Keď som sa pred rokmi dopočul o dánskom orchestri, ktorý do „jungle soundu“ raných súborov Duka Ellingtona vnáša názvuky a rytmické štruktúry západoafrickej hudby, nedokázal som si zvukové prepojenie týchto svetov predstaviť. Neskôr sa mi podarilo dostať k nahrávkam a tie predčili moje očakávania. Jeho lídrom a zakladateľom je gitarista Pierre Dørge (1946), ktorému sa za štyri desaťročia podarilo dostať New Jungle Orchestra medzi najoriginálnejšie jazzové orchestre. Dôkazom sú nielen stovky vystúpení po celom svete a dva tucty albumov, ale aj spolupráca s osobnosťami ako Svend Asmussen, Niels Henning Ørsted Petersen, David Murray, James Blood Ulmer či Hugh Masakela. Nasledujúci rozhovor je výsledkom príjemného pokoncertného posedenia so spontánnym chlapíkom a výborným spoločníkom Pierrom Dørgem.
Vybavujem si prvú zmienku o New Jungle Orchestra: začiatkom milénia som na stránkach časopisu Hudobný život zachytil chválu pozoruhodného orchestra z Dánska, ktorému sa vraj energiou i dravosťou vyrovná málokto. K nahrávkam som sa, žiaľ, nedostal, ale prostredníctvom samplera vydavateľstva Sundance Records, ktoré na Slovensku distribuovala Hevhetia, som sa snažil urobiť si aspoň predstavu...
Predstavivosť je, samozrejme, potrebná, no realita býva často odlišná. Nehovoriac o tom, že na koncertoch znieme a pôsobíme úplne inak, ako zo záznamu. Som presvedčený, že práve koncertné vystúpenia sú devízou New Jungle Orchestra. Tam sa môžeme ukázať v plnej paráde a preniesť sa do „džungle“, ktorá je naším domovom. (Smiech.)
Ako vás napadlo sformovať bigband vychádzajúci z jungle soundu, ktorý kedysi dávno preslávil Duke Ellington a dokonca ho ešte nasmerovať k exotickým kultúram?
Pôvodne som uvažoval o prepojení hudby Ornetta Colemana s Dukom Elligtonom. Viem, že to znie bizarne, ale mne sa to zdalo ako vynikajúci nápad! (Smiech.) Od Ellingtona sme si požičali názov a celé to preniesli do súčasnosti. Bolo to začiatkom 80. rokov a ja som vtedy narazil na združenie The Creative Music Studio, ktoré vzniklo z podnetu Ornetta Colemana ako aj nemeckého vibrafonistu Karla Bergera v legendárnom americkom Woodstocku. Obaja strávil niekoľko rokov po boku Dona Cherryho a ich nové zoskupenie patrilo k prvým verejným manifestáciám world music. Dokonca sa im podarilo zorganizovať Woodstock Jazz Festival, na ktorý pozvali Chicka Coreu, Anthonyho Braxtona či Lee Konitza. Keď som sa s Karlom stretol, inšpiroval ma svojím snažením prepájať jazz s hudbou Afriky, Indie, Brazílie či Turecka. A tak to celé začalo. Jednou z významných osobností, ktorá sa v tom okruhu pohybovala bol Brazílčan Nana Vasconcelos. Poznáš ho?
Poznám nahrávky tria Codona z 80. rokov, keď hrával s Donom Cherrym a Collinom Walcottom.
Tie albumy sú vynikajúce! Nana ma svojím prístupom nesmierne ovplyvnil. Ešte predtým som tiež hrával so saxofonistom Johnom Tchicaiom. On sa síce narodil v Dánsku, ale rodina jeho otca pochádzala z Konga. Joseph Lucianus Tchicaija prišiel do Európy s nejakým nemeckým etnológom, zoznámil sa s Dánkou a narodil sa im John. John Tchicai sa v 60. rokoch presídlil do New Yorku, kde hrával s Donom Cherrym, Archiem Sheppom, Albertom Aylerom, Cecilom Taylorom a ďalšími free priekopníkmi. A tiež nahrával s Coltranom. Objavil sa na jeho albume „Ascension“ vedľa Freddieho Hubbarda, Pharoaha Sandersa či Archieho Sheppa, samozrejme s legendárnou Coltranovou rytmikou McCoy Tyner – Jimmy Garrison – Elvin Jones.
Koncom 60. rokov sa Tchicai vrátil do Dánska a v tom období som ho objavil. Spomínam si, že zahajoval prvý koncert Franka Zappu v Dánsku. Zappa vtedy prezentoval album „Freak Out!“ a ja som tam sedel s otvorenou hubou a nechápal, čo sa deje na pódiu. Potom som Johna videl v januári 1969 s jeho freejazzovým orchestrom a to ma dorazilo úplne. Krátko nato som sa stal členom jeho súboru Cadentia Nova Danica a hrával s nimi na prelome 70. rokov. Dodnes ma prekvapuje, že nás v tom období oslovil Dánsky rozhlas a ponúkol nám možnosť nahrávania. Bol to šialený mix všetkého možného: inšpiroval nás Penderecki, pozvali sme si škótskych hráčov na gajdách a do toho miešali primitívnu elektroniku. V rozhlase však boli nesmierne ústretoví a mali pochopenie pre všetko, s čím sme prišli.
Vtedy vznikla myšlienka neskoršieho New Jungle Orchestra?
Vtedy som sa naučil pracovať s ansámblom ako aj s komornejšími zostavami. Hrával som v duu s americkým vibrafonistom Waltom Dickersonom, nahrával som s kadekým, až som sa začiatkom 80. rokov rozhodol založiť vlastný orchester. Dostali sme ponuku od Nilsa Winthera, ktorý na svojom lebeli SteepleChase vydával koncertné nahrávky z legendárneho kodanského klubu Jazzhus Montmartre a približne v dvojročných intervaloch sme nahrávali a vydávali albumy. Spočiatku som sa nazdával, že to bude len európska záležitosť, no po sérii priaznivých recenzií v Downbeate sme úspešne expandovali aj v Amerike. Pozvali nás na Chicago Jazz Festival, čo bolo obrovské podujatie a potom nás už začali oslovovať aj veľké európske festivaly.
Už od prvých albumov boli členmi New Jungle Orchestra aj ženy, napríklad vaša manželka, klaviristka Irene Becker alebo perkusionistka Marilyn Mazur.
Keď sme raz hrali na Molde Jazzfestival, Marilyn tam objavil Miles Davis, ktorý ju potom angažoval. A určite ma inšpiroval ďalší orchester vedený ženou – Carlou Bleyovou. Ale aj napríklad Charles Mingus, ktorého som zažil v Kodani s Ericom Dolphym. Mingusov ansámbel bol naživo neskutočný! Dokázal prepojiť tri témy do jednej a znelo to úplne prirodzene. Taktiež som chodieval do Montmartru na Dona Cherryho s Gatom Barbierim, hrával s nimi aj Karl Berger a Aldo Romano na bicích. Títo všetci vzhliadali k africkej hudbe a boli pre mňa inšpiráciou. Prvých Afričanov som oslovil práve na Woodstocku a potom som sa rozhodol odísť do Západnej Afriky. Tam som začal študovať rytmy a rozličné prístupy, učil sa tamojší jazyk zvaný mandinka, v ktorom som neskôr aj napísal viacero skladieb. Z tohto pobytu vzišlo množstvo užitočných kontaktov a neskôr sme zvykli na koncerty či na nahrávanie pozývať hostí z Afriky. Klaviristu a kontrabasistu Johnnyho Dyaniho z Juhoafrickej republiky som už poznal zo spolupráce s Johnom Tchicaiom a objavil sa na viacerých našich albumoch. New Jungle Orchestra bol proste jeden obrovský kotol, v ktorom sa premiešavalo všeličo možné. A niekedy aj nemožné. (Smiech.) Ja som sa vlastne celý život programovo zameriaval na hudbu, ktorú som nikdy predtým nepočul.
Akú napríklad?
Nebudeš mi veriť, ale vybavuje sa mi moment, keď som si v roku 1964 kúpil v Československu nahrávky Karla Krautgartnera. Nebol to priamo jeho album, tuším sa to volalo „Jazz in Czechoslovakia“, alebo tak podobne. (Pierre mal zrejme na mysli album „Československý jazz 1964“ vydaným Supraphonom s nahrávkou Jazzového orchestra Československého rozhlasu, ktorý dirigoval práve Krautgartner.) Tiež som si tam neskôr kupoval nahrávky Jiřího Stivína v tandeme s Rudolfom Dašekom. Veľmi sa mi tá interakcia páčila a neskôr som ich aj stretol na nejakom festivale. Zažil som aj nejaký koncert v pražskom klube Reduta v 80. rokoch. Spomínam si, že atmosféra bola napätá, keďže práve vrcholil proces s predstaviteľmi Jazzovej sekcie a bolo to dosť drsné. Nakoniec skončili vo väzení.
Je zaujímavé, že spomínate inšpiráciu československým (hoci v skutočnosti len českým) jazzom. Naši hudobníci naopak v týchto časoch (ale aj neskôr) vzhliadali k škandinávskym kolegom, akými boli Jan Johansson, Bernt Rosengren, Lars Gullin, Arne Domnérus, Terje Rypdal, Jan Garbarek a mnohí ďalší...
Som rád, že severské poňatie hudby malo odozvu aj u vás v strednej Európe. Samozrejme, napríklad Terje Rypdal v mnohom inšpiroval aj mňa a stále naňho hľadím s obrovskou úctou a sledujem jeho projekty. Aj keď priznávam, že viac si všímam dychárov, či už ako sólistov, alebo rozličné sekcie, ktoré viem následne využiť v rámci svojho orchestra. Milujem bigbandový formát, ale od začiatku som mal v predstave bigband v inom slova zmysle. Veľa som sa však naučil pozorovaním Elligtona a jeho sekcií – bolo neskutočné, čo napríklad dokázal vyťažiť z umenia Harryho Carneyho alebo Johnnyho Hodgesa. Aj ja som sa spočiatku snažil zdvojovať nástroje v snahe dosiahnuť prenikavejší, junglový zvuk. Ale vždy prevážila snaha byť odlišný. Keď som začal počúvať Raviho Shankara a ďalších hudobníkov z Indie, jednoducho som musel nahrať album „Sketches Of India“ s kompozíciou od Shashanku Subramanyama. Na živom albume At The Royal Playhouse si tento indický flautista aj zahral. Je to jazz alebo worldmusic? Alebo všetko dokopy? Vplyvy africkej hudby dnes nájdeš kdekoľvek, aj v hollywoodskej filmovej hudbe. Občas sa ku mne dostávajú správy o Európanoch, ktorí sa vydajú do Západnej Afriky a tam sa s miestnymi hudobníkmi pokúšajú preniknúť do tajov ich kultúry. Som v tomto smere skeptický, pretože jednoducho tú hudbu necítia, neprežívajú. Zdá sa mi logickejšie ostať sám sebou a nechať sa voľne inšpirovať rozličnými vplyvmi.
Nahrávky New Jungle Orchestra vychádzali v priebehu štyroch desaťročí na viacerých značkách – od SteepleChase Records cez Olufsen Records po Stunt Records. Bol to zámer?
Spomínam si, že na prvých albumoch sme mali niekoľko prevzatých skladieb, napríklad Ellingtonovu The Mooche, St. Louis Blues či Nuages a vydavateľ SteepleChase do nás neustále húdol, že je to síce úžasné, ale najradšej by počúval naše skladby, pretože vtedy hráme za seba. Bolo to ťažké rozhodovanie, chceli sme aj aranžovať prevzaté veci, ale nakoniec sme uznali, že je to najlepšie. Na druhej strane sa snažíme odhadnúť, kedy prísť s prebratými skladbami. Keď sme nahrávali koncert v legendárnom newyorskom klube Birdland, zaradili sme tam sériu „ellingtonoviek“, ale aj prerábku nášho dánskeho klasika Carla Nielsena. Album Live at Birdland nahraný 1999 mal obrovský úspech. Aj keď musím priznať, že v Dánsku nehrávame až tak často, niekedy máme doma len jeden-dva koncerty ročne. Sme zrejme dosť a túto našu koncepciu skôr oceňujú v Amerike. Možno im to v istom zmysle pripomína staré dobré časy Duka. (Smiech.)
Rozhovor s Pierrom ešte pokračoval a medzi mnohými informáciami ma nesmierne prekvapila skutočnosť, že v rokoch 1993-1996 sa New Jungle Orchestra dostali pod patronát Ministerstva kultúry s oficiálnou „nálepkou“ Štátny súbor Dánska a svoju krajinu tak mohli reprezentovať na mnohých frontoch. Napríklad sprevádzali kráľovskú rodinu na štátnych návštevách a prezentovali sa tak pred Japonským cisárom Akihitom, šéfom OSN Kofi Annanom či pred juhoafrickým prezidentom Nelsonom Mandelom... Je potrebné k tomu ešte niečo dodať?
Text: Peter Motyčka
Foto: newjungleorchestra.com
