Po podarenom štvrtkovom entrée sa Bratislavské jazzové dni presunuli do Incheby, aby otvorili svoje hlavné pódium, privítali tisícky priaznivcov a znova predstavili širokú paletu slovenského i svetového jazzu.
Najloajálnejší z fanúšikov si našli cestu do Incheby už hodinu a pol pred začiatkom hudobného programu. V hlavnej sále mal totiž premiéru dokument Peter a Pavel a džezáky, ktorý mapuje históriu a zákulisie dnes už 40 ročného festivalu. Pokiaľ ste film v piatok nestihli, možno sa Vám pošťastí v sobotu alebo nedeľu, dokument bude premietaný vždy pred prvým koncertom. Organizátori podľa avizovaného programu s úderom 19:00 pustili na pódium prvú kapelu. Gypsy-jazzová formácia Maringotka si vybojovala právo otváracieho koncertu festivalu minuloročným triumfom v súťaži Pódium mladých talentov Nadácie SPP, ktorá už je nedielnou súčasťou Bratislavských jazzových dní. Kvartet v zložení Juliána Dubovská (basgitara), Róbert Schranz (gitara, mandolína), Juraj Havlík (gitara) a Pali Matej (husle) úspešne šíri odkaz Djanga Reinhardta. Ich repertoár postavený prevažne zo slávnych gypsy-jazzových štandardov ale i autorských kompozícií lákal s pribúdajúcim časom do sály čoraz viacej ľudí, takže v závere už bolo možno hovoriť o výbornom koncerte vo výbornej atmosfére. Schranz a Matej sa ukázali ako výborní sólisti, kapela je zohratá a kompaktná, navyše Maringotka vyžaruje takou charizmatickou plachosťou, ktorá sa publiku zjavne páči. Veľmi príjemné otvorenie piatkového programu.
Po každom koncerte na hlavnom pódiu nasledoval miestami trocha komplikovaný presun cez úzke chodbičky Incheby ku cateringovej zóne a druhému stageu. Krátko pred ôsmou sa tu odštartovala ďalšia prehliadka mladých slovenských objavov koncertom tria klaviristu Miloša Biháryho, ktorý sa predstavil aj v prvom ročníku súťaže Jazz START UP. Tento ešte len 18-ročný virtuóz už nie je pre jazzových fanúšikov žiadnou neznámou. Talentovaný Biháry zbiera ocenenia v hudobných súťažiach a zdarne vedie i vlasnú kapelu s ďalšími mladými jazzmanmi - Denisom Pagáčom na kontrabase a Ivanom Horňákom na bicích. Ich repertoár zahrnul prevažne klasické štandardy ako Caravan či All Things You Are. Treba povedať, že v čoraz žánrovo rozmanitejšej dramaturgii festivalu sa zvuk jazzového tria teší diváckej obľube, možno teda Biháryho virtuozitu uvidíme i o rok na hlavnom pódiu.
Biháryho trio ešte nestihlo dohrať a Peter Lipa na pódiu vo veľkej sále vítal dnes už legendárnu maďarskú fusion formáciu Djabe vedenú výborným basistom a skladateľom Tamásom Barabásom. Djabe sa na BJD vrátili po svojom vôbec prvom zahraničnom koncerte v roku 2002. 5-členná zostava si pre túto príležitosť priviedla do Bratislavy i hudobného hosťa, zakladajúceho člena formácie Mezzoforte a skvelého islandského perkusionistu Gulliho Briema. Djabe vo svojich skladbách kombinuje smooth-jazzový zvuk 90tych rokov s prvkami world music i maďarského folklóru, ich hudba je technicky vyšperkovaná, no pritom melodicky i harmonicky veľmi jasná a ľahko počúvateľná. Gulli Briem ako druhý bubeník i hráč na tajomný hang-drum dodával vystúpeniu Djabe onen exotický perkusívny sound. Obohatením programu boli Briemove bubenícke dialógy so Szilárdom Banaiom i spoločná improvizácia zahŕňajúca indonézske hudobné nástroje.
Druhým účastníkom súťaže Pódium mladých talentov bola Cieľová skupina, ktorú tvoria klávesista Matej Mikloš, saxofonista Marián Jaslovský a rytmika Radka Miklošová (basa) a Milan Hlinka (bicie). Matej Mikloš už dlhodobo patrí k etablovaným slovenským klávesákom najmä na poli progresívneho rocku. Spojenie s Mariánom Jaslovským privádza Cieľovú skupinu k fúzii prvkov prog-rocku a art-rocku s moderným jazzom. Rocková groovujúca rytmika pod sólistickými duelmi Mikloša a Jaslovského zaujala melodickosťou i hudobným zmyslom pre humor. Ortodoxnejší fanúšikovia jazzu si kde-tu vymenili nervózne pohľady, ale to už k džezákom patrí.
Jedným z najväčších lákadiel piatkového programu bol určite koncert juhoafrického trubkára Hugha Masekelu, ktorý už vyše pol storočia patrí k hviezdam svetového jazzu. Mladý Masekela emigroval z Afriky do New Yorku v čase, kedy bopová scéna zažívala svoj vzrast. Počas nasledujúcich desaťročí sa Masekela stal celosvetovo známym hudobníkom a celebritou. Do Bratislavy so sebou priviedol päť juhoafrických hudobníkov, s ktorými pripravil pre poslucháčov silný koncertný zážitok. Masekela sa prejavil nie len magickou hrou na trúbku ale i ako spevák, sketer a charizmatický rozprávač. Hodinový koncert vyplnil onen špecifický entuziazmus a ľahkosť africkej hudby, dynamicky bravúrne vygradované skladby a nekonečný humor hlavného protagonistu. Koncert Masekelu a jeho kapely bol emotívne uveriteľný, spontánny a hudobne veľmi rafinovaný.
Zlatým klincom na menšom z dvoch pódií bol v piatok večer americký gitarista Mark Whitfield, žiak Georgea Bensona, ktorý sa predstavil v spojení so slovenským AMC Triom. Hoci energický Whitfield v čiernej koži na pódiu trocha kontrastoval s introvertnou trojicou Adamkovič - Marinčák - Cvanciger, hudobne si štvorica sadla na výbornú. Melodický jazz z dielne AMC ladil s Whitfieldovým soul-jazzovým "bensonovským" štýlom, džezáky tak boli svedkami ďalšej úspešnej spolupráce domácich muzikantov so svetovými menami.
Široká škála rôznorodých štýlov znejúcich z piatočného nabitého programu jazzových dní v Incheba Expo Aréne musela potešiť každého, kto má rád dobrú hudbu. Na hlavnom pódiu zaznel od začiatku manouche jazz, world music, fusion afrobeatu s jazzom a na záver tento úžasný sled žánrov ukončil blues.
Krátko pred polnocou na pódium vystúpila štvorčlenná americká kapela Robert Cray Band so svojím hlavným protagonistom. Gitarové tóny v otváracej skladbe I’ll Always Remember You, z predposledného albumu Nothin’ but Love rozliali blues do celej sály a všetkým bolo jasné že na pódiu stojí skutočná bluesová hviezda. Gitarové rify, prehlušujúce cvrlikanie kláves hammondu a dunivá basa s bicími slovenskému publiku predostreli takmer tucet skladieb píšucich Crayovu štyridsaťročnú hudobnú kariéru. Dlhoročný Crayov spoluhráč Dover Weinberg za klávesami, ďalej v branži ostrieľaný hráč na basu Richard Cousins, známy z kapely John Lee Hookera, a Les Falconer za bicími. Taký bol doprovod 5-násobného držiteľa ceny Grammy. Odbila dvanásta hodina v noci a dvanásť taktov vychádzalo z Crayovho stratocastera, ten ich striedal jeden za druhým, skladbu za skladbou. Šesťdesiatjedenročný muzikant presvedčil, že v mississippských vodách už preplával veľa. Napríklad v Your Good Thing Is About To End z najnovšieho albumu In My Soul Cray ukázal nielen gitarové, ale i vokálne kvality. Fungujúci stroj - kapela Robert Cray Band zasa uchvátila svojím zohraním. Crayove hity zo začiatku jeho kariéry ako Phone Booth alebo Right Next Door (Because of Me) zo slávneho albumu Strong Persuader boli ukážkov gitarových rifov riadneho kalibru. I Shiver a Poor Johnny fungujúce na klasickej bluesovej štruktúre, rovnako ako tradičná Chicken In The Kitchen sa možno nezasväteným mohli zdať jednoliaté. Práve pre nich Cray predviedol riadny funk v I’ll Guess I’ll Never Know alebo v divokej You Move Me, škoda len, že pódium postrádalo dychy. Soulová balada What Would You Say opäť z najnovšieho albumu tvorili spolu so záverečnou skladbou, skoro desať rokov starou Time Makes Two najsilnejšie momenty vystúpenia. V oboch prípadoch to bola úžasná Crayova hypnotická gitarová hra. Tá v záverečnej skladbe vygradovala prvé vystúpenie “najmladšieho” bluesového veterána u nás v Bratislave na úsvite ďalšieho dňa.
Miro Bachura, Tomáš Galata
Foto: Rudolf Baranovič
