Tomáš Gajlík a Dávid Hodek. Zakladatelia projektu H&G Factory, ktorý svojou novátorskou energiou obohatil slovenskú jazzovú scénu. V tomto roku hudobníkom vyšiel aktuálny album Puttin‘ 2gether, ktorý je svojim spôsobom žánrovým unikátom. Náš dlhý rozhovor prinášame v druhom dieli.
Pokračovanie...
Pri druhu hudby, ktorý ste vydali ľudia niekedy usudzujú: „toto znie staro a hrajú sa tam sóla, to je jazz. Toto má groove, to už jazz nie je“. No jazz možno pravdepodobne vymedziť už len tým, že obsahuje improvizáciu a napríklad nejakými charakteristickými harmonickými postupmi...
Tomáš Gajlík (T): Je asi jedno aká hudba je, ale cieľom je vytvoriť atmosféru. Čiže keď niekto príde na koncert, podľa mňa by mal prísť otvorený, počúvať a nechať sa tým ovplyvniť. Potom môžu nastať len dve situácie: páči sa mi to - nepáči sa mi to, ovplyvnilo ma to - neovplyvnilo ma to. To je celé. Ale nie tak, že toto má byť takéto a toto takéto. Preto naše skladby aranžujeme podľa toho, ako to cítime a podľa toho, čo sa kam hodí. Pri jednej skladbe nás ovplyvnilo toto, pri inej skladbe zas niečo iné. V Alley Oop je taký moment, kedy basista drží groove a my začneme v inom tempe hrať nejaký štandard...
...Billie’s Bounce...
T: Áno. Na koncertoch hráme aj iné veci. To je práve aj odkaz na tradíciu.
Dávid Hodek (D): Iná vec je, že ľudia si sami dávajú hranice „toto je jazz, toto nie je jazz“. Ale čo je to jazz? Nemá to nejakú presnú definíciu. Je to nejaká hudba, čo odzrkadľuje teba, tvoj život, to, čo počúvaš. Okrem toho to nemá presné pravidlá. Aj muzikanti majú na to rôzne názory.
T: Všetko je správne tak, ako to kto cíti.
Ako ste písali veci na CD? Vznikali náhodou, z jammovania?
T: Niektoré, napríklad Alley Oop, vznikli tak, že keď sme dohrali playstation, išli sme hrať muziku.
D: Po každej skúške sme hrali na playstation basketbal. „Alley Oop“ vlastne znamená to, keď hráč nahodí loptu, spoluhráč ju chytí a dá kôš. Ja som to používal proti všetkým a všetci stále prehrávali. Tomáš bol z toho znechutený, tak si sadol ku klavíru. Tak niečo vymyslel, my sme ho zastavili a začali na tom pracovať. Tak nejak to vzniklo. Ale nie všetky skladby vznikali týmto spôsobom. Väčšinou si každý doma pripravil nejakú kostru a zvyšok sme doklepli na skúškach.
T: Áno, rôznymi spôsobmi.
D: Vlastne každá skladba vznikala inak.
T: Presne tak. Napríklad mne najviac vecí napadá, keď si idem zapáliť na balkón. Vtedy mi napadajú skladby. Neviem prečo práve tam, ale je to tak s väčšinou skladieb.
Napriek tomu, že skladby vznikali takto rôzne, album znie veľmi ucelene.
D: Tak ten koncept je vlastne na celom albume rovnaký. Každá skladba je niečím iná, ale sú to tí istí hudobníci, to isté zmýšľanie. Nevzniklo to tak, že „teraz poďme urobiť niečo iné ako ostatní“. V niektorých sa spieva, v niektorých sa rapuje, ale koncept ostáva rovnaký.
T: Do istej miery to bol aj experiment. Často krát sme nemali presnú predstavu, ako to bude nakoniec znieť. Najmä tie elektronické prvky.
Ako robil DJ práve tieto prvky? Skúšal, čo tam sedí?
T: Nie. Syntetizátory sme nahrávali zvlášť. Pripravil som si nejaké zvuky, ktoré sa používajú v súčasnej elektronickej hudbe. Ale nie je jednoduché takéto zvuky napasovať do tohto druhu hudby. Tu už sú aj ťažšie harmónie a potrebujeme, aby to zapadlo. Čiže problematickejšie bolo hľadať správne obraty akordov alebo zvuky syntetizátorov.
D: Tie ostatné zvuky robil on (Rahatmahatix pozn.red.) na Kaoss Pad-och, takže je to také pomiešané. Originál grécky šalát.
T: On sa snažil na tých padoch vlastne pozorovať atmosféru, ktorú robí kapela. A dosť to pomohlo.
D: Uvažovali sme aj nad tým, že by sme tam zakomponovali aj všeliaké sample, zvuky, hlasy. Ale ešte uvidíme.
T: To sa práve dá urobiť na tom Korg pade. Problém je ale urobiť to naživo. Väčšinu skladieb musíme hrať s klikom, lebo napríklad keď používame nejaký prednahratý pulzujúci syntetizátor, musí to byť presné. To sa ináč naživo nedá. Riešime to tak, že témy vždy odhráme s klikom, potom sa vypne počítač a potom sa zase napojíme na počítač s poslednou témou. Technicky sme nad tým veľa špekulovali, ale nie je to také jednoduché, ako sa zdá.
D: Aj tak sme sa to v každej skladbe snažili riešiť inak.
Ako presne robí svoje zvukové plochy Casey Benjamin? Je to podobné?
T: On dokáže ten zvuk modelovať, oscilovať s filtrami, ale nie je závislý na tempe.
D: Má nejaký analógový oscilátor a iné efekty. Z nich si povyberá. Presne vie, ktorý je ktorý a podľa toho ich môže používať aj v kombinácii s vocoderom.
T: My sme ale chceli mať tú elektroniku viac premakanú, aby to bola súčasť tej hudby. V niektorých skladbách sú tie zvuky dokonca dominantné. To bolo cieľom. Nie je to v každej skladbe, ale bol by som do budúcnosti rád, ak by tá elektronika zapadla do živého hrania. Ale stále nad tým ešte rozmýšľame, aby to nebolo príliš komplikované a aby to bolo počuť. Okrem toho na koncertoch je aj problém so zvukom. Kým nie je spravený perfektný zvuk, tak to nevyznie.
D: To sa ťažko robí v malých kluboch. To je to, že tu si muzikanti väčšinou len tak hrávajú. Urobia si zostavu na jedno hranie, zahrajú si a hotovo. Aj preto sme si povedali, že si spravíme takúto kapelu.
Tomáš, album si vydal ty sám?
T: Je to pod mojím vydavateľstvom.
Vydávaš aj niečo iné?
T: Určite, keď budem niečo dobré robiť, vydám to.
Ide ti v tomto prípade o nezávislosť, aby si si mohol stanovovať svoje podmienky?
T: Nie. Vôbec nie je jednoduché vydať CD. Museli sme nájsť sponozora, lebo bez toho to nejde. Vybavit veľa organizačných vecí, čo je nenormálne ťažké. Ale v podstate asi aj tak skončíme v mínuse. Ale to nie je podstatné. Chceli sme, aby sa album dostal medzi ľudí.
D: Hlavne ako promo našej hudby.
T: V dnešnej dobe sa absolútne nepredávajú cédečka. Preto máme album aj na iTunes. Potrebujeme PR manažéra alebo osobného manažéra. Bez toho sa dnes už nedá fungovať. Preto by som určite rád sám vydával niečo, čo by ma zaujalo. Jedine kvôli sebe vydám nejaké jazzové cédečka. Mám vydávať nejakých popových spevákov. Ale pokiaľ sa mi to neoplatí, tak to robiť nebudem. My sa budeme ďalej snažiť a potom, s druhým albumom, nájsť nejakého veľkého zahraničného vydavateľa. Aby to malo význam a aby sa to dostalo čo najďalej. Bez veľkého vydavateľa to nejde. Na Slovensku ani v Čechách také vydavateľstvá neexistujú. Najbližšie sú v Nemecku, v Anglicku, alebo v Amerike. Žiaľbohu, tak to je. Skoro všetky veľké vydavateľstvá, ktoré boli aj u nás, skrachovali.
Tak za portál Jazz.sk držíme palce, nech sa veci zmenia k lepšiemu a ďakujeme za rozhovor.
Tomáš Lukáč
Foto: SOUL FOR SHOW - Jakub Muroň
