O jazzových štandardoch: Význam reinterpretácie

O jazzových štandardoch: Význam reinterpretácie
Americký basista Christian McBride v nedávnom rozhovore pre rádio NPR diskutoval o skladbách, ktoré vďaka svojej popularite a obľube medzi širokou verejnosťou, ako aj hudobníkmi samotnými, dosiahli úroveň kánonického diela. Čo to však pre danú skladbu znamená? Čo to znamená pre jazz a jazzových hudobníkov? Ako sa fenomén tzv. jazzových štandardov menil a mení s časom?
 
Ľubozvučne zasnenú melódiu „Summertime” rozpoznajú milióny ľudí skôr, ako si služba Shazam stihne uvedomiť, že má vôbec niečo počúvať. Milióny hudobníkov ju vedia zahrať na požiadanie a patrí k stáliciam muzikantských jam sessions. Skladby, ktoré zaraďujeme medzi štandardy, spĺňajú práve tieto kritéria. Ide o akési hudobné povinné čítanie, ktoré však, na rozdiel od toho stredoškolského, máme poväčšine radi.
 
Štandardov rôznej úrovne notorickosti je množstvo (od spomínaného Summertime, cez Fly Me To The Moon, až po Round Midnight). Odkiaľ sa vzali? Americká tradícia tieto piesne zaraďuje do tzv. Great American Songbook (Veľký americký spevník, pozn. prekl.). Ide o spevník myslený, hypotetický. Väčšina z týchto skladieb (a to platí najmä pre tie najznámejšie) bola pôvodne určená pre divadlo a muzikály Broadwayu a Hollywoodu (skúsme mať tento fakt na pamäti, keď budeme nabudúce zaraďovať muzikál do kategórie „nižšia forma umenia“). Zoberme si príklad skladby „Body And Soul,“ ktorú napísal skladateľ Johnny Green v roku 1930 a debutovala na Broadwayi v muzikáli „Three's A Crowd.” Fakt, že sa neskôr stala nesmrteľnou (nové verzie vznikajú dodnes) nemá na svedomí len jej všeobecná obľuba, ale aj to, že ju začalo interpretovať a variovať množstvo hudobníkov, predovšetkým jazzmanov. Saxofonista Coleman Hawkins sa jej zhostil v roku 1939, jazzový velikán John Coltrane o niekoľko rokov neskôr. Jej najnovšie verzie má na svedomí napríklad zosnulá speváčka Amy Winehouse, alebo americká jazzová hviezda Esperanza Spalding.
 
Štandardy sú dobré na niekoľko vecí. Pre poslucháčov slúžia ako výborná vstupná brána do sveta jazzu. Jazzová hudba je spočiatku omnoho prívetivejšia, ak sú jej témy a motívy uchu familiárne. V konečnom dôsledku to pomáha aj samotným hudobníkom, ktorí majú prostredníctvom interpretácie populárnej skladby možnosť ľahšie sa zblížiť so svojim publikom. Štandardy zároveň zbližujú hudobníkov samotných, ak berieme do úvahy spomínané jam sessions. Muzikanti, ktorí sa vidia a počujú prvýkrát, si vďaka nim môžu spolu konštruktívne zahrať.
 
Pre hudobníkov argument vstupnej brány platí dvojsečne. Na jednej strane je odmeňujúcejšie učiť sa chápať a interpretovať skladbu, ktorú dôverne poznáme, na strane druhej štandardy slúžia starším a skúsenejším jazzmanom na to, aby si „overili“ schopnosti mladých. Najmä v minulosti platilo, že ak chceli mladí hudobníci hrať so staršími, museli vedieť hrať „ich“ veci, teda staré štandardy. Ak ich nepoznali a nezahrali kvalitne, jazzoví veteráni ich nemilosrdne poslali domov. Napätie medzi generáciami sa ešte zhoršilo potom, ako vznikol slávny The Real Book of Jazz, zbierka kánonických skladieb s melodickým a harmonickým notovým zápisom. Mladí si pochvaľovali možnosť pohodlnejšie a rýchlejšie zvládnuť jazzový materiál, starší sa sťažovali, že štandardy sa nemajú učiť z nôt, ale materiál má každý pochopiť a poňať sám počúvaním a analýzou nahrávok.
 
Zlatou érou jazzových štandardov je obdobie bebopu, ktoré datujeme zhruba do 40. rokoch minulého storočia. Jazzmani kreatívnym spôsobom interpretovali populárne skladby tej doby nielen z umeleckej, ale aj pragmatickej pohnútky. Chceli sa vyhnúť nutnosti platiť tantiémy skladateľom a vydavateľom. Často si napríklad „požičali“ harmonickú štruktúru piesne a skomponovali na ňu novú melódiu (koľko verzií Gershwinovej „I Got Rhythm“ nájdete?). 
 
Od tej doby uplynulo už niekoľko desaťročí a situácia sa zmenila. Jazzové štandardy sa stále interpretujú a hrávajú a hudobníci ich stále obliekajú do nových, nevídaných šiat. No väčšinou sú to stále tie isté skladby, ktoré hrávali už majstri bebopu, teda staré muzikálové piesne medzivojnového a povojnového obdobia. Inak povedané, čím bližšie k súčasnosti, tým menej nových štandardov. Christian McBride súhlasí: „Posledným veľkým štandardom bola skladba Birdland, ktorú skomponoval Joe Zawinul (album Heavy Weather skupiny Weather Report, pozn. red.). Myslím, že môžem garantovať, že od svojho vydania v 80. rokoch to hrala každá školská kapela. Potom to nahrali Manhattan Transfer a stalo sa to ešte väčším hitom, ako dovtedy. Táto skladba je celkom iste štandard.“
 
 
Pokusy o „štandardizáciu“ novších skladieb samozrejme existujú. Medzi najznámejšie patrí album „The New Standard“ od Herbieho Hancocka, v ktorom obzvlášť trefne predpovedal neskoršiu obľubu jazzových hudobníkov spracovávať skladby od skupiny Nirvana (pozri napr. interpretácie skupiny The Bad Plus). V Hancockovom prípade išlo o skladbu „All Apologies.“ Vo všeobecnosti však stále platí: Čím hlbšie do minulosti ideme, tým viac originálnych verzií štandardov nájdeme. Christian McBride ponúka takúto odpoveď: „Posledné polstoročie sa jazzový svet venuje viac originálnej tvorbe. Dnes tu máme naozaj skvelých skladateľov. Len čas ukáže, či ich skladby budú hrať aj iní.“
 
Reinterpretácia je jedným z pilierov jazzu. Hoci originálna tvorba je nutnosťou, hodnota jazzovej (t.j. výraznej odlišnej) reinterpretácie existujúcej hudby je obrovská. Iste si spomeniete na začiatky švédskeho tria Dirty Loops. Verme preto, že sa tento fenomén, ako aj kánon štandardov, neprestane rozvíjať. Na Slovensku tomu môže pomôcť možnosť reinterpretovať aj lokálnu populárnu hudbu, mladšiu či staršiu. Z globálneho pohľadu sa musíme vysporiadať so systémom ochrany autorských a mechanických práv, kde je otázka rôznych úrovní reinterpretácie ešte stále nedoriešená. O tom však inokedy.
 

 

 

Ďalšie články

VRAVELO SA V COTTON CLUBE - Letný vánok z Charlestonu
"Vravelo sa v Cotton Clube" je séria príbehov z obdobia jazzového veku. Sám F. Scott Fitzgerald by...
Letisková kontrola sa stala hororom ďalšieho basistu!
Po hororovej ceste Johna Patitucciho, pri ktorej bol federálnou ochrankou na letisku zničený jeho...
60. ročník Grammy pozná svojich víťazov: Nechýba medzi nimi John McLaughlin či Christian McBride
Jubilejný 60. ročník najprestížnejších ocenení v oblasti hudby iba pred pár dňami zverejnil víťazné...
Jazzman týždňa: Christian McBride
Výnimočný kontrabasista, basgitarista, skladateľ, aranžér a pedagóg. Je jednou z najdôležitejších a...
Oktobrové turné trumpetistu Lukáša Oravca: So špeciálnym hosťom sa predstaví na piatich koncertoch
V Októbri (2018) sa uskutoční festivalové turné projektu slovenského jazzového trumpetistu Lukas...
Miloš Biháry: Vďaka Jazz START UP sme si nahrali videoklip a účinkovali na jazzových festivaloch
Súťaž mladých jazzových talentov Jazz START UP pokračuje svojim šiestym ročníkom. Pri tejto...
Zomrel zakladateľ World Saxophone Quartet: Barytónsaxofonista Hamiet Bluiett
Jazzovým svetom obletela ďalšia smutná správa, navždy ho opustil americký barytónsaxofonista Hamiet...
12 malých kúziel: Novinka Esperanzy Spalding
Každý ďalší album, ktorý Esperanza Spalding vydá, je diametrálne odlišný ako ten predošlý a...