V rámci bluesového týždňa pokračujeme albumom Afroameričana Otisa Taylora, jedného z najinovatívnejších bluesových umelcov súčasnosti s osobitou, ľahko rozpoznateľnou výrazovou a slovnou zásobou. Ostinátnym „trance blues“ s drsnými psychedelickými zvukovými plochami dokáže Taylor opantať poslucháča skladbami postavenými na jedinom akorde, nehovoriac o provokujúcich textoch z afroamerickej histórie.
Otis Taylor (1948) pochádza z centra diania povojnového urban blues – z Chicaga. V dobe rasových nepokojov tam zastrelili jeho strýka a rodina sa musela presťahovať do Colorada. Prostredníctvom folklórneho centra v Denveri sa dostal ku koreňom americkej kultúry – blues a country, založil viacero kapiel a začal hrávať doma i v Európe. Potom sa na dlhých dvadsaťpäť rokov hudobne odmlčal, venoval sa trénovaniu profesionálneho cyklistického tímu a jeho návrat na hudobnú scénu v polovici 90. rokov minulého storočia ostal spočiatku nepovšimnutý.
V akustickom blues pretrváva dilema, ako je možné čerpať z tradície a zároveň byť progresívnym. Taylor sa pokúšal nájsť riešenie vytvorením jazyka, ktorého základom (slovnou zásobou) sa stala ostinátna figúra pulzujúca neustále okolo centrálnej osi. Pôsobivosť a účinnosť jediného gitarového (respektíve banjového) riffu sa javí doslovne hypnotickou. Príkladom je album „Truth is Not Fiction“ (Telarc 2003), na ktorom sa Taylor posunul od akustického minimalizmu k delikátne elektrickým, miestami psychedelickým až industriálnym zvukovým plochám. Zjemňujúcim protipólom Taylorovej drsnosti sa stáva violončelo jeho spoluhráča Bena Solleeho a vokál Taylorovej dcéry Cassie Taylor. Na ďalších albumoch už dostáva viac priestoru a predstavuje sa aj ako basgitaristka.
Harmonickú kostru piesní zväčša vytvára primitívna jednoakordová „praforma“ country blues. Neustály pohyb však nedovoľuje skĺznuť k monotónnosti, harmonická fádnosť ustupuje do úzadia. Pendantom „trance blues“ (blues tranzu, extázy) môže byť napríklad drsný a nemenný prejav Johna Lee Hookera. Prepojením violončela s elektrickým banjom a mandolínou dochádza k zaujímavých stretom v percepcii poslucháča, k rozpínaniu priestoru smerujúceho k novým limitám a farbám.
Aké pocity potrebuje vo svojich textoch ventilovať bluesový poet 21. storočia? „Truth is Not Fiction“ je kaleidoskopom zväčša skutočných udalostí: nachádza indiánsku rodinu, ktorá namiesto núteného odchodu do rezervácie radšej volí smrť (Kitchen Towel), pripomína boj za slobodu čiernej ženy z Alabamy (Rosa, Rosa), smrť otca v otrokárskej rodine (Shakie´s Gone), tému znásilnenia (House of Crosses). Taylor pripomína, že jeho predchodcovia Muddy Waters či Big Bill Broonzy boli za podobnú priamosť a otvorenosť lynčovaní. Piesne nepôsobia ako statické monumenty, prevláda pohyblivosť a poslucháč sa stáva nepriamym účastníkom deja.
Odborná kritika denníkov Washington Post a New York Times zaradila „Truth is Not Fiction“ do Top Ten Albums of the Year 2003, predajca amazon.com ho označil za bluesový počin roka a v rámci W. C. HANDY Blues Award (bluesová obdoba Grammy) získal nominácie v kategóriach album roka, album súčasného blues, umelec roka a inštrumentalista roka – banjo. Z môjho pohľadu radím „Truth is Not Fiction“ k najpozoruhodnejším bluesovým albumom súčasnosti a každé počúvanie prináša množstvo nových, podnetných momentov.
Autor: Peter Motyčka
