Začiatkom 40. rokov stálo pri zrode bebopu viacero hudobníkov - vzorom saxofonistov bol Charlie Parker, trubkárov Dizzy Gillespie, bubeníkov Max Roach a Kenny Clarke. Mnohí historici pripisujú vznik a aplikáciu tohto štýlu na klavír Thelonious Monkovi, no okrem neho v tomto období sa na newyorskej scéne objavil ešte jeden pianista, ktorý je zrejme najznámejším a hlavne prvým skutočne bebopovým klaviristom - Bud Powell.
Earl Rudolph "Bud" Powell sa narodil 27. septembra 1924 a vyrástol v skutočnom srdci jazzu - v Harleme, New York City. Hoci už od mladosti bol jeho blízkym priateľom a mentorom klavirista Thelonious Monk, jeho najvýznamnejším vzorom a vplyvom bol ten najväčší z najväčších, Art Tatum.
Budove prvé stretnutie s klavírom prišlo prostredníctvom jeho otca, ktorý bol stride pianista. Ten ho už ako 5-ročného prihlásil na lekcie klasického klavíra a netrvalo dlho a mladý chlapec začal javiť záujem aj o swingovú hudbu, obzvlášť štýl Fats Wallera a James P. Johnsona. Zlom prišiel, keď Bud v rádiu počul Art Tatuma, technicky doteraz neprekonaného pianistu a rozhodol sa mu remeselne vyrovnať.
Začiatkom 40. rokov v New Yorku vznikať tzv. bebopové hnutie, skupina hudobníkov, ktorá sa rozhodla posunúť swingovú hudbu o niečo ďalej a jedným z hlavných predstaviteľov klavíra bol v tejto oblasti legendárny Thelonious Monk. Bud sa ešte ako nedospelý stal jeho neoficiálnym žiakom a chránencom a čoskoro sa mu podarilo majstrovsky zvládnuť remeslo nového bebopového jazyka. Powell sa tak zaradil medzi hlavné mená nového štýlu a stal sa vyhľadávaným "moderným" hudobníkom, aktívne koncertoval a nahrával.
Náhla zmena v jeho živote nastala vo Filadelfii v januári 1945, kedy sa po skončení koncertu odpojil od ostatných členov kapely. Opitého ho zastavili policajti a zrejme vzhľadom na vtedajšiu rasovú situáciu bol brutálne zbitý a následne zatknutý. Ani desať dní po jeho prepustení však Budovi neprešla bolesť hlavy a bol hospitalizovaný - najprv v Bellevue a potom v štátnej psychiatrickej nemocnici, kde ostal dva a pol mesiaca. Táto udalosť sa pravdepodobne stala katalyzátorom Powellovej psychickej zmeny. V novembri 1947 sa zapojil do roztržky so zákazníkom v Harlemskom bare a počas bitky dostal fľašou úder do hlavy. Nasledovala ďalšia hospitalizácia a tento krát 11-mesačný pobyt na psychiatrii. Počas neho sa podrobil elektrošokovej terapii a keď koncom roka 1948 konečne opäť vykročil do ulíc New Yorku, bol z neho zmenený muž.
Nasledovné desaťročie bolo zrejme najslávnejším a najproduktívnejším v Powellovom živote, nahrával pre vydavateľstvá Blue Note, Mercury, Norgran a Clef. Jeho prvý album vyšiel v auguste 1949, spolu s ním sa predstavil ešte len 18-ročný saxofonista Sonny Rollins a trubkár Fats Navarro. V roku 1953 odohral legendárny koncert v Massey Hall v Toronte, spolu s Charlie Parkerom na saxofóne, Dizzy Gillespiem na trúbke, Charles Mingusom na kontrabase a Max Roachom na bicích. Vystúpenie bolo nahrávané a neskôr vydané ako Live At Massey Hall a ostáva doteraz jediné zaznamenané spoločné stretnutie tých najväčších mien bebopovej éry.
V roku 1959 sa Bud presťahoval do Paríža, kde pôsobil najbližšie štyri roky. Životnou spoločníčkou mu v tomto období bola Altevia "Buttercup" Edwards, ktorá sa prísne starala o jeho financie a pravidelne mu dávkovala anitpsychotický liek Largactil. Klavirista sa postupne spriatelil s jazzovým fanúšikom Francis Paudrasom a v roku 1962 sa ku nemu nasťahoval, čím sa oslobodil od "obmedzujúceho" vplyvu slečny Buttercup. Powellove parížske obdobie bolo inšpiráciou pre film kultový jazzový film 'Round Midnight, v ktorom hrá hlavnú úlohu Dexter Gordon. Zatiaľ čo bol Bud v Paríži, nahral dva významné albumy - "A Portrait of Thelonious" v triu s basistom Pierre Michelotom a bubeníkom Kenny Clarkom a titul "A Tribute to Cannonball", pričom producentom oboch dosiek bol Cannonball Adderley.
V roku 1963 dostalo Powellove zdravie ďalší úder, ktorý sa mu mal stať osudným - tuberkulózu. Táto skutočnosť ho motivovala vrátiť sa do New Yorku, kde mal odohrať sériu koncertov v legendárnom klube Birdland, spolu s basistom John Ore-om a bubeníkom Horace Arnoldom. Pôvodný plán bol vrátiť sa spolu so svojim francúzskym priateľom Francisom Paudrasom do Paríža, no Bud sa rozhodol ostať. Počas nasledujúcich dvoch rokov sa jeho zdravie radikálne zhoršovalo a okrem pár (dosť nevydarených) vystúpení bol hudobne úplne nečinný a na verejnosti sa ukazoval len zriedkavo. Po mesiacoch stupňujúceho sebazanedbávania a nepredvídateľého správania bol Bud Powell hospitalizovaný a 31. júla 1966 zomrel na následky tuberkulózy, podvýživy a alkoholizmu.
Hoci Budov život bol plný tragických udalostí a zdravotných komplikácií, pravdepodobne spôsobených onou nešťastnou bitkou vo Filadelfii, počas svojich svetlých chvíľ si dokázal vybudovať na jazzovej scéne postavenie najvýznamnejšieho bebopového klaviristu, ktorému sa mohli rovnať len tí najlepší inštrumentalisti doby ako Charlie Parker alebo Dizzy Gillespie. Jeho nahrávky z konca 40. a začiatku 50. rokov sú nevyhnutnou zastávkou pre každého jazzového klaviristu, ako aj pre seriózneho jazzového fanúšika.
Autor: Martin Uherek
Foto: Francis Wolff
