Zrejme sa vám o uši obtrelo meno v súčasnosti zrejme najvýraznejšieho a najčítanejšieho japonského spisovateľa Haruki Murakamiho (1949). Alebo ste aspoň zahliadli obálky jeho úspešných románov Norské drevo, Kafka na pobreží, Afterdark, 19Q4 alebo Kronika vtáčika na kľúčik. Prečo však na jazzovom portáli upozorňujem na literáta? Dôvodov je viacero, napríklad Murakamiho hlboká láska a znalosť jazzu. Jeho spriaznenosť s hudbou ako takou badať prakticky v každom z jeho obdivuhodných diel.
O mnohom svedčí aj fakt z jeho života, že po absolvovaní prestížnej tokijskej univerzity Waseda nezačal Murakami „tvrdo makať“ (ako je v Japonsku zvykom), ale že si na tokijskom predmestí otvoril malý jazzový bar. Nebol to klub so živou produkciou, ale miesto, kde neustále znela jazzová hudba zo starých vinylov. Atmosféru toho obdobia vynikajúco opísal v poviedke Kino (v tomto prípade to nie je miesto, ale japonské mužské meno) zo zbierky Muži, kteří nemají ženy (v českom preklade ODEON 2015). Hlavný hrdina Kino opustí po rozchode s manželkou svoje zamestnanie a v zapadnutej uličke si otvorí malý bar. Niekoľko štamgastov ho síce z biedy nevytrhne, ale on má dostatok času na pokojné počúvanie svojich obľúbených vinylov, napríklad sólového Arta Tatuma alebo Colemana Hawkinsa či Billie Holiday. Miestami býva Murakami konkrétnejší a uvádza celé tituly albumov, ktoré dokresľujú atmosféru poviedky: „Moonglow“ Errolla Gardnera alebo „I can't Get Started“ Buddyho DeFranca.
Konkrétne hudobné tipy inšpirujú Murakamiho priaznivcov k zostavovaniu soundtrackov, ktoré nájdete na jeho oficiálnej stránke alebo aj v playlistoch Spotify. A tak môžete popri čítaní Kafku na pobreží relaxovať s Johnom Coltranom (My Favourite Things, In a Sentimental Mood) a Stanom Getzom (The Girl From Ipanema), Komtúrova smrť upriamuje čitateľa/poslucháča na vynikajúci album „Monk's Music“ Theloniousa Monka (ale napríklad aj na „Rubber Soul“ od The Beatles či 13. a 15. sláčikové kvartetá Franza Schuberta), rozsiahla trilógia 19Q4 na Nat King Colea (It's Only a Paper Moon), Louisa Armstronga (Atlanta Blues, Chantes les bas), Sidneyho Becheta (Blues My Naughty Sweetie Gives to Me, Sweet Georgia Brown) ale najmä Leoša Janáčka (Sinfonietta), ktorého hudbou celá kniha začína.
Apropo Janáček, Dvořák, Kafka či Kundera, ku ktorým má Murakami osobitý vzťah a ktorých spomína na mnohých miestach. Českú (ale celkovo európsku) hudobnú kultúru či literatúru má Murakami v malíčku. Na druhej strane môžu Murakamiho knihy predstavovať nové výzvy pre skladateľov. Napríklad český jazzový klavirista Emil Viklický zhudobnil svoje pocity z čítania Murakamiho románu Kafku na pobreží a pretavil ich do rovnomenného albumu. Na záver spomeniem pozoruhodnú publikáciu „Absolutely on Music – Conversations with Seiji Ozawa“ (Alfred A. Knopf, New York 2016) , v rámci ktorej vedie Murakami pomerne zasvätené dialógy s renomovaným dirigentom (dlhoročným šéfom Boston Symphony Orchestra), samozrejme o klasickej hudbe. A to už je čítania a počúvania na desiatku dlhých letných večerov. Nechajte sa inšpirovať majstrom z opačného konca sveta, neoľutujete.
Autor: Peter Motyčka
