Report: Wynton Marsalis a Jazz At Lincoln Center Orchestra alebo Hudba vo farbách

Report: Wynton Marsalis a Jazz At Lincoln Center Orchestra alebo Hudba vo farbách
jazz.sk

JazzFestBrno, 12. február 2016, Jazz At Lincoln Center Orchestra with Wynton Marsalis

 

Tento príznačný názov som si pre svoju dojmológiu vybral zámerne. Pätnásť najdôležitejších jazzových hudobníkov, inštrumentalistov a aranžérov tejto planéty sa rozhodlo, že spolu s nami oslávia hudbu. Hudbu. Nič iné, „iba“ hudbu. A to je dôvod pre, ktorý túto dojmológiu píšem. Vo svojom živote som zažil mnoho rôznych koncertov. Niektoré boli lepšie, niektoré horšie. Niekde som ocenil prístup, niekde originalitu, niekde hudobnícky a inštrumentálny kumšt, úpravy, snahu -  čokoľvek. No nikdy sa mi nestalo, aby som všetko, čo si na hudbe vážim, mal možnosť obdivovať naraz na jedinom koncerte a v jednom a tom istom zoskupení. Až teraz. Piatok, dvanásteho februára sa to zmenilo, lebo som počul a videl naživo hrať Wyntona Marsalisa a jeho Jazz At Lincoln Center Orchestra (ďalej len JLCO).

 

Absolútne prvé čo ma zaujalo bolo to, že na pódium pomaly a v absolútnom kľude nastúpilo pätnásť hudobníkov, ktorí už tým ako prišli vniesli do nás poslucháčov totálny pokoj tak potrebný pre vnímanie hudby. Tá totiž hrala v ten večer hlavnú úlohu.

Samotný Wynton Marsalis nastupoval prvý, posadil sa dozadu do trumpetovej sekcie, pohodlne sa oprel, usmial sa, očami preletel poslucháčov, jednoducho a slušne sa pozdravil. Uviedol prvú pieseň a oslava hudby sa začala.

Prvé, čo ma zaujalo bol zvuk. Predpokladal som, že bude iný ako klasický súčasný big bandový zvuk býva, ale až takto? Absolútne žiaden efekt, hall, absolútne nič, čo by mohlo akokoľvek pozmeniť samotný prirodzený zvuk nástrojov. Domnievam sa dokonca, že aj tie štúdiové kondenzátorové mikrofóny, ktorými bol ozvučený každý jeden dychový nástroj zvlášť (no pritom z dosť veľkej diaľky) boli staršieho dáta výroby. No výsledok bol jednoznačný. Stopercentne čisto prirodzený zvuk každého nástroja, ktorý sme mohli zreteľne počuť aj v akejkoľvek nástrojovej kombinácii. A to sa teda často nestáva.

Wyntona Marsalisa musíme v tomto zoskupení podľa môjho názoru vnímať vo viacerých rovinách. Prvá je rovina hudobníka a trubkára, ktorý má u týchto nadpozemských hudobníkov obrovskú prirodzenú autoritu, ktorá prirodzene prislúcha k jeho postaveniu na jazzovej scéne. Ako 17 ročný bol prijatý na Julliard, o pár rokov na to dostal pozvanie do kapely Art Blakeyho, bol jediným černošským trubkárom, ktorý sa stal sólistom aj v oblasti tzv. vážnej hudby, získal dokopy 9 cien grammy pričom v roku 1983 a 1984, dva roky po sebe získal ako jediný umelec vôbec cenu grammy ako za jazz, tak aj vážnu hudbu. Dá sa pokračovať, no netreba. Napriek tomu, alebo lepšie povedané práve preto vedie svoj orchester mimoriadne intuitívne a slobodne.

 

 

Druhá Marsalisova rovina je rovina kapelníka, ktorý rešpektuje prirodzený a autentický prejav každého jedného svojho hudobníka. Využíva aranžérsky potenciál svojich kolegov a ich špecifickú inštrumentáciu a oni sa na základe toho môžu naplno venovať hudbe. Dokázal pod svojím vedením udržať partiu hudobníkov, ktorí pred vlastnou exibíciou stavajú na prvé miesto hudbu, celkový výsledok a farebnosť danej úpravy. A farebnosť je druhá vec, ktorá sprevádzala tento koncert. Farebnosť big bandu ako celku, farebnosť jednotlivých sekcii, farebnosť nástrojových kombináciií a sekciových kombinácií, farebnosť nástrojov ako takých, skrátka FAREBNOSŤ bolo to, čo bolo na tomto koncerte neobyčajné a okamžite pritiahlo moju pozornosť.

Saxofónovú sekciu tvorili:

  • Sherman Irby: (lead) Alt saxofón, Klarinet
  • Ted Nash: Alt saxofón, Klarinet, Flauta
  • Walter Blending: Tenor saxofón, Klarinet
  • Victor Goines: Tenor saxofón, Klarinet, Bas Klarinet, Soprán Saxofón
  • Paul Nedzela: Barytón saxofón, Klarinet, Bas Klarinet

 

Už po prvých tónoch ma prekvapil neuveriteľne prirodzený až drevený zvuk tejto sekcie. Zatiaľ som podobný zvuk v žiadnom inom big bande na svete nepočul a domnievam sa, že je to spôsobené hlavne rešpektom každého jedného člena k starému, tradičnému, saxofónovému, jazzovému zvuku a jeho skĺbením s modernými hráčskymi a výrazovými prostriedkami. Bravúrne zvládnuté výmeny rôznych nástrojov v neuveriteľne rýchlych sledoch zabezpečovali poslucháčom rýchle, prekvapivé a pútavé zmeny farieb v tejto sekcii a tým pádom, pri mimoriadne precíznom nazvučení veľmi zásadne ovplyvňovali zvukové farby celého big bandu. Už len farba napr. dvoch, spolu naraz hrajúcich bas klarinetov v kombinácii s tenor saxofónom, alt saxofónom a flautou bola mimoriadne osviežujúca. To je však len jedna z obrovského množstva farebných kombinácii, ktorú sme mali možnosť obdivovať. Na koncerte odzneli však aj skladby, kde sa tieto nástrojové kombinácie menili takmer po každej fráze a to už bolo niečo čo ma zaklincovalo do stoličky a ostal som iba krútiť hlavou! Úžasné !

 

 

Trombónovú sekciu tvorili:

  • Vincent Gardner: Trombón, Suzafón
  • Elliot Mason: Trombón
  • Chris Crenshaw: Trombón, Bas Trombón

Túto sekciu som prirodzene najviac pozoroval hlavne z toho dôvodu, že všetkých jej členov poznám a študujem ich hudbu a virtuozitu na rôznych „video sharing websites“. Neuveriteľná nátisková zdatnosť a flexibilita sa prejavila už napr. v tom, že v jednom momente sa leader tejto sekcie Vincent Gardner postavil, chytil do ruky suzafón a zahral na ňom vôbec nie jednoduchú basovú linku úplne bez mihnutia oka. Elliot Mason mal len jedno sólo no stačilo. Na svete je mimoriadne málo trombónistov, ktorí sa po technickej a virtuóznej stránke dajú porovnať s bebopovým velikánom Charliem Parkerom, Elliot Mason bezpochyby môže. Absolútne precízne vyhraté aj tie najrýchlejšie technické pasáže v brutálnych „uptempách“ skombinované s dokonalým bebopovým frázovaním je to, čím Elliot Mason uchvacuje a som neuveriteľne rád, že som mal možnosť aspoň jedno jeho sólo počuť naživo. Naproti tomu Chris Crenshaw exceloval návratom k tradičnému,  mainstreemovému, jazzovému jazyku, čo bolo veľmi osviežujúce v danom kontexte.

 

 

Čo je podstatné povedať k sekciovému hraniu tohto tria je, že všetci hrajú na nástroje firmy BAC (Best american craftsman), ktoré majú mimoriadne špecifickú agresívno-zamatovú farbu, ktorej podstatou je návrat k starému trombónovému tónovému ideálu no šírka a jasnosť prezrádza, že sa jedná o exkluzívne „custom“ nástroje zo súčastnosti. Spoločným menovateľom pre celý koncert bola neuveriteľne uvoľnená atmosféra na pódiu a v trombónovej sekcii to bolo o to znateľnejšie, že akákoľvek virtuózna pasáž bola zahratá s absolútnym nadhľadom a pokojom, čo zaručovalo exkluzívny hudobný zážitok.

 

Trumpetovú sekciu tvorili:

  • Kenny Rampton: lead trumpet
  • Ryan Kisor: trumpet
  • Marcus Printup: trumpet
  • Wynton Marsalis: trumpet, bandleader

Túto sekciu,vedenú leadrom Kennym Ramptonom, ktorý nekompromisne a jasne udával zvuk celého bigbandu som sledoval hlavne z toho dôvodu, že som skúmal rozdelenie účasti jednotlivých postov na farebnosti celého big bandu. Je samozrejme jasné, že to bola jedna z najfarebnejších sekcií trúbiek, aké som kedy počul hlavne z toho dôvodu, že sekcia hrala neuveriteľne dynamicky. Tutti pasáže, ktorých mimochodom na pomery iných svetovo uznaných big bandov vôbec nebolo veľa, zaujali hlavne veľkou škálou farebnosti v rôznych dynamikách. Čo je podstatné poznamenať - túto farebnú škálu dokázala táto sekcia vytvoriť bez použitia dusítok, čo som naživo videl a počul prvýkrát v živote. Keď sa k tomu pridali aj dusítka, môžem povedať, že som mal možnosť počuť farebne najrozmanitejšiu sekciu vôbec. V rámci úprav však boli jednotliví trubkári bohato  - a v rôznych rýchlych sledoch - využívaní v kombinácii s inými nástrojmi. Práve tým bol tento big band zaujímavý a vďaka tomu je JLCO absolútne originálny.

 

 

Rytmickú sekciu tvorili:

  • Ali Jackson: Bicie nástroje
  • Carlos Henriquez: Kontrabas
  • Dan Nimmer: Klavír

Hovoriť o tom, že v rámci zohratosti nemala táto sekcia žiadnu konkurenciu by bolo skutočne samoúčelné, no napriek tomu... Tak neuveriteľné agogické zmeny, až smrteľne presne, s úsmevom na tvári a absolútne uvoľnene? Áno aj to bol JLCO v Brne.

Ali Jackson je známy bubeník a ja som bol veľmi zvedavý ako bude znieť naživo. Jeho výkon predčil všetky moje, aj tie najtajnejšie očakávania. Pokiaľ som tu doteraz spomínal dynamiku v súvislosti s inými sekciami, skutočné dynamické čary predviedol práve Ali Jackson. Dovolím si tvrdiť dokonca, že bez jeho prístupu a zainteresovanosti by JLCO ani nebol tým čím je, lebo práve jeho dynamická pestrofarebnosť, skutočne novátorský prístup k podfarbovaniu a jeho charakteristický tón pri akomkoľvek údere je to, čím je celý JLCO mimoriadne zaujímavý. Predviedol širokú škálu štýlových možností hrania na bicie nástroje. V jeho hre sme mali možnosť počuť prvky country, rock and roll, blues, hip-hop no a samozrejme perfektné štyri, ktoré keby boli zahraté na akomkoľvek z bicích nastrojov a v akomkoľvek tempe, mali by vždy „ten pomyselný“ swingový ťah. Môj najväčší bubenícky zážitok v živote trval minútu, vtedy, keď hral Ali úplne potichu na rukou tlmený ride-cymbal, popri tom hral úplne celý big band a bolo jasne vidieť aj počuť ako ich Ali všetkých drží práve na tej jednej činele, popri tom sa usmieva, celý big band ho počúva a hrá absolútne na neho. FANTASTICKÝ MOMENT KONCERTU.

Kontrabasista Carlos Henriquez ma okamžite zaujal farbou jeho tónu. Bol neuveriteľne prirodzený, no mimoriadne konkrétny, čo len podporovalo celkovo veľmi ambientný zvuk celého big bandu. Keďže som sedel dosť ďaleko nemôžem to tvrdiť na 100 %, ale som pevne presvedčený, že kontrabas bol nazvučený výlučne mikrofónom (možno dvomi, lebo zvuk mal skutočnú hĺbku a priestor).

 

 

Klavírista Dan Nimmer bol technicky mimoriadne zdatný. Jeho virtuozita bola fascinujúca, no ešte fascinujúcejšie bolo, ako tú virtuozitu využíval. Okrem toho, že sme ho mohli obdivovať hlavne v sólovej hre, kde hodne využíval techniku „stride piano“, využíval svoju mimoriadnu technickú zdatnosť predovšetkým na doprevádzanie. Tým, že v rytmike absentovala gitara, Dan Nimmer sa ju snažil svojou hrou istým spôsobom akoby suplovať a skutočne sa mu to mimoriadne darilo. Tento jeho štýl dodal rytmike ešte väčšiu silu, ťah na bránku a mimoriadny New Orleansky nádych, ktorý sme v JLCO mohli obdivovať počas celého koncertu.

Mimoriadne zaujímavý bol aj repertoár a úpravy. Na koncerte odzneli skladby z pera Georga Gershwina ako napr. Nice Work If You Can Get It, But Not For Me, alebo na soprán saxofóne Victorom Goinesom neuveriteľne nádherne zahratý Summertime v štýle Sidneyho Becheta. Tieto boli veľmi vkusne prestriedané piesňami z oblasti populárnej hudby a tak sme mali možnosť vypočuť si vo fantastických úpravách napr. Paul McCartneyho Eleanor Rigby kde dominovala trombónová sekcia a dve sóla. Prvé patrilo Wyntonovi Marsalisovi osobne (bolo tak emotívne, že publikum počas neho niekoľkokrát tlieskalo) a druhé tenor saxofonistovi Walterovi Blendingovi, ktorý do nesmrteľnej témy vniesol kúsok modálneho jazzu, čo v kontexte úpravy pôsobilo mimoriadne osviežujúco. Mohli sme obdivovať aj dve skladby z repertoáru Stevieho Wondera a na záver si orchester skvele zajamoval na pieseň od kapely The Jacksons Blame It On The Boogie s ktorou sa s brnenským publikom rozlúčil.

 

 

Úpravy skladieb pochádzali z pier členov orchestra a to konkrétne trombónistov Chrisa Crenshawa a Vincenta Gardnera (nie som si istý, ale práve úchvatnú úpravu Eleanor Rigby napísal jeden z nich), saxofonistov Victora Goinesa, Teda Nasha, Waltera Blendinga a Shermana Irbyho a kontrabasistu Carlosa Henriquesa. Vychádzali z rôznych období jazzu. Mali sme možnosť v nich počuť veľmi vkusnú kombináciu big bandového swingu, dixielandu, náznaky latin jazzu, groovu... No skrátka bolo jasne počuteľné, že každý z aranžérov má otvorenú myseľ bez predsudkov a to je pre JLCO podstatné. Charakterizoval by som ich ako úpravy napísané špeciálne pre tento orchester. Píšem to hlavne preto, lebo jednou z najdôležitejších vedomostí, ktorú autor úpravy musí mať je, pre koho konkrétnu úpravu píše. Pre aký orchester, ktorí ľudia sedia na kľúčových pozíciách, aké farby dokáže ten - ktorý hudobník vytvoriť, aké sú rozsahy jednotlivých nástrojov v jednotlivých sekciách atď. Dovolím si tvrdiť, že každá z úprav, ktorú sme na koncerte mali možnost počuť, bola precízne pripravená za pomoci ako Wyntona Marsalisa osobne tak za asistencie kľúčových hráčov sekcií, lebo konkrétny výsledok tomu nasvedčoval. Farby jednotlivých nastrojových skupín, sólistická farebnosť a absolútna pohoda vyžarujúca z každej jednej úpravy nasvedčuje iba jednému môjmu, možno jemne odvážnemu tvrdeniu a to, že: tieto úpravy nedokáže na svete zahrať žiaden iný big band iba JLCO.

 

Kombinácia hudby a farieb do ktorej nám dovolil nahliadnuť Wynton Marsalis a jeho JALCO sa skončila asi o pol jedenástej večer. Pomaly sme vyšli von z brnenského Sono Centra a bolo jasné, nám všetkým, že sa v nás niečo zmenilo. Minimálne u mňa sa zásadne zmenil pohľad na big bandovú hudbu, no nie len na ňu. Celkovo sa zmenil pohľad na tento svet. Wynton nám akýmsi tajným spôsobom odkázal, že to vlastne všetko môže byť lepšie, ako to je. Išiel príkladom. Dal nám možnosť nasledovať ho a za túto možnosť tebe Wynton a aj Vám Kenny, Marcus, Ryan, Chris, Vincent, Elliot, Victor, Ted, Walter, Sherman, Paul, Dan, Carlos a Ali zo srdca ďakujem.
 

Jozef Chorvát
foto: Zuzana Dohnálová

 

Galéria

IMG_8864.jpg
IMG_8857.jpg
IMG_8856.jpg
IMG_8853.jpg
IMG_8847.jpg
IMG_8824.jpg
IMG_8813.jpg
IMG_8785.jpg
IMG_8783.jpg
IMG_8777.jpg
IMG_8775.jpg
IMG_8770.jpg
IMG_8744.jpg
IMG_8740.jpg
IMG_8717.jpg
IMG_8707.jpg
IMG_8705.jpg
IMG_8701.jpg
IMG_8694.jpg

 

 

Ďalšie články

Jazzman týždňa: Herbie Hancock
  Herbie Hancock je americký klavírista, klávesista, skladateľ a v súčasnosti...
Jazzman proti modernej hudbe: Wynton Marsalis tvrdí, že Hip Hop robí v súčasnej dobe veľkú škodu
Svetoznámy jazzový trubkár Wynton Marsalis v nedávnom interview pre Washington Post nešetril...
Wynton Marsalis ruší koncerty vo Venezuele
V súčasnom svete sa málo kedy stáva, že by politika zabránila jazzu, no tento krát je to tak -...
Legendárny trubkár napísal husľový koncert: Dielo Wynton Marsalisa malo premiéru v Los Angeles
28. júla 2016 predstavila filharmónia mesta Los Angeles americkú premiéru prvého husľového koncertu...
Bez príjmu sú aj jazzmani svetového kalibru. Smalls Jazz Club ich bude prezentovať cez livestreamy a prosí o finančné dary.
Devastácia komunity jazzových hudobníkov v New York City je úplná. Nikto nepracuje. Od...
Esperanza Spalding a Fred Hersch vydali spoločný album. Ziskom z neho podporia muzikantov zasiahnutých krízou.
Niet pochýb o tom, že pandémia COVID-19 má ničivý účinok na jazzovú komunitu a množstvo hudobníkov...
Kapela B/Y Organism žiada o pomoc: podporte vydanie ich debutového albumu
Mladá medzinárodná crossoverová kapela B/Y Organism sídliaca v Prahe prosí o podporu pre vydanie...
Klavirista Tigran Hamasyan vydáva nový album „The Call Within“: jeho pôsobivú intenzitu naznačuje už prvá zverejnená skladba
Arménsky klavirista Tigran Hamasyan zverejnenil prvú skladbu z jeho nového albumu „The Call...