle Rochelle priniesli do rozhlasovej sály neopakovateľné sústo energie v prevedení výberov swingových skladieb od Dukea Ellingtona až po dokonalý vokálny prednes à la Billie Holiday. Vo svete súčasnej swingovej hudby si zadovážili renomé s počtom 300 koncertov po celom svete o čom svedčí aj dosť obsiahla diskografia od ich vzniku v roku 2010. Hot Sugar Band predstavil počas večera vo svojom repertoári väčšinu skladieb z ich posledného albumu práve venovanému ranným nahrávkam, ktoré preslávila jazzová diva Billie Holiday.
Skladby What A Moon, What A Night, What A Girl a The Way You Look Tonight boli dokonalým napojením sa do doby swingu po komornom sete predchádzajúceho O.P.S.O. Hlasová interpretácia Nicole Rochelle v skladbách It’s Like Reaching For The Moon alebo Did I Remember, potvrdzovali jej vysokú hlasovú kvalitu striedajúcu sa spolu s obdivuhodnými výkonmi hudobníkov.
Jej charizma bola zladená aj s jej hlasovým prednesom a vo vybraných skladbách neprekračovala hranicu improvizácie, ale naopak, bravúrne citovala frázovanie jednej z najväčších jazzových vokalistiek.
Dokonalá harmónia sa najviac odzrkadlila v bluesovej balade od samotnej B. Holiday s názvom Fine and Mellow. Rochelle tu excelovala v perfektnom bluesovom frázovaní smutného lamentovania o správaní sa muža k žene, s nádherným saxofónovým sólom Jeana Philippa Scaliho a doplňujúcimi sólami kapelníka Juliena Ecreponta na trúbke. Tento moment patril pre mňa k jedným z vrcholov tohtoročného festivalu. V ďalšej časti kapela predstavila aj dve spievané skladby z francúzskej proveniencie a to smutnú baladu z repertoáru Josephine Baker J’ai Deux Amours a populárnu pieseň C’est Si Bon, čo publikum veľmi uvítalo.
Finálne skladby A Sailboat In The Moonlight a No Regrets zasa patrili už k spomínanému výberu z posledného albumu Eleanóra. Kompaktnosť interpretácie speváčky v rozličných hudobných polohách spolu s kvalitnými inštrumentálnymi výkonmi tak dotvorili dokonalý záver hodný spontánneho diváckeho poďakovania. 
Úplnú bodku za tohtoročným Golden Age Festivalom 2021 urobila tradične až improvizovaná jamsession s defilé všetkých účinkujúcich, naplnená virtuóznymi improvizačnými výkonmi spevákov aj inštrumentalistov, tanečnými kreáciami spevákov a fúziou jednotlivých období.
Tomáš Galata
Foto: Rudolf Baranovič
