Na dnešnej globálnej jazzovej scéne je toho veľa. Veľa skvelých hudobníkov, ktorí nahrávajú skvelé albumy a hrajú veľa skvelých koncertov v rôznych kútoch sveta. Málokto zo žijúcich jazzmanov sa však teší takej úcte, sláve a uznaniu ako Herbie Hancock. Hancock bol tam, keď jeho klavír formoval predstavy o zvuku moderného bopu, Herbie bol tam, keď Miles Davis so svojim druhým kvintetom písal históriu, bol tam, keď do jazzu začal prenikať rock, funky a elektronika. Za svoju vyše 50-ročnú kariéru prešiel obrovským množstvom hudobných polôh (a nie všetky jazzové publikum prijalo). Niet divu, že koncert tohto výnimočného hudobníka patril na Morave i v priľahlých oblastiach k najväčším udalostiam koncertnej sezóny.
Do solídne naplnenej šporotovej haly Vodova Hancock priviedol muzikantsky nabitý kvartet, menovite Beninčan Lionel Loueke na elektrickej gitare, James Genus na basgitare a Vinnie Colaiuta na bicích. Hancock sa i v súčasnosti, vo veku 74 rokov koncertne predstavuje v rôznych hudobných polohách a obsadeniach, avšak elektrifikovaná kapela odkazujúca na jeho slávne jazz-funkové obdobie 70. a 80. rokov je, zdá sa medzi návštevníkmi koncertov, jedným z najpopulárnejších. Úmerne tomu Hancock uspôsobil i playlist, takže hneď na úvod mohlo niekoľkotisícové brnianske publikum aplaudovať za groovu dnes už legendárnej ´Actual Proof´ z albumu Thrust. Hancock tradične kĺzal medzi akustickým pianom a batériou syntetizátorov, pričom jeho improvizácie siahajúce od virtuóznych post-bopových polôh až k divokému jazz-rocku preťahovali jednotlivé kompozície do závratných minutáží. Sparing partnera v sólových výstupoch robil v úvodnej skladbe Hancockovi najmä basák James Genus, gitarista Lionel Loueke sa so svojim perkusívnym štýlom hry (bez použitia trsátka) stiahol skôr do pozície rytmického hráča, za tým všetkým kráľoval skvelý Vinnie Colaiuta na bicích, ktorého motorový groove šliapal takmer dve hodiny hracieho času bez slabých miest a ktorý držal siahodlhé aranžmány pokope i v hudobne amorfnejších úsekoch. Po ďalšej Hancockovej klasike Watermelon man, oproti pôvodnej verzii z roku 1962 zmenenej na nepoznanie, prišlo i na Louekeho sólo - Afričan len s pomocou gitary, hlasu a zvukovývh efektov vytvoril podmanivé hudobné intermezzo dýchajúce beninským folklórom, jeho rytmikou a zborovými spevmi. V závere koncertu sa Hancock opäť vrátil ku známym riffom a jazz-funkovým náladám v ´Cantaloupe Island´, resp. prídavku v podobe zmesky hitových singlov ´Rockit´ a ´Chameleon´.
Posledné tóny z Chameleona dozneli, Herbie odložil svoj povestný prenosný keyboard a bol koniec. Herbie Hancock potvrdil na brnianskom pódiu všetko to, čo o ňom píšu bulletiny, média i hudobné encyklopédie. Skvele zostavený kvartet, energická rytmika hnaná neustále sa meniacimi groovmi a hudobne farebný reperotár odsúdili kapelu na niekoľkominútový aplauz v stoji. Osobne na Hancockovi obdivujem ako plynule dokáže prechádzať medzi dvoma odlišnými hudobnými jazykmi - za klavírom znie Herbie ako post-bopový virtuóz so svojim plynulým frázovaním, zmyslom pre gradáciu sóla a nekonečnou harmonickou invenciou, no hneď po presune za klávesy v Hancockovi ožíva funkový groove a elegantný jazz sa razom mení na výstavu ostrých riffov či štúdiu možností modernej zvukovej techniky. Napokon, práve pre toto spojenie chytľavosti s jazzovými muzikantskými kvalitami sa Hancockovi už pol storočie darí pod pódiom spájať jazzovým fajnšmekrov i širšie koncertné publikum.
Miro Bachura
