Jedným z najosobitejších úkazov jazzu 60. rokov bol saxofonista, basklarinetista a flautista, ktorý svojou hrou chcel imitovať spev vtákov a mal absolútne originálny prístup ku harmónii a tvoreniu melódií. Ovplyvnený free jazzom Ornetta Colemana, ale aj bebopovým jazykom Charlieho Parkera, Eric Dolphy sa na avantgardnej scéne ustálil ako dobrodružný hráč a jeho služby využívali mnohé známe mená, medzi inými John Coltrane a Charles Mingus. Jeho plodný život skončil kvôli jednoduchému nezáujmu doktorov a jeho smrť na nemocničnom lôžku bola tragédiou pre celý jazzový svet.
Eric Allan Dolphy Jr. sa narodil 20. júna 1928 v Los Angeles v Kalifornii a hudbe sa začal venovať už odmalička. Ako 6-ročný začal hrať na klarinet, už o rok hral v školskej kapele a postupne prerástol jeho záujem aj na hoboj, flautu a hlavne alt saxofón, pričom mu učarovala najmä hudba Charlie Parkera. Prvýkrát sa na jazzovej scéne preslávil ako člen kvinteta bubeníka Chica Hamiltona a koncom 50. rokov sa rozlúčil so svojou domovinou a presťahoval sa do New York City.
Medzi jeho prvých významných spolupracovníkov patril basista a kapelník Charles Mingus, v Mingusovej kapele nahral saxofonista počas nasledujúcich rokov niekoľko albumov - Pre-Bird (1960), Charles Mingus Presents Charles Mingus (1960), Mingus Mingus Mingus Mingus Mingus (1963), Revenge (1964) a odohral množstvo živých koncertov. Ďalším významným obdivovateľom a spoluhráčom bol saxofonista John Coltrane, ktorý ho v roku 1961 pozval do svojej kapely a spoločne odohrali európske turné, v súčasnosti považované za významný míľnik moderného jazzu 60. rokov. Dolphy taktiež pôsobil na viacerých Coltranových albumoch, okrem iných Olé Coltrane (1961) a Africa/Brass (1961).
Popri hosťovaní v iných kapelách mal Dolphy aj svoju vlastnú víziu a tú prezentoval na svojich albumoch, prevažne orientovaných smerom medzi hardbopom a free jazzom. Už v roku 1960 nahral Outward Bound (1960), o rok neskôr Out There (1961), potom Far Cry (1962) a následne svoj posledný a najvýznamnejší album Out to Lunch! (1964), na ktorom spoločne s ním pôsobia podobne zmýšľajúci významní jazzmani 60. rokov - Freddie Hubbard, Bobby Hutcherson, Richard Davis a Tony Williams.
V roku 1964 mal Eric Dolphy 36 rokov, rozbehnutú kariéru, plánoval svadbu s klasicky študovanou tanečníčkou Joyce Mordecai a nadchádzajúce turné po Európe s Charlesom Mingusom malo byť jeho posledným - basistovi totiž pred odchodom oznámil, že chce ostať natrvalo žiť v Európe. Všetky jeho plány však zmenil osudný deň, 29. jún 1964. Na jednom z koncertov v Berlíne odpadol a bola privolaná záchranka. Lekári sa však pri pohľade na saxofonistu rozhodli neurobiť mu krvné testy - na základe stereotypov o černošských jazzových hudobníkoch predpokladali, že jeho kolaps bol spôsobený drogami a tak mu nasadili infúzie a nechali ho na nemocničnom lôžku, aby drogy "vyležal". Eric sa však heroínu ani iných drôg nikdy nedotkol, v skutočnosti bol silným diabetikom. Upadol do diabetickej kómy a o niekoľko hodín bez opatery na nemocničnom lôžku zomrel.
Táto tragédia silno zasiahla všetkých, ktorý Dolphyho poznali. Jeho niekoľkoročný spoluhráč, trubkár Ted Curson to zhrnul nasledovne: "Táto správa ma skutočne zlomila. Ericovi prišlo zle, keď hral v berlínskom klube a keďže bol černoch a jazzový hudobník, automaticky si mysleli, že je narkoman. Eric pritom nijaké drogy neužíval. Mal cukrovku - všetko, čo mali urobiť, je jeden krvný test a zistili by to. Jeho smrť nemala nijaký zmysel. Podali mu detoxikačné látky a on zomrel a do toho klubu v Berlíne už nikto nikdy neprišiel."
Zdroj: wikipedia.org
Autor: Martin Uherek
