Keď som posledný januárový deň tohto roka prišiel s ideou seriálu reflektujúceho 24 rokov Hevhetie prostredníctvom jej kľúčových jazzových (ako inak – dvadsiatichštyroch) nahrávok, stále som dúfal, že koniec tohto košického vydavateľstva je len chimérou. V tejto atmosfére som aj priniesol reflexie albumov „SpaceBoys-PolyMusic“ (Andrej Šeban, 2005), „Z hrušky dole“ (100 múch, 2007), „Sklony“ (Andrej Šeban, 2008), „Smaller Wounds“ (Pavel Jakub Ryba, 2002), „PaCoRa trio“ (2005), „of the Waking Vision“ (Waking Vision, 2006), „rusnacké / ruthenian“ (Miloš Železňák, 2008) a „Waiting For A Wolf“ (AMC Trio & Ulf Wakenius, 2011).
Utorok 13. mája 2025 však zhasla posledná iskierka nádeje, keďže Hevhetia definitívne uzavrela svoju činnosť (reportáž z poslednej rozlúčky nájdete na tomto odkaze) a nielen domáca kultúrna scéna prišla o nakreatívnejšieho a svetovo najrešpektovanejšieho vydavateľa. Pokúsim sa s krátkou prestávkou pokračovať v pôvodnej myšlienke, verný prvotnému zámeru s vďačnosťou za stovky podnetných hodín strávených počúvaním albumov Hevhetie. Ak mám byť osobný: pri mojej obrovskej zbierke hudobných klenotov siaham po albumoch Hevhetie naozaj so železnou pravidelnosťou, pretože mnohé z jej nahrávok sa jednoducho stali súčasťou môjho života, podobne ako albumy Milesa Davisa, Theloniousa Monka, Davea Hollanda, Erika Truffaza, Tomasza Stańka, Boba Dylana, Joni Mitchell, Neila Younga, Lou Reeda či Led Zeppelin.
Dnes si poslednýkrát pripomenieme dvojicu domácich albumov, keďže v druhej dekáde nového milénia sa Hevhetia väčšmi orientovala na vydávanie umelcov z Poľska, Belgicka, Francúzska či z Českej republiky a umeleckým projektom z týchto krajín budú patriť pokračovania nášho seriálu. V roku 2013 sa pod hlavičkou Hevhetie objavila dvojica pozoruhodných sólových projektov domácich umelcov: o čosi skúsenejší klavirista Ondrej Krajňák mal v tom období 35 rokov a gitarista David Kollar stihol vydať svoj prelomový album „The Son“ (Hevhetia 2013) ešte pred svojou tridsiatkou. Práve Kollar patrí k umelcom, ktorí Hevhetiu posúvali do absolútne nových a neprebádzaných dimenzií. A vice versa: práve vďaka Hevhetii a víziám Jána Sudzinu mal David Kollar možnosť prezentovať množstvo tých najrôznorodejších projektov. Takýto príklad synergie sa len tak nevidí…
Vráťme sa však do roku 2013, kedy sa začali Kollarove cesty rozvetvovať a sám umelec prechádzal značným vývojom: prešovské jazzrockové zoskupenia zamenil za medzinárodné power trio a následne prechádzal od sólových skíc pre nezávislé filmy k tandemu s renomovaným bubeníckym svetobežníkom Gergőm Borlaiom, čo nakoniec vyústilo do skupinových performancií s účasťou excelentného nórskeho gitaristu Eivinda Aarseta. „Všetky tieto projekty alebo albumy som robil najlepšie, ako som v danom čase vedel a reálne odrážajú, ako som vtedy premýšľal,“ spomenul mi krátko po vydaní albumu „The Son“ Kollar. „Idem svojou vlastnou cestou, ktorú síce ešte stále hľadám, ale nazdávam sa, že práve na poslednom albume sa začala črtať. Hľadám svoj vlastný zvuk, prejav, hudobný názor. V tomto zmysle vlastne ani nemám vzory, pretože nechcem hrať ako niekto iný, ale ako ja sám.“
Práve album „The Son“ priniesol nielen nový a osobitý prístup ku gitare, ale bol aj cestou a spôsobom ventilovania bolestivých životných skúšok. Kollar sa po jednej z operácií svojho syna zavrel do štúdia so snahou „vyplakať sa“ prostredníctvom elektrickej gitary, mandolíny, gamelanovej zvonkohry, elektronických krabičiek a jeho krik mal celú plejádu podôb: od dynamických amplitúd cez éterické prebúdzania sa v nemocničnej izbe s bezslovnými vokálmi Lenky Dusilovej a Indie Czajkowskej, po rozorvaté noiseové úseky. Svoje tvrdenie, že potenciál elektrickej gitary využívajú mnohí len čiastočne, sám deklaroval ruchmi prerušujúcimi v nepravidelných intervaloch chorál hraným slákom na mandolíne (úvodná In the Middle of Somewhere) či hyzdením frenetického gitarového sóla pomocou kruhového modulátora (Today at 18:00). Do priestoru Kollar často vstupoval uprostred prázdnoty, ktorú uzatvoril nedopovedanou frázou (prenikanie Dusilovej bezslovného vokálu cez preznievajúce mraky krehkých zvukových stien v Shine Throught the Heaven).
Kollar úmyselne priznával šumy a vďaka mikrofónu v gitarovom krku sprostredkovával nepočuté zvuky (údery pod preznievajúcimi klastrami). „Chcel som sa bez použitia syntezátorov hrať so zvukom, kým z neho nedostanem žijúci organizmus, ktorý reálne v tej gitare je,“ priznal Kollar. „Všetkým zvukom a farbám na albume predchádzalo hľadanie. Nepoužívam gitaru ako keyboard na ovládanie signálu či ruchu. Vždy sa snažím, aby bola výsledkom hudba.“ Napätie uvoľňoval terapeutickou zvonivosťou gamelanu (Take a Breath in Silence) či autentickými „field recordings“ z detského ihriska s preznievajúcou trúbkou z neďalekej hudobnej školy (Playground at 16:37).
Album „The Son“ ukázal Kollarovu perspektívu stať sa skutočne iným gitaristom a ostať vo svojom smerovaní najlepším. Prvým dôkazom správnosti novej cesty bolo vyjadrenie nórskeho gitarového priekopníka Eivinda Aarseta, ktorý sa mal na nahrávke zúčastniť ako špeciálny hosť. Po vypočutí masteru v takmer finálnej podobe však Kollarovi odkázal, že k jeho osobitej koncepcii už nemá čo dodať a následne ho ako hosťa uviedol na koncertoch svojej kapely. „The Son“ sa atmosférou i osekaním prebytočných elementov v mnohom približuje k škandinávskej estetike. Zaznamenali ste v našich končinách autentickejší prerod umelca v priamom prenose?
Keďže v tomto seriáli zvykneme nahliadať na dvojicu albumov, tým ďalším bude (bez ohľadu na poradie) vynikajúca nahrávka „ForevErnest“ (Hevhetia 2013) klaviristu Ondreja Krajňáka. Sotva by sme (čo sa týka estetiky a samotného prístupu) našli výraznejší protipól v porovnaní s Kollarovým albumom... Ondrej Krajňák, rodák z Levíc, sa odmalička systematicky zaoberal klasickým klavírom a bol laureátom viacerých súťaží. Potom ho však zasiahol jazz a klasická hudba išla do úzadia. Nasledovalo štúdium jazzového klavíra na Jazzovej akadémii Erkela Ferenca v Budapešti, séria medzinárodných ocenení v Poľsku či v Maďarsku a tiež ponuka štúdia na Berklee College of Music v Bostone. Krajňák ponúknuté štipendium nevyužil a doma sa venoval prevažne sólovej hre v intenciách svojích klasických (Johan Sebastian Bach, Béla Bartók, Sergej Prokofjev) i jazzových vzorov (Oscar Peterson, Gonzalo Rubalcaba, Chick Corea).
Chvíľu hrával Krajňák po boku Juraja Bartoša v pozoruhodnej bebopovej formácii Hot House, dve desaťročia bol členom skupiny Idy Kelarovej a intenzívnejšie spolupracoval so saxofonistami Radovanom Tariškom a Ondřejom Štveráčkom či so speváčkou Hankou Gregušovou. Siahnutie po hudbe Ernesta Oláha (1942–2002) bolo výbornou voľbou, keďže jazzové skladby tohto pozoruhodného klaviristu u nás poznal len málokto. Oláh pochádza z hudobníckej rodiny, jeho otec pôsobil ako cimbalista v mnohých zoskupeniach na Slovensku a v Čechách a dospievajúci Ernest sa k jazzu dostal prostredníctvom hudby Oscara Petersona (aká podobnosť s Krajňákom...). Väčšinu svojho života však prežil ako kaviarenský klavirista a posledné roky života strávil v tejto funkcii v luxusnom hoteli Bristol neďaleko Viedeňskej opery.
Petersonovské vplyvy však v Oláhovi neustále rezonovali a hoci spoločenská objednávka po ňom požadovala inú hudbu (zväčša zábavnejšieho a odľahčeného charakteru), podarilo sa mu zaznamenať aj pomerne dosť pozoruhodných autorských jazzových skladieb. Najskôr len v notovom zápise, ale krátko pred svojou smrťou sa v štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave stretol s kontrabasistom Imrichom Móžim a bubeníkom Jozefom Dömem a výsledkom bol zvukový záznam niekoľkých jazzových štandardov, ako aj Oláhových vlastných kompozícií. Výber z nich môžeme počuť na albume „Oscar on My Mind“ (JAZZ'n'ARTS Classics, 2004). Oláhov syn Roman vybral po rokoch z archívu svojho otca ďalšie jazzové skladby a oslovil iného klaviristu z úplne novej generácie, s diametrálne odlišným prístupom, školením i backgroundom. Bola to šťastná voľba a výsledok bol fascinujúci!
Oláhovská delikátna lyrika Krajňákovi nesmierne sadla, hoci jeho prístup je v mnohom premyslenejší a sofistikovanejší. Bez hodnotenia technickej disponovanosti oboch umelcov treba povedať, že práve Krajňák dokázal dodať Oláhovým skladbám práve tú úroveň umeleckého prístupu, ktorú ich autor dlhodobým pôsobením vo sfére „ľahšej múzy“ akoby postupne strácal. Skúste si vypočuť sériu precítených (doslova premeditovaných) chorusov v baladickej Never Drying Tears. „Výnimočne vyrovnaný balans medzi technickými dispozíciami a emocionálnym bohatstvom!“, napísal som pred rokmi a za týmto tvrdením si stojím dodnes. „Rozhodující je jemná lyrika a střídmost ve volbě i množství tónů, časté využívání odmlk a pauz; téměř rovnoprávným partnerem zvuku je ticho – tendence, která se objevuje i u našich třicátnických jazzmanů,“ napísal v tom čase majster Lubomír Dorůžka v magazíne Harmonie. „Zvukově čisté perlivé jednohlasé pasáže jsou jen velmi střídmě podpírány akordy, v dynamice převládá piano až mezzoforte, gradace s narůstáním zvukové intenzity jsou vzácné.“
A náš najvýznamnejší jazzový historik Igor Wasserberger dodáva v podobnom nadšení: „Snáď najefektívnejším a najoriginálnejším poznávacím znakom jeho konceptu je hypnotizujúca lyrickosť, ktorú zvýrazňuje nečakanými prerušením melodického prúdu pauzami vyvolávajúcimi dojem vnútorného prežitku, vrúcnosti i tvorivého nepokoja.“ Práve Wasserberger si v danom kontexte všímol pozoruhodnú Krajňákovú vlastnosť – empatiu, ktorá mu umožnila vcítiť sa do kompozícií neznámych autorov a tieto svojím umením vyzdvihnúť nad očakávania. Okrem Oláha spomína v tomto kontexte aj skladby Ottu Hejnica, ktoré Krajňák obrúsil na dokonalé diamanty (dôkazom je, akoinak pod krídlami Hevhetie, kolekcia piatich albumov Otto Hejnic Trio s pozoruhodnými metamorfózami od akustického debutového „One“ z roku 2012 po fantastický a diametrálne odlišný elektrický „This Is How It Is“ z roku 2022, ku ktorému sa ešte dostaneme v rámci nášho seriálu). Nám teraz ostáva len poďakovať Ondrejovi Krajňákovi za to, že dokázal v dokonalej podobe dešifrovať posolstvo, ktoré nám nie úplne dokázal sprostredkovať samotný tvorca. Jednoducho a navždy FOREVERNEST!
Autor: Peter Motyčka
