Na Slovensku sme si už akoby zvykli, že úspech sa neodpúšťa. Ani prajnosť a žičlivosť nepatria k dennému chlebu väčšiny umelcov. Radšej sa hrdo bijeme do pŕs a držíme známeho hesla: „Keď mne zdochla koza, susedovi nech zdochnú dve!“ A na úzke tvorivé spolupráce domácich hudobníkov so svetovou špičkou skôr nahliadame s dešpektom: „Ten mu ale musel dobre zaplatiť...“ No nemôže to byť aj inak?
Inšpiráciou k tejto neradostnej úvahe bol pondelkový koncert (17. marca), na ktorý si slovenský gitarista, skladateľ a experimentátor David Kollar prizval špičkového nórskeho trubkára a experimentátora Nilsa Pettera Molværa. Prešovčan Kollar patrí k domácim umelcom, ktorí takmer výlučne spolupracujú so svetovými menami. Na ilustráciu spomeniem, že to začalo v roku 2011 maďarským (dnes už svetovým) bubeníkom Gergőm Borlaiom a pokračovalo nórskym gitarovým inovátorom Eivindom Aarsetom, americkou bubeníckou legendou Patom Mastelottom, britským progrockovým pionierom Stevenom Wilsonom či ikonickými osobnosťami európskej trúbky – Arvem Henriksenom a Erikom Truffazom.
Pre úplnosť treba dodať, že Kollarove spolupráce vonkoncom nie sú prípadom „special guests“, ktorí radi pricestujú a v štúdiu alebo na pódiu bez problémov (a zväčša aj bez zanietenia) odohrajú dobre zaplatený kšeft. Každá z vyššie spomenutých osobností angažovala Kollara aj v rámci vlastných projektov a jeho gitary tak môžeme počuť v úplne odlišných kontextoch. Zachytili ste Truffazove multimediálne performancie v parížskom Louvri, ktorých súčasťou boli aj Kollarove gitary alebo frenetické Kollarove sóla na štvorici Wilsonových albumov? Vrátane minuloročného „Harmonic Divergence (The Harmony Codex Remixed And Reimagined)“, kde spolu s Arvem Henriksenom remixovali jeden z Wilsonových trackov? (Mimochodom, ďalšími prizvanými „remixérmi“ boli hráč na klávesových nástrojoch Adam Holzman, ktorý mal v polovici 80 rokov pod palcom koncertnú kapelu Milesa Davisa alebo rešpektované britské zoskupenia Mogwai a Manic Street Preachers.)
„V roku 2017 som prvýkrát písal Nilsovi, že by som s ním chcel hrať, no nikdy nemal čas,“ píše David na svojom blogu. „V tom období som bol fascinovaný jeho zvukom a prístupom k hudbe, ktorý spájal jazz s elektronikou a ambientom. Mal som pocit, že moje vlastné hudobné smerovanie by mohlo nájsť spoločný bod s jeho vnímaním improvizácie a atmosféry. V tom čase som sa zoznámil s Arvem Henriksenom a Erikom Truffazom, čo boli pre mňa dôležité stretnutia. Nakoniec sa to podarilo a v pondelok sme spolu hrali v Trenčíne k filmu Jánošík z roku 1921.“ Inak Nils Petter Molvær nebol zďaleka prvým špičkovým trubkárom, ktorého Kollar konfrontoval s príbehom „slovenského Robina Hooda“. V septembri 2001 prizval Kollar na živé hudobné kolorovanie nemého Jánošíka z roku 1921 v bratislavskom kine Lumière aj Francúza Erika Truffaza a reportáž si môžete prečítať napríklad tu.
Pondelkový koncert, ktorý bol súčasťou Inkluzívneho filmového festivalu, prebehol v trenčianskom KKC Hviezda v rámci projektu Živá hudba & nemé filmy, ktorý je výsledkom nórsko-slovenskej spolupráce Kultúra spája – Trebø viac kultúry a mohol sa uskutočniť s podporou Grantov EHP a Nórska. David Kollar strávil s Nilsom Petterom Molværom, ako uvádza na svojom blogu „tri intenzívne dni plné hudby, rozhovorov, a samozrejme piva“. Ako ďalej píše: „Pamätám si jeden večer, keď sme sedeli v lokálnom pube a rozprávali sa o hudbe a živote. Nils mi povedal, že skutočná hudba nevzniká z virtuozity, ale z autenticity a skúseností. Tieto slová vo mne rezonovali a uvedomil som si, aké dôležité je ostať verný sebe a počúvať svoje vnútro.“
Pokiaľ vás zaujala konfrontácia slovenského gitaristu s nórskym hudobným priekopníkom, ktorý v roku 1997 svojim albumom „Khmer“ (ECM) totálne zmenil smerovanie škandinávskej jazzovej scény, navštívte podcast Davida Kollara a vypočujte si podnetný hodinový dialóg oboch aktérov. (V anglickom origináli ho nájdete na tomto linku a v slovenskom preklade na tomto linku.) Nils Petter Molvær v ňom predkladá množstvo podnetných myšlienok nielen o hudbe. A prezrádza napríklad aj to, ako musel v mladých rokoch ukradnúť loďku a zo svojho rodného ostrova Sula poldruha hodiny veslovať k najbližšiemu autobusu, aby sa dostal na koncertný gig do Osla. Ešte stále vám pripadá symbióza a prepájanie domácich umelcov so svetovou scénou ako nerealizovateľná chiméra?
Autor: Peter Motyčka
