Jazzman týždňa: Johnny Hodges

Jazzman týždňa: Johnny Hodges

Alt saxofonista Johnny Hodges je jedným z hlavných štýlotvorných predstaviteľov swingovej éry.  Spolu s Bennym Carterom patria ku dvom najobdivovanejším altkárom 30. a začiatku 40. rokov minulého storočia. Väčšinu svojho života pôsobil ako sólista a člen saxofónovej sekcie bigbandu Duke Ellingtona, tomuto orchestru zasvätil takmer 40 rokov svojej kariéry. A hoci meno Johnny Hodges je v jazzovom svete notoricky známe, tento saxofonista sa v skutočnosti krstným menom volal Cornelius.

 

Cornelius "Johnny" Hodges sa narodil 25. júla 1907 v meste Cambridge v štáte Massachusetts na severovýchode Spojených štátov. Jeho rodina sa krátko nato viac krát presťahovala, až sa nakoniec usídlila na južnom konci Bostonu, kde Hodges vyrastal spolu so svojim rovesníkom, barytónsaxofonistom Harrym Carneym. Hoci Hodges svoj prvý kontakt s hudbou nadobudol prostredníctvom klavíra a bicích, čoskoro ho zaujal aj soprán saxofón. Keď ho jeho sestra ako 14-ročného zobrala na vystúpenie soprán saxofónovej legendy Syndneyho Becheta, po koncerte sa Hodges s Bechetom zoznámil a keď mu zahral skladbu "My Honey's Lovin' Arms", Bechet ho povzbudil, aby na saxofóne pokračoval ďalej. Johnny tak urobil a postupne sa stal známym v celej Bostonskej oblasti, nielen ako soprán saxofonista, ale aj na alt saxofóne.

 

Po skorých úspechoch sa Hodges ako 17-ročný rozhodol skúsiť štastie v New York City. V roku 1928, teda o štyri roky neskôr, ho do svojho orchestra zobral kapelník Duke Ellington. Tým začala ich takmer 40-ročná spolupráca, ktorá trvala až do Hodgesovej smrti, prerušená bola len v rokoch 1951-55. V Duke Ellington Orchestra sa opäť stretol so svojim priateľom z detstva, saxofonistom Harrym Carneym, ktorý u Dukea hral od roku 1927. Rovnako ako Hodges, aj Carney zostal v orchestri až do svojej smrti. 

 

Ellington bol známy tým, že pre členov svojho orchestra písal sólové skladby "šité na mieru", teda podporujúce prirodzené prednosti a charakteristický štýl každého zo sólistov. Pre Hodgesa to boli skladby Confab with Rab, Jeep's Blues, Sultry Sunset a Hodge Podge, ako aj Ellingtonove populárne hity Prelude to a Kiss, I Got It Bad (And That Ain't Good) a Passion Flower.

 

V roku 1951 Hodges opustil Ellingtonov big band, hlavne preto, aby sa mohol intenzívnejšie venovať svojej sólovej kariére, pričom v tomto období nahral albumy Castle Rock (1951-52), In A Tender Mood (1952), The Blues (1952-54), Used To Be Duke (1954) a Creamy (1955). V roku 1955 sa opäť do Dukeovho orchestra vrátil a o rok neskôr sa zúčastnil na prelomovom koncerte na Newport Jazz Festivale, ktorý oživil Ellingtonovou kariéru. V posledných desaťročiach totiž popularita big bandov postupne klesala a to sa odrazilo aj na finančných podmienkach Duke Ellington Orchestra. Album Ellington At Newport (1956) zaznamenáva toto legendárne vystúpenie, počas ktorého začala pri Gonsalvesovom tenorovom sóle v publiku tancovať nádherná blondýna v čiernych šatách a Paul Gonsalves svoje sólo natiahol na neuveriteľných 27 chorusov. Ku koncu sóla je z publika aj z pódia z radov muzikantov počuť krik a mocné podporovanie, ktoré vrcholí v závere skladby.

 

Ellington At Newport - Diminnuendo In Blue 

 

Hodges poslednýkrát vystúpil s Ellingtonovým orchestrom v sále Imperial Room v Toronte, len týždeň pred svojou smrťou 11. mája 1970, keď dostal infarkt počas návštevy zubára. Po správach o jeho smrti Ellington vyhlásil: "Moja kapela už bez Johnnyho nikdy nebude znieť tak ako predtým." Neskôr Duke dodal: "Jeho tón bol tak nádherný, že dokázal naplniť oči slzami - to bol Johnny Hodges. To JE Johnny Hodges."

 

Johnny Hodges sa preslávil svojim nádherným tónom a melodickou striedmosťou v bluese aj v baladách, ktoré mu získali obdiv u hudobníkov všetkých dôb a štýlov, medzi nimi napríklad Ben Webster a John Coltrane, ktorí s ním obaja hrali, keď Hodges v 50. rokoch krátko viedol svoj vlastný orchester. Jeho vysoko individuálny štýl hrania, ktorý bol charakteristický širokým vibrátom, glissandami a ohýbaním nôt, bol okamžite rozpoznateľný a mnohokrát imitovaný hudobníkmi ďalších generácií. Hodgesova hra bola jedinečná a vďaka nemu bol jedinečný aj zvuk Ellingtonovho orchestra.

 

Duke Ellington Orchestra - Isfahan (sólista Johnny Hodges)

 

Zdroj: wikipedia.org

Autor: Martin Uherek

Foto: Herman Leonard

 

 

Ďalšie články

Zomrel saxofonista Lubomír Tamaškovič
Jas, to znamená pôvodné, silné svetlo. Možno, že raz či dvakrát sa mi tak podarilo zahrať, ešte na...
Monkovu súťaž vyhráva po prvýkrát v kategórii nástrojov žena!
Jedna z najprestížnejších jazzových súťaží na svete Thelonious Monk International Jazz Competition...
Taliansko-slovenský jazzový večer predstavil hudbu dvoch saxofonistov
Streda 5. februára patrila jazzovému saxofónu. Na pódiu bratislavského Ateliéru Babylon sa totiž...
Recenzia CD: Ľuboš Šrámek/Nikolaj Nikitin - Altar
Zainteresovanému poslucháčovi domácej jazzovej scény mená Nikolaj Nikitin a Ľuboš Šrámek netreba...
One Day Jazz Festival 2019: Jesenná edícia pokračuje koncertmi po Slovensku
Jesenné vydanie unikátneho hudobného festivalu One Day Jazz Festival zavíta po Bratislave aj do...
Valér Miko: Umelci svojou tvorbou prispievajú k tomu, aby sa jazz vnímal aj v európskom kontexte
Porozprávali sme sa so slovenským klaviristom a skladateľom Valérom Mikom. Poodhalil nám svoj...
Veľký smútok zaplavil česko-slovenskú jazzovú scénu: Opustil nás výnimočný saxofonista Rostislav Fraš
V stredu sa vo večerných hodinách Prahou rozširovala veľmi smutná správa o odchode obľúbeného...
Alf Carlsson/Jiří Kotača Quartet vydáva nové CD: JOURNEYS kombinuje jazz, škandinávsku hudbu a moravský folklór
Alf Carlsson/Jiří Kotača Quartet je spoločný projekt švédskeho gitaristu Alfa Carlssona a českého...