Kristofer Rosing-Schow je pozoruhodnou osobnosťou dánskeho kultúrneho prostredia. Ak niekto sám seba opisuje ako kapelníka, saxofonistu, klarinetistu, perkusionistu, thereministu, skladateľa hudobných, divadelných a tanečných diel, ilustrátora, maliara, producenta, aranžéra, programátora a filmového fanúšika, tak buď neskromne preháňa, alebo je úctyhodnou, renesančnou bytosťou. Kvalitu viacerých z uvedených schopností neviem posúdiť, ale po vypočutí albumu "An Incomplete Encyclopedia of Gentle Emotions" (Zack´s Music 2025), ktorého je Kristofer zásadným autorom, sú minimálne jeho kompetencie vo sfére hudobného umenia nesporné.
The Counterfictionals sú realizáciou Kristoferových hudobných ambícií. V podstate je ale táto veta nesprávna, pretože ambície tohto „polymúzického“ autora nekončia komponovaním a nahraním hudby. Na prvý pohľad nenápadne pôsobiaci obal platne tohto invenčného sexteta totiž v sebe ukrýva omnoho viac významových vrstiev, viac povrchov s obsažnými stopami, viac rozkošatených informačných odkazov, viac esteticky stimulujúcich štruktúr.
Možno nebudete hneď venovať pozornosť kresbe na obale vinylu, možno ani tej na jeho zadnej strane, akonáhle však z neho vytiahnete platňu a spolu s ňou aj šesť tvrdých papierových hárkov s ilustráciami, textami a zamysleniami k jednotlivým skladbám albumu, automaticky ste motivovaní zamyslieť sa nad dôvodom daného vizuálneho konceptu. Vtedy sa pred vami rozprestrie rozsiahla mapa inšpiračných východísk celého projektu, ako aj ich interpretačných potencialít. Pri počúvaní sa pred vami skladateľ demaskuje ako obdivovateľ režisérov Jima Jarmuscha, Emira Kusturicu, Davida Lyncha, Yorgosa Lanthimosa, Sergia Leoneho, Wesa Andersona, Quentina Tarantina a Jane Campion. Jednotlivé skladby vám skutočne môžu evokovať atmosféry z kín, v ktorých sa premietajú diela týchto klasikov svetovej kinematografie, ale nie je to tuctová parafráza filmovej hudby. Tak ako sa na vydarenom albume "Beauties" tria Otta Hejnica (Hevhetia 2017) elegantne necháva tušiť rukopis mien ako George R. Poulton, Luiz F. Bonfá, Walter Donaldson, Michel Legrand a Martin Böttcher, tak aj The Counterfictionals umne pracujú s estetikou prítmia kinosál, dramatickosťou psychologizujúcich scén, pátosom hereckých gest, aj intenzitou vcítenia sa do protagonistov expresívnych dialógov.
V textoch k jednotlivým skladbám je vyznaný úprimný obdiv k tomuto umeleckému druhu a forma, akou sa mu daná hudba snaží vzdať hold vzbudzuje zvedavosť. Celý projekt je premyslený, zaujímavý a pútavý, v hudbe aj kresbách Kristofera Rosing-Schow je citeľná inklinácia k existenčno-metafyzickým reflexiám objektívneho sveta, sveta nízkych horizontov s neutíchajúcim dažďom a bezcieľnym chodcom, sveta tragikomických hrdinov s nadprirodzenými schopnosťami ale žalostnými sociálnymi kompetenciami, či sveta obskúrnych dystopií zarážajúco sa ponášajúcich na naše žité každodennosti.
Pozorný čitateľ/ka isto zaregistroval pri výpočte schopností vedúcej osobnosti celého projektu aj pojem „theremin“. Úprimne, kto by bez zaváhania vedel, že sa jedná o prazvláštny hudobný nástroj, ktorý bol využívaný na dosiahnutie tých mrazivo extraterestriálnych zvukov hádam všetkých sci-fi filmov v dejinách. Bez toho aby som zbytočne upozorňoval na originálne prepojenie typicky filmového zvuku v jazzovej nahrávke inšpirovanej dielami zo zlatého fondu kinematografie ešte dám do pozornosti, že aj na titulke albumu (teda jeho vinylovej verzie) je v kresbe zakódovaný tento nástroj, výsledok inžinierskeho excesu. The Counterfictionals v zložení Bjørn Heebøl: bicie, perkusie; Tove Sørensen: elektrická a akustická basa; Maja Romm: gitary; Henriette Groth: viola, klarinet, piano, vokály; Jeppe Zacho: klarinety a saxofón a Kristoffer Rosing-Schow: saxofóny, theremin, klarinety, elektronika atď., a ich "nekompletná encyklopédia nežností" je tipom nie len pre zarytých cineastov.
Autor: Miroslav Haľák
