BJD sú pre mňa pojmom. Keď som v roku 2006 navštívil svoje prvé „džezáky“ (hoci pred tým som trávil sobotné polnoci nahrávaním záznamov na VHS z dvojky) bolo to pre mňa niečo výnimočné, priam sviatočné. A ani teraz s odstupom rokov sa tieto pocity nemenia. Hodnotiť preto tento festival je niečo, čo nemôže ísť len v móde odťažitého referovania, tu je metodickým východiskom pozostatok zážitku z minulého roka a rokov predošlých, očakávanie, že niečo v programe vystrieda to, čo bolo doteraz to „naj“ a predovšetkým, že po tom ako sa obligátne pozdravíme s ikonickými tvárami tohto festivalu, ktoré patria do inventára celého podujatia rovnako ako Peter Lipa, nás hudba z pódia prinúti zamyslieť sa, uznanlivo pokyvkávať hlavou nad inštrumentálnym výkonom vystupujúceho, a nakoniec skonštatovať, že už sa tešíme na tie budúcoročné.
Sobotný večer 43. ročníka bol vo svojej koncepcii verný dramaturgii preferujúcej rôznorodosť žánrov s predpokladanou gradáciou, vyúsťujúcou do strhujúceho, populárnejšie ladeného záveru. Stupňovanie sa v tento večer konalo, no nijako sa netýkalo kvality hudobných telies ale skôr nálad a obsahov, ktoré ich hudba tlmočila. Úvodný koncert česko-slovenskej formácie Vertigo sa niesol v duchu súčasného synkretizmu kompozičných postupov klasickej hudby s atonálnymi plochami ale aj harmonizujúcimi celkami s jazzom. Druhá skladba koncertného programu s názvom Je nutné z albumu NONONONONINININI (Animal Music, 2016) je zhudobnením básne symbolistu Ivana Kraska. Spev trubkára Oskara Töröka v tejto melancholickej skladbe bol príjemným a nevtieravým náznakom bohatosti večera a aj jeho špecifík, ktoré pri všetkých kapelách skôr ako na okázalosti a bezkonkurenčnosti vystúpenia ako celku, ponúkali v každom sete lahôdky v podobe minucióznych detailov a výborných okamihov.
Izraelský saxofonista a kapelník autorského quinteta Amit Friedman je vývozným artiklom tamojšej jazzovej scény pre rok 2017. Aspoň takto je možné chápať okolnosti výberu tohto interpreta do programu BJD, ako ich opísal Peter Lipa pred začiatkom koncertu. Najneskôr od masového spopularizovania židovského etnoprvku v jazze, ako sa to v globálnom merítku podarilo Avishaiovi Cohenovi, nie je skladobná postupnosť a melodickosť myslenia blízkovýchodných hudobníkov ničím neznámym a stretáme sa s ňom od Ofira Shwartza, Shai Maestra až po Adama Ben Ezru (mimochodom minuloročný účastník festivalu). Aj napriek tomu bola celá orientálna skladačka umne vtesnaná do šatu v miestach konfekčne prispôsobenému strihu Straight-ahead. Ešte musím spomenúť Petra Lipu, ktorý pred rokmi pri televíznych zostrihoch z BJD pod názvom Jazz pre dvoch, pri prezentácii záznamu z koncertu Michela Camila a jeho tria z roku 1988, uviedol, že na „džezákoch“ sa zvykne udiať zázrak, ktorý jednoducho v správnej konštelácii chytí za srdce, buď neopakovateľnou atmosférou, inovatívnosťou prístupu alebo bravúrou hry. Mal som to šťastie zažiť niekoľko zázrakov na tomto festivale a medzi môj súkromný sa určite zaradí aj sólo na lavóre s vodou perkusionistu Ronyho Iwryho. Zvukovo to bola lahôdka. Hoci jeden známy tvrdil, že mu vadilo, že kapela nevyužila potenciál Iwrym zvoleného groovu k spontánnejšej improvizácii, mne však priamy dôraz na tento nezvyčajný úkaz, podfarbený citlivou hrou na klavír 20. ročného klaviristu Nitsana Kolka bohato stačil na to aby sa zaradil do talónu privátnych hudobných zázrakov.
Asi najmenej výrazným a podľa reakcií v zákulisí aj najkontroverznejším vystúpením boli anglický Portico Quartet. Hoci sám inklinujem k podobne ambientnej produkcii a neraz siahnem v domácej diskografii po Bonobo, The Cinematic Orchestra, Air alebo Jaga Jazzist a navyše som aj milovníkom zvuku hang drumu (tu je favoritom jednoznačne Manu Delago), bolo tretie vystúpenie večera často až únavne monotónne. Diplomaticky sa v kuloároch hovorilo o akomsi minimalizme, lenže bolo by krivdou voči Arvo Pärtovi ak by sa vystúpenie tejto kapely malo vtesnať do tejto množiny sofistikovaného hudobného prejavu. To čo funguje ako atmosféricky lákač na Pohode, nemusí byť vrcholom večera v jesennej Bratislave. Koncert to nebol zlý, ale k využitiu potenciálu aj tých dobrých pasáži ich vystúpenia sa žiaľ Portico Quartet nedostali.
Keď v roku 2011 vystúpili na BJD Earth, Wind & Fire (ako istý revival experience band) zostalo mi pre označenie podobného druhu produkcie pomenovanie fabrika. Pri sledovaní choreografie, presného programu vystúpenia a opulentnosti zvuku a tej programovej bombastickosti hraničiacej niekedy až so sterilnou show, mi jednoducho nedalo vnímať hudobníkov a ich zoskupenie ako kapelu, ale ako fabriku, teda pracovný útvar s jasne a striktne vyhranenými povinnosťami za účelom čo najvyššieho hospodárskeho profitu. Opäť by som krivdil Blood, Sweat & Tears, ak by som ich prirovnal k takému typu fabriky ako E., W. & F. ale bolo to jednoducho tak priamočiaro veľké, že mi toto prirovnanie akosi automaticky opäť napadlo. Každopádne považujem vystúpenie tejto blues-rockovo-jazzovej legendy, ktorá je značkou zastrešujúcou generačne sa meniacich hudobníkov za prekvapenie večera, v pozitívnom zmysle slova. Nástojčivosť masívneho speváckeho prednesu Bo Bicea síce niekedy siahala na hranice dobrých vokálnych mravov, kvalita jeho hlasovej dispozície však je neodškriepiteľná a dokázala nie len vyniknúť ale dokonca aj preraziť cez val hudby, ktorá bola pri zohľadnení záverečného koncertu večera a typu hudby skutočne bluesovo, funkovo výrazná.
Na B-Stage sa o priazeň návštevníkov uchádzali kapely Carpet Cabinet a Marek Szarvaš Projekt. Záverčným a nesúťažným koncertom bol ambiciózny projekt Petra Lipu ml. The Grand Bufet.
Foto: Ivan Kelement
Text: Miroslav Haľák
