Tieto riadky píšem s čiastočne zmiešanými pocitmi: na jednej strane mi srdce ovlažujú dojmy z excelentnej piatkovej prezentácie neskutočne dobrého albumu „(N)evergreens II“ trubkára a aranžéra Juraja Bartoša, no narúša ich trpký pocit zo skutočného stavu veci. Rozčarovaním bolo už to, že sa jeden z najpozoruhodnejších albumov roka 2024 nedostal vo februári medzi finalistov jazzovej kategórie Radio_Head Awards. Druhým sklamaním bola slabá reflexia albumu (zachytil som len trojicu recenzií). A spomínaná piatková prezentácia v Slovenskom rozhlase taktiež nepraskala vo švíkoch...
Juraj Bartoš je už štyri desaťročia neprehliadnuteľnou osobnosťou jazzovej scény. Ešte ako študent bol členom Bratislavského big bandu, Big bandu bratislavského Konzervatória a svoju profesionálnu kariéru naštartoval po boku Petra Lipu a Emila Viklického. Od začiatku 90. rokov vedie svetovo rešpektovaný orchester Bratislava Hot Serenaders a popri ňom účinkoval nielen v mnohých domácich (Hot House, The Quartet / The Club klaviristu Mikiho Škutu), ale aj v renomovaných medzinárodných ansámbloch (Vienna Art Orchestra, Nouvelle Cuisine, European Broadcasting Union Jazz Orchestra, Orchester Gustava Broma).
Jedným dychom treba dodať, že diskografia Bartoša ako lídra nie je príliš rozsiahla. Nájdeme ho snáď na stovke nahrávok, no jeho meno sa objavilo len na niekoľkých titulkách ako „Juraj Bartoš: Hot House /Jazz na Hradě“ (Multisonic 2009), „Symphonic Sessions“ (FABART 2021), „Trumpet Recital“ (FABART 2022) alebo „Nevergreens“ (Slovart Records 1993). Práve na tento album sa rozhodol Bartoš pred niekoľkými rokmi nadviazať a zaranžoval desiatku kompozícií pre jazzové kvinteto so sláčikovým orchestrom. Ale ako? Unikátne a majstrovsky – ako nakoniec všetko ostatné, čo sa spája s jeho menom.
Juraj Bartoš je perfekcionista, čo badať na vycizelovanom zvukovom dizajne i celkovej prezentácii jeho dvorného orchestra Bratislava Hot Serenaders, ako aj „sesterského“ ansámblu Ondřej Havelka and His Melody Makers, ktorého je Bartoš rovnako kapelníkom. Keď interpretuje klasickú hudbu, vstupuje do nej s rovnakým entuziazmom a jeho podania Haydnovho, Hummelovho či Tomasiho koncertu prekvapia espritom a sviežosťou. A jedinečné podanie Zeljenkovho Concertina pre trúbku a organ s Jánom Vladimírom Michalkom ostane zrejme dlhodobo referenčnou nahrávkou.
Presne takýmto originálnym spôsobom sa Bartoš chopil aj evergreenov na albume „(N)evergreens II“. V rámci farebných akordických štruktúr kladie do popredia melódiu s pozoruhodným pradivom hlasov. Vedľajšie línie často vytvárajú kontrapunkt k téme a v rámci jednoliatosti sláčikových nástrojov vynikajú netradičné zvukové textúry. Bartoš majstrovsky pracuje s tichom a priestorom a mnohé z jeho aranžmánov pôsobia takmer filmovo; nečudo, že siahol po nádherných motívoch Bohumila Sedláčka z čarovnej rozprávky Princezna se zlatou hvězdou na čele. Zvukovosť aranžmánov desaťčlenného sláčikového orchestra (N)evermore Strings vedeného Petrom Valentovičom sa zamatovo dopĺňa s jazzovým kvintetom (popri lídrovi sa predstavili klavirista Ľuboš Šrámek, tenorsaxofonista Martin Uherek, kontrabasista Matej Štubniak a bubeník Peter Solárik.
A toto všetko sa Bartoš rozhodol sprístupniť na troch koncertoch: v piatok 26. septembra v Bratislave, v sobotu 27. septembra v Žiline a v nedeľu 28. septembra v Banskej Bystrici. Keď som sa chystal na prvý z nich premýšľal som, či bude Malé koncertné štúdio Slovenského rozhlasu s kapacitou 180 miest postačovať pre všetkých znalcov a priaznivcov prvotriedneho jazzu. Celková dramaturgická línia projektu (novátorské spracovanie kolied, adaptácia folklóru či filmová hudba) je poslucháčsky nesmierne atraktívna. Miernym sklamaním bolo štúdio zaplnené len do dvoch tretín, pričom som nezaregistroval nikoho z jazzmanov. Škoda, že takýto program v elitnom obsadení nepresvedčil už len Bartošových kolegov-spoluhráčov. Ktovie, či ešte bude šanca na reparát...
Autor: Peter Motyčka
Foto: FB Juraja Bartoša
