V nedeľu 27. októbra sa všetci fanúšikovia jazzovej hudby tešili a boli smutní zároveň. Ako je to možné? Práve tieto pocity opísal vo svojom úvodnom vstupe náš legendárny spevák a organizátor BJD – Peter Lipa. Ďalej ich vysvetlil s tým, že je na jednej strane šťastný, že ho čaká už v poradí tretí deň plný jazzových koncertov, ale na strane druhej je smutný z toho, že je to záver tohtoročného festivalu. Mnohí z návštevníkov určite pociťovali podobné zmiešané pocity. Ako sa teda vydarila nedeľa na BJD 2019?
Úvodná kapela, ktorá sa predstavila na hlavnom pódiu v bratislavskej Inchebe bol mladý kanadský band s názvom Anomalie. Títo mladí a nesmierne sympatickí ľudia prezentovali výlučne svoju autorskú hudbu, ktorá je svojim spôsobom výnimočná. Ide tu o spojenie a prvkov klasickej hudby, jazzu, funku, moderných zvukov a groovujúcich rytmov. Kvartet hral v zložení klávesy, bicie nástroje, basgitara a basový syntetizátor a synteitizátor. Jednotlivé skladby mierne pripomínali súčasný trend a vplyv kapiel ako Robert Glasper Experiment či Snarky Puppy. Skutočne ale iba veľmi jemne, keďže koncept Anomelie nie je založený na dlhších improvizáciách, ale skôr na „vyhrávkach“ v „stop timeoch“ a podfarbovaní celkového zvuku. Ide o veľmi príjemnú, citlivú a melodickú hudbu, ktorá je podporená širokými jazzovými harmonickými postupmi a modernými syntetizátorovými zvukmi. V jednotlivých skladbách sa vyskytuje vplyv hip-hopu, soulu a popových majstrov ako Stevie Wonder či Michael Jackson. Koncert bol výborný po zvukovej a interpretačnej stránke. Priestor pre improvizáciu mal hlavne líder – klavirista a bubeník, ktorý predviedol úžasné sólové intro. Ľudia si koncert užívali, k čomu dopomohla veľmi priateľská a príjemná atmosféra. Líder sa nám dokonca viackrát prihovoril po slovensky, čo sme náležite ocenili potleskom. Išlo o veľmi kvalitný začiatok poslednej časti tohtoročných jazzákov, ktorý ukázal, ako sa dá pokračovať v spájaní rôznych žánrov do logického a muzikálneho celku.
Na pódiu mladých talentov sa už pomaly „nazvučovala“ kapela Topoľana, ktorú založila naša flautistka, speváčka, skladateľka a aranžérka Mária Reháková. Topoľana je zložená z anglických hudobníkov, ktorých Mária spoznala počas svojho štúdia na Londýnskej hudobnej univerzite. Jej sexteto v zložení tenor saxofón, flauta a spev, klarinet, bicie nástroje, klavír a kontrabas, bolo zaujímavé už iba svojim zložením a celkovým „soundom“. Ako úvodná zaznela slovenská ľudová pesnička „Červené jabĺčko“ v Máriinom aranžmáne. Groovujúci rytmus plný akcentov okamžite zaujal publikum, ktoré reagoval silný potleskom a „hvízdaním“ po každom sóle. Špeciálny aplauz zožal tenor saxofonista a Máriin manžel Sam Knight, ktorého hra mala výborný „feeling“ a „drive“. Pokračovalo sa Rehákovej suitou, v ktorej sa objavila aj pesnička „Zbohom ostávajte“. Táto kompozícia vznikla v období, keď sa Mária vydávala za Sama. Pomalá téma plná lyriky a farieb mala svoju sentimentálnu atmosféru. Celkovo ma najviac zaujal Máriin aranžérsky a kompozičný rukopis, ktorý na dobrej úrovni. Sóla prenechala vo väčšine prípadov svojim kolegom, ktorí si ich pekne vystavali, logicky rozvíjali svoje motívy a vzájomne na seba reagovali. Pre mňa išlo o kvalitné vystúpenie plné emócií a úprimnej lásky a oddanosti k hudbe.
Ako druhý na „A“ pódiu vystúpil portugalský spevák Salvador Sobral so svojim akustickým kvartetom. Zaujímavosťou je, že Sobral sa stal výhercom eurovízie v roku 2017. Ihneď na začiatok sa musím priznať, že koncert je kapely bol pre mňa vrcholom tohto dňa. Sobral mal nielenže fantastických hudobníkov a sám je vynikajúcim spevákom, ale jeho interpretácia autorských skladieb mala svoju špecifickú stránku, ktorá je známa pre umelcov z Južnej Európy. Temperament, hravosť a divadelné „kúsky“, predvádzal tento umelec s nezvyčajnou ľahkosťou a profesionalitou. Nešlo teda o žiadny pokus schovať hudobné neistoty pod „show“, ale naopak. Išlo o vylepšenie bezchybnej hudby a jej interpretácie zábavnými gestikuláciami, tancom, schovávaním sa za klavír a vtipnou komunikáciou so svojimi kolegami na pódiu. Tento sympatický Portugalčan spieval po francúzsky, po španielsky, po portugalsky a dokonca aj po slovensky. Vrcholov na tomto koncerte bolo niekoľko. Okrem bezchybnej dramaturgie plnej groovujúcich rytmov, šansónov, muzikálových tém, ale aj krásnych tradičných talianskych a španielskych skladieb, ktoré boli popretkávané nápaditými aranžmánmi a sólami jeho vynikajúcich sidemanov, zascatoval jedno fantastické sólo aj Sobral, kedy fenomenálne napodobnil zvuk trúbky. Ďalším v poradí bola chvíľa, kedy si líder sadol za klavír a na pódiu ostal sám. V tom momente začal s veľkým precítením (dovolím si tvrdiť, že spieval lepšie ako originál) spievať skladbu „Medulienka“ od našej legendárnej popovej kapely Prúdy. Už predtým sa pri nám niekoľkokrát prihováral po slovensky, čo si zaslúžilo potlesk. Na záver koncertu zrazu zmizol z pódia a objavil sa medzi publikom. Išlo o situáciu, ktorú som na jazzákoch zažil po prvý krát, a musím povedať, že to bolo niečo výnimočné. Sobral odspieval posledné skladby vrátane prídavku v hľadisku, kde jednotlivé tóny venoval priamo svojim nadšeným poslucháčom.
Na pódium mladých talentov sme sa presunuli v dobrej nálade. Plní očakávania a dobrých pocitov z predošlého koncertu sme sa tešili na legendárnu slovenskú jazzovú kapelu Pacora Trio. Od prvých tónov bolo jasné, že títo páni nepatria na „B“ pódium. Na druhej strane som však veľmi rád, že som mal tú možnosť ich počuť hrať naživo na koncerte. Róbert Ragan na kontrabase, Stanislav Palúch na husliach a cimbalista Marcel Comendant, predviedli ako vždy perfektné výkony. Playlist kapely bol zložený z autorských skladieb týchto pánov, ktorí hrali latino, bebop, ale aj úpravy slovenských ľudových skladieb. Ide o umelcov, ktorí ako sa v hudobníckom žargóne hovorí „zjedli“ svoje nástroje a aj hudbu. Fenomenálne sólistické pasáže všetkých troch hudobníkov patrične ocenilo publikom silným potleskom. Išlo o posledný koncert na „B“ pódiu, o ktorom by som mohol písať dlhé analýzy, ale myslím si, že najpresnejšie to vystihne myšlienka, že "to najlepšie odznelo nakoniec“.
Po expresívnom a strhujúcom vystúpení Pacora tria sme sa dočkali záverečného koncertu na hlavnom pódiu. Išlo o kapelu speváčky Corinne Bailey Rae. Táto anglická speváčka spolupracovala s takými hviezdami svetovej hudobnej scény ako Herbie Hancock, John Mayer, Noah Jones či John Legend. Jej vystúpenie sa nieslo v soulovom a gospelovom duchu. Ide o úžasnú speváčku s krásnym černošským hlasom a „feelingom“. Taktiež ma zaujal jej úprimný a skromný pódiový prejav, čím si určite získava svojich fanúšikov po celom svete. Toto kvarteto prezentovalo autorské skladby líderky, ktoré mali silnú výpovednú hodnotu. Okrem toho, že Corrinne spievala, v mnohých skladbách sa aj veľmi pekne sprevádzala na akustickej gitare. Gitarista a „klávesák“ dostali občas priestor pre krátke sóla, ktoré mali bluesovo-popový charakter. Koncert síce nebol jazzový, ale soul, blues a gospel sú jeho príbuznými žánrami, ktoré poslucháča v takomto výbornom prevedení nikdy neomrzia.
Dávid Oláh
Foto: Ivan Kelement
