Druhý festivalový deň sa svojou dramaturgiou ponášal na deň prvý. Tak ako v piatok, aj v sobotu boli spočiatku na pláne kapely komornejšieho charakteru, ktoré mali za úlohu vytvoriť príjemnú atmosféru a dať poslucháčom priestor na rozjímanie. V druhej polovici skupiny nemali s fanúšikmi žiadne zľutovanie, a ak by nikto netancoval, hádam by ani nehrali.
Ako prvá sa nám predstavila šarmantná poľská speváčka Marta Król. Marta so svojou kapelou zloženou výlučne z poľských kolegov predviedla veľmi citlivé a nežné vystúpenie. Ich prístup k hudobnej interpretácii bol naozaj špecifický, málokto by zrejme spoznal notoricky známu pieseň „Light my Fire“ od skupiny The Doors, ktorej harmonické štruktúry boli značne poprehadzované, z môjho pohľadu nie zbytočne. Zazneli tiež známe skladby ako „Golden Lady“ od Stevieho Wondera, či skladby staršieho dáta ako „April in Paris“ v náležitých rytmických úpravách. Vystúpenia tohto druhu sú viac než vhodné na otvorenie druhého dňa festivalu.
Ako v poradí druhé zoskupenie vystúpilo medzinárodne trio založené švédskym klaviristom Martinom Tingvallom. Martina sprevádzala nemecko-kubánska rytmika zložená z bicích nástrojov a kontrabasu. Avšak neboli to kubánske rytmy, ktoré zneli amfiteátrom, ale skôr neviazané „post-rockové“ plochy, ktoré sa tiahli koncepčnými klavírnymi sólami. Málokoho pri počúvaní tejto kapely nenapadla súvislosť s nebohým švédskym klaviristom Esbjörnom Svenssonom, ktorého hudba nepochybne ovplyvnila tvorbu Martina Tingvalla. To, že sa tento žáner teší obľube už od čias EST, bolo jasné hneď po prvej skladbe, ktorú poslucháči odmenili burácavým potleskom. Tingvall Trio sa dočkalo aj prvého „standing ovation“ na festivale, čo bol nepochybne pekný darček k tridsiatimdeviatim narodeninám hlavného protagonistu tohto príjemného zoskupenia.
Po prvej polovici sobotných koncertov prišlo už k avizovanej obmene žánrov. Tentoraz ale išlo o zmenu radikálnejšiu. Vystúpenie rumunskej kapely Moonlight Breakfast spadalo do kategórie koncertov súčasnej populárnej hudby, ktorá sa nebráni fúziám swingu s modernou elektronikou. Pri počúvaní tohto zoskupenia som mal pocit, že hrajú z cédečka, čo pôsobilo sterilne. Hoci treba uznať, že aj pri nadmernej hlučnosti tohto koncertu boli jednotlivé parametre výsledného zvuku dokonale vyvážené. Najviac vytŕčal spev líderky kapely Christie, ktorá svojim zvodným hlasom a skromným prejavom očarila nejedného poslucháča. Fúzia akustických nástrojov s elektronikou v podobe rôznych „samplov“ mala svoje opodstatnenie, no treba vedieť, ako na to. Aj napriek žánrovo odlišnému vystúpeniu sme mohli vidieť kultivovaný koncert, privítal by som ale menej programovania a viac spontaneity.
Festival sa nám pomaly blížil ku koncu a na pláne bolo vyvrcholenie druhého a zároveň posledného festivalového večera, o ktoré sa postaralo etablované americké zoskupenie Paul Jackson Trio feat. Pee Wee Ellis. To, že počas koncertu sa nebude sedieť, naznačil líder kapely Paul Jackson hneď na začiatku, keď dal obecenstvu poznať, že nehodlá hrať len na počúvanie. Faktom síce ostalo, že nie vždy bolo na parkete jasné, ktorým smerom sa treba hýbať. Repertoár totiž zahŕňal aj skladby ako „Footprints“ od Wayna Shortera. Úvodná basová linka zo skladby „Chameleon“ však uviedla všetko na pravú mieru. Inštrumentár pôvodnej zostavy bol neskôr rozšírený o saxofón, na ktorý s rozvahou hral Pee Wee Ellis. Na „exotike“ tomuto vystúpeniu pridal aj vokál hlavného protagonistu, Paula Jacksona, ktorý nevystupoval len v úlohe basgitaristu, ale tiež ako spevák, čím pripravil poslucháčom nevšedný zážitok. Aspoň si poslucháči už vedia živo predstaviť, ako vyzerá štandardná nedeľná omša na americkom vidieku. Kapela ukončila koncert funkovou klasikou „Get on Up“, čím ubezpečila poslucháčov, že v tomto žánre hrajú prím.
Hneď v úvode openjazzfestu mi bolo jasné, že pôjde o výnimočné hudobné podujatie, čo sa v závere aj potvrdilo. No do budúcnosti by som z pohľadu bežného návštevníka vylepšil občerstvenie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou festivalu. Pri takejto neobyčajnej hudobnej nádielke by možno stálo za zváženie ponúknuť aj niečo iné, ako sme na všedných festivaloch zvyknutí. Ale hlavne nech to hrá! Vďaka za všetky príjemné hudobné i nehudobné zážitky!
Ondrej Kopecký
Foto: OpenJazzFest
