Pomaly, ale isto prichádzame k polčasu rozpadu – teda vstupujeme do polovice seriálu, v ktorom nahliadame na 24 rokov pozoruhodného vydavateľstva Hevhetia prostredníctvom kľúčových dvadsiatich štyroch jazzových nahrávok. Po viac-menej domácej reflexii (s výnimkou albumu Pavla Jakuba Rybu, ktorý stál úplne na začiatku novovznikajúcej značky) sa odteraz budeme orientovať (taktiež s jednou výnimkou) na cezhraničné počiny. Predbežne telegraficky: Nórsko, Francúzsko, Belgicko, Česko a samozrejme Poľsko.
Umelecký i výkonný šéf Hevhetie Ján Sudzina sa od prvých rokov výrazne upriamoval predovšetkým na Poľsko a tamojší trh. Isté skúsenosti mal v rámci predchádzajúceho biznisu v stavebníctve a nečudo, že svoje prvé organizačné umelecké aktivity skúšal práve v tejto krajine: najskôr tam usporiadal turné českému basgitaristovi Pavlovi Jakubovi Rybovi a na slovenský trh začal distribučne prinášať nahrávky poľských vydavateľstiev (GOWI, Polskie Nagrania, Polonia Records, Silesia Records) ako aj vynikajúci magazín Jazz Forum. Jeho vízia a otvorená filozofia postupne oslovovali renomovaných poľských jazzmanov prevažne strednej a mladšej generácie. „Hevhetia je najzaujímavejším a najslobodnejším vydavateľom poľského jazzu v Európe,“ tvrdil mi v najlepších rokoch Hevhetie Piotr Wyleżoł, jeden z najrešpektovanejších poľských klaviristov.
Práve v tom období sa v katalógu Hevhetie objavili profilové albumy trojice klaviristov, ktorí mali v tom čase viac ako slušné renomé nielen na domácom, ale aj na európskom či japonskom trhu. Išlo o generačných supútnikov Michała Tokaja (1974) a Piotra Wyleżoła (1976), ktorí sa pravidelne objavovali po boku (nielen) poľskej jazzovej elity a o niečo mladšieho Pawla Kaczmarczyka (1984), ktorý sa v tom období boril so svojím postavením v známom nemeckom vydavateľstve ACT Music. Je zaujímavé, že obaja klaviristi Tokaj aj Wyleżoł využívali vo svojich triách rovnakú rytmickú sekciu – kontrabasistu Michała Barańského a bubeníka Łukasza Żytu. „Osobne považujem za komfort, že mám vôbec možnosť stáleho tria s Michałom a Łukaszom, keďže všeobecný trend (a to nielen na poľskej scéne, ale na jazzovej ako takej) je ten, že sa hudobníci pohybujú a vyjadrujú na viacerých frontoch,“ spomenul mi Michał Tokaj o svojom zoskupení Michał Tokaj Trio.
„Aj príležitostné hranie s novými ľuďmi má samozrejme svoje plusy, pretože prináša istú zvedavosť, moment prekvapenia a novú energiu. Na druhej strane, v jednotnej zostave prichádza medzi hudobníkmi k inému druhu porozumenia a mimozmyslovému vnímania, akémusi 'ESP'. Nemusíme si vravieť, čo ideme hrať, ale reagujeme na gestá, zvuky, mimiku. Skutočne to považujem za obrovskú výsadu.“ Tieto slová predniesol poľský klavirista krátko po vydaní svojej fantastickej nahrávky „The Sign“ (Hevhetia 2014). Hoci v modernej mainstreamovej tradícii ukotvené Tokajovo trio predstavovalo v miléniových rokoch referenčnú platformu pre viacerých poľských (Piotr Baron) i svetových umelcov (Bennie Maupin), ako líder sa Tokaj dodnes objavil len na dvojici autorských albumov. Jeho triový debut „Bird Alone“ vyšiel v roku 2004 v japonskom vydavateľstve Gats Production a po desiatich rokoch ho nasledoval spomínaný „The Sign“. (Ozaj, Michał – nie je v polovici ďalšej dekády čas na ďalší autorský projekt?).
Album „The Sign“ je kronikou udalostí a reflexií, ktoré Tokaj prežíval počas intenzívneho koncertovania doma i v zahraničí. Komunikácia tria je nesmierne interaktívna, farebné, dynamické a impulzívne hranie doslova prekypuje hudobnými nápadmi, ktoré vychádzajú z nepárnych a zložitých metrorytmických a polyrytmických premien. Tokaj vo svojej hre prepája tradíciu s modálnym jazzom a občasnou atonalitou, fascinujú ho rytmické vízie Theloniusa Monka či Ahmada Jamala, lyrická melodickosť Billa Evansa i slovanská emocionalita Krzysztofa Komedu. „Moja hudba je kombináciou môjho poľského pôvodu ako aj toho, čo ma zaujalo v rámci jazzu ako takého. Nebudem sa byť do pŕs, že som za každú cenu originálny a bez cudzích vplyvov. Myslím si, že to nemôže povedať o sebe nikto, každého ktosi inšpiroval. Som rád, že moja hudba má pevné korene, hoci hore pri plodoch ich nie vždy badať na prvý pohľad.“
V rovnakom období Tokaj dlhodobo spolupracoval s dvojicou diametrálne odlišných vokalistov – s lyrickejšou Agou Zaryan a ťažšie zaraditeľným Grzegorzom Karnasom. Práve Grzegorzovi Karnasovi a jeho vynikajúcemu albumu „Karnas“ (Hevhetia 2011) je venovaná druhá časť tohoto hudobného zastavenia. „Pri týchto dvoch sa niekedy cítim ako Dr. Jekyll and Mr. Hyde,“ spomenul mi pri téme dvoch vokalistov Tokaj. „U Agy je všetko pekne naskladané vedľa seba, všetko má svoje miesto... (...) U Grzegorza dochádza ku kreovaniu niečoho z ničoho. Vždy začína od nuly a v úplne iných podmienkach. Naša spolupráca funguje na improvizácii, v tomto kontexte ma prestáva zaujímať všetko vopred pripravované a nastupuje spontánnosť. Práve to bleskové reagovanie na abstraktné veci ma dokáže neskutočne vybudiť a Grzegorz je na tejto ceste objavovania excelentným spoločníkom. Ďalším aspektom je jeho fascinácia rozličnými jazykmi. Tie samozrejme vnáša do svojej hudby a vďaka nim sme sa dostali na miesta vo svete, ktoré by mi ani len vo sne nenapadli.“
Štúdiový album „Karnas“ ponúka zvukové fotografie zachytené v danom momente a pri postprodukcii obohatené o ďalšie vrstvy a farby v podobe fragmentov hlasov či nástrojov. Celok je kolážou z rôznych elementov, živých i dodatočne pridaných zložiek. Sám Karnas sa neostýcha zachytávať pozoruhodnú scenériu opakovane, predkladaním rozličných variantov tých istých piesní. Možno práve skutočnosť, že výsledný obraz si mnohokrát musí vyskladať sám poslucháč, dodáva Karnasovej hudbe pečať exkluzivity. Naznačuje to úvodná Zima, v ktorej líder vrství vokálne plochy nad tupo znejúcimi fragmentami preparovaného klavíra Michała Tokaja a retrográdnymi zvukovými slučkami violončela Adama Oleśa. Prekvapivú symbiózu so spočiatku nespevnými melodickými útržkami prináša nástup kapely s groovujúcim kontrabasom Michała Jarosa a pulzujúcimi bicími Sebastiana Frankiewicza.
Témou Zima – Reprise, tentokrát v rozžiarenej latino fusion atmosfére, sa album aj končí a podobných návratov zapadajúcich do mozaiky Karnasových obrazov tu nachádzame viacero: poetickosť Słodkej, ktorej text si spevák prepožičal od legendárnych poľských bluesrockerov Dżem, transformuje do akustického i elektrického jazyka (Słodka / Słodka – Reprise) a psychedelicky snové vízie Langue d´amour / Język miłości kúskuje do piatich samostatných kapitol (Langue d´amour 1, 2, 3, 4 a Język miłości). Podobenstvo o žene pokúšanej hadom prednášané originálne deklamovaným sprechgesangom je aj ústredným motívom nahrávky. Karnasovu záľubu v lingvistike a jazykoch naznačujú aj rôznorodé jazykové mutácie vybraných textov v booklete. Znalcov poľských reálií poteší popri už spomínanom texte Słodka od Ryszarda Riedela z bluesrockových Dżem aj skvostná avantgardná štylizácia punkovej klasiky Spytaj milicjanta s hravou vokalízou a fragmentárnym „antisólom“ klaviristu Michała Tokaja. Album „Karnas“ je pozvánkou k vzrušujúcemu hľadaniu a objavovaniu súvislostí.
Prelomový album „Karnas“ (Hevhetia 2011) vyšiel popri klasickom CD formáte aj v rozšírenej LP verzii. Popri 19 trackoch s časom 75 minút sa takto fanúšikovi pri počúvaní dvojitého vinylu mohli tešiť z dvojice bonusových trackov a vizuálu troch Karnasových portrétov na obálke. Jedným dychom však treba dodať, že album nie celkom splnil očakávania autora, čo mi potvrdil aj sám Karnas. Keď som ho prednedávnom prosil o reflexiu, odpísal mi nasledovné: „V dnešnej dobe si len malá skupina ľudí kupuje hudbu alebo si ju vychutnáva v dostatočnej kvalite na dobrej aparatúre a práve z toho dôvodu považujem s odstupom času takto 'preprodukovaný' album za veľmi drahé, povedal by som 'panské huncústvo'. Ak poznáš moju diskografiu tak si si určite všimol, že som po tomto albume už nikdy nenahrával štúdiovo. Upriamil som sa na živé nahrávky a neskôr som príležitostne uverejňoval časti z niektorých mojích koncertov na svojom YouTube kanáli. Možno časom tento svoj prístup prehodnotím.
Album Karnas bol de facto mojím darom určeným rozličným typom poslucháčov: chcel som im ukázať, aké tvorivé možnosti sa dokážu naskytnúť umelcovi, pokiaľ by bolo jeho úsilie o poskytovanie prvotriedného umenia v bezkonkurenčnej zvukovej kvalite nahrávania a mixovania korunované tým, že túto snahu ocenia kúpou samotného albumu. Práve vydanie tohto albumu mi ukázalo, že akýkoľvek príliš osobný vklad do umenia, navyše nespadajúci do kategórie podliezajúceho vkusu a celkovej poslucháčskej módy, je prakticky odsúdený na ekonomickú neúspech a preto by radšej nemal vzniknúť. Osobne som si prácu na tomto albume užil a celú túto produkciu považujem za cennú lekciu, ktorá mi ukázala, ako využiť svoju energiu aby priniesla viac, ako len zopár obdivovateľov mojej predstavivosti a odhodlania pri napĺňaní mojich umeleckých zámerov.“
Autor: Peter Motyčka
