Jazzman týždňa: Sonny Stitt

Jazzman týždňa: Sonny Stitt

Je pravda, že len málo saxofonistov sa dokázalo tak priblížiť ku hre Charlie "Bird" Parkera, ako rodák z Bostonu Sonny Stitt. Sonny, o 3 roky mladší ako Bird, bol spočiatku považovaný za jeho imitátora, no mladík tvrdil, že na svoj štýl prišiel sám a nikoho nekopíroval. Až ďašie roky mu dali za pravdu a Stitt je aj podľa kritikov jednou z najvýraznejších osobností bebopovej/hardbopovej éry. Je najlepšie zdokumentovaným saxofonistom svojej doby s účinkovaním na viac ako 100 albumoch.

 

Edward "Sonny" Stitt (niekde uvádzaný ako Edward Boatner, Jr.) bol kritikom Dan Morgensternom počastovaný prezývkou "Lone Wolf" (vlk samotár, prekl.) pre svoju neúnavnú prácu a oddanosť jazzu počas celého svojho života. Narodený 2. februára 1924 v Bostone, Massachusetts, Stitt pocházal z hudobníckej rodiny. Jeho otec Edward Boatner bol barytonista, skladateľ a profesor hudby na miestnej vysokej škole, matka učiteľkou klavíra. Jeho skutoční rodičia ho však nevychovávali, ešte ako batoľa ho dali na adopciu a prijala ho rodina s priezviskom Stitt, ktorá žila v meste Saginaw.

 

Už na základnej škole mladý Edward začal sám seba volať "Sonny" a cvičiť na altsaxofóne - tak sa z Edwarda Boatnera definitívne stal Sonny Stitt, ktorého poznáme. V roku 1943 sa ako 19-ročný prvýkrát stretol s Charlie Parkerom a obaja saxofonisti boli zarazení, aké podobné boli ich štýly hrania. Parker vraj podotkol: "No to ma podrž, veď znieš úplne ako ja," na čo Stitt odpovedal: "No, neviem s tým nič urobiť. To je jediný spôsob, ktorým viem hrať." Dlhoročný spoluhráč oboch altkárov, bubeník Kenny Clarke potvrdil, že Stitt skutočne nebol imitátorom: "Aj v prípade, že by Bird neexistoval, Sonny Stitt by tu bol stále."

 

Na scéne sa Stitt etabloval len o pár rokov neskôr, keď samotného Parkera nahradil v roku 1945 v kapele Dizzy Gillespieho a zároveň začal hrávať v kapele speváka Billy Eckstine-a, čo bola v tej dobe oficiálna "liaheň" beboperov, okrem neho tu v tej dobe pôsobili aj Dexter Gordon a Gene Ammons. O čosi neskôr založil spoločnú kapelu s Ammonsom a klaviristom Bud Powellom, až kým ho v roku 1948 nezatkli za predávanie narkotík - najbližší rok strávil vo federálnej väznici v Lexingtone, Kentucky.

 

Stitt, podobne ako Parker a mnohí iní hudobníci bebopovej éry, už v mladom veku prepadol drogám, konkrétne heroínu a alkoholu a bol ich otrokom až do neskorých 50. rokov. Podobne ako Bird však Sonny dokázal napriek narkotikám svoju hru udržať na vysokom štandarde a koncertovať a nahrávať s obrovskou intenzitou. Hovorilo sa, že nech stál na pódiu ktokoľvek, keď sa tam objavil Stitt a odrátal "skutočne" rýchle tempo, každý pri ňom vyzeral ako malé dieťa.

 

V 50. rokoch Stitt stále viac a viac zamieňal altku za tenor saxofón a nahral množstvo albumov pre vydavateľstvá Prestige, Argo, Verve a Roost, ktoré sú doteraz považované za jeho najlepšiu prácu. Významná je aj jeho dlhoročná spolupráca s tenorsaxofonistom Gene Ammonsom, ktorá skončila až pri Genovom zatknutí - rovnako ako u Sonnyho, za drogy.

 

Ani 60. roky nezaznamenali pokles v intenzite Stittovho hrania, no v 70. rokoch začal trpieť stále častejšími zdravotnými problémami, pravdepodobne spôsobenými dlhoročným užívaním omamných látok. Napriek tomu dokázal nahrať albumy pre vydavateľstvá Atlantic, Concord a Emarcy. Okrem toho sa zúčastnil na turné s názvom "Giants of Jazz", na ktorom okrem neho vystúpili aj Art Blakey, Dizzy Gillespie, Thelonious Monk, Kai Winding a basista Al McKibbon.

 

Giants of Jazz, live in Copenhagen, 1971

 

Keď hovoríme, že Stittove zdravie chátralo a jeho produktivita mierne poklesla, neznamená to, že naďalej nebol schopný pokoriť kohokoľvek, kto sa mu chcel na pódiu vyrovnať. Iba už nenahrával s takou intenzitou a medzi jednotlivými turné si doprial aj chvíle oddychu. Ešte na konci 70. rokov hral na šnúre s tenor saxofonistom Red Hollowayom, ktorý bol unesený Stittovým neustálym rastom - aj v pokročilom veku. Sonnyho kariéru definitívne zastavil až srdcový infarkt - 22. júla 1982 vo veku 58 rokov opustil tento svet a zanechal za sebou už len svoje nahrávky. A o tom, že ich je neúrekom, svečí napríklad fakt, že v 60. rokoch vydal pod svojim menom ako leader celkom 46 albumov - to je 4,6 albumu ročne!

 

Autor: Martin Uherek

Zdroj: Bird Lives!, Miles Davis Autobiography, wikipedia.org

Foto: Tom Marcello Webster, New York, USA 

 

 

Ďalšie články

Kde sa vzali Hipsteri?
Určite ste sa s nimi už stretli. Ležérne oblečenie zo sekáča, na očiach wayfarerky (pre...
Zomrel saxofonista Lubomír Tamaškovič
Jas, to znamená pôvodné, silné svetlo. Možno, že raz či dvakrát sa mi tak podarilo zahrať, ešte na...
Top 5: Jazzový saxofón swingu a bebopu
V dejinách akejkoľvek oblasti vždy existuje niekoľko osobností, niekoľko udalostí, niekoľko...
Recenzia CD: Ľuboš Šrámek/Nikolaj Nikitin - Altar
Zainteresovanému poslucháčovi domácej jazzovej scény mená Nikolaj Nikitin a Ľuboš Šrámek netreba...
Nový názov i obsadenie: Pressburg Saxophone Quartet sa predstaví poslucháčom už tento štvrtok v Petržalke
Pressburg Saxophone Quartet je nový názov pre saxofónové kvarteto, ktoré v roku 2014 založil...
Jazzmani Nikitin a Šrámek odohrajú koncerty na východe Slovenska i v Maďarsku
Poslednú štúdiovú novinku Altar Double Quintet predstavia v šiestich mestách Slovenska a Maďarska...
V júli nás čaká špeciálne prekvapenie: Po prvýkrát uzrie svetlo sveta koncert Thelonia Monka
Už 31. júla bude vydaná nahrávka z roku 1968. Pre všetkých fanúšikov jazzu ide o výnimočnú udalosť...
Mikulášsky Jazzový Festival bude inšpirovať, nielen workshopovať
Vyhľadávanie a podpora talentov je neoddeliteľnou súčasťou práce dramaturgov všetkých hudobných...