Zohar Fresco: Rozprávam príbehy pomocou rytmov

Zohar Fresco: Rozprávam príbehy pomocou rytmov
Maros Pavlik

Bratislava, 10.9.2016, World Music Festival Bratislava.

 

Zohar Fresco (1969) je známy izraelský perkusionista a skladateľ, ktorého pozná slovenské publikum predovšetkým ako člena tria Mozdzer-Fresco-Danielsson.  Preslávil sa ako priekopník hry na tof miriam, staroveký rámový bubon, ktorý vynašli pred viac než tritisíc rokmi na Strednom východe. Frescova technika hry a vlastná tvorba v sebe od začiatku zmiešava izraelsko-turecké kultúrne vplyvy.  Zohar Fresco vystúpil v duu spolu s gréckym flautistom Christosom Barbasom v bratislavskom Ateliéri Babylon na World Music Festivale Bratislava 2016. Pred vystúpením nám tento famózny virtuóz poskytol rozhovor, v ktorom nám porozprával o svojom životnom poslaní, vnímaní rytmu a melódie, ale aj o svojom špeciálnom hudobnom jazyku – Manegina.

Jedným z vašich predkov bol uznávaný židovsko-turecký skladateľ Tamburi Izhak Fresco, Predpokladám teda, že ste k hudobným nástrojom nemali príliš ďaleko. Spomínate si na to, ako ste sa prvý raz dotkli perkusných nástrojov?

Na to si presne nespomínam, sprevádzali ma od narodenia. Od detstva som sa hrával s bubnom pochádzajúcim zo Stredného východu. Dedo občas hral na tureckú tamburku, ukázal mi základy techniky, ktoré som neskôr rozvíjal do dnešnej podoby.  Tak som postupne preniesol techniku tureckej tamburky na veľký rámový bubon. Od mladosti som sa pokúšal skladať hudbu pre bubon a ľudský hlas, vždy to bol môj odveký sen. Hľadal som nejaký svoj vzor, no to na Strednom východe nebolo ľahké. Celý môj život je hľadaním. Hľadal som technické, hudobné a teoretické informácie. Bola to dlhý proces, ktorý doteraz neskončil. Považujem ho za svoje hlavné poslanie.

Dočítal som sa o vás, že neustále rozvíjate svoju techniku hry na bubon prstami. Koľko rokov ďaleko sa dá táto technika rozvíjať do dokonalosti? Je to nikdy nekončianci proces, alebo myslíte, že už ste dosiahli vrchol?

Ťažko v tejto súvislosti hovoriť o počte rokov, učím sa celý život. Je to môj životný štýl – neustále hrať a trénovať na bubon. Žijem hudbou, prostredníctvom bubnov a ich rytmu. Vždy som sa v tomto smere snažil rozvíjať.

Na vašej zvukovej skúške ste mali dosť minimalistickú sadu perkusií. Je presne toto váš štýl?

Spev a k nemu rytmus predstavovali odjakživa základ hudby ako takej. Presne toto v úplnej čírosti chcem prezentovať aj ja. Na tento základ môžete vrstviť ostatné zložky – harmónie, ďalšie hudobné nástroje, či aranžmány. Vo svojej hudbe idem po samotnom základe, dokonca aj bez slov. Chcem, aby ľudia rozvíjali svoju predstavivosť, pocity zo samotnej hudby, aby sa v mojej hudbe našli. Je dosť možné, že takéto počúvanie je dosť náročné, ale je úplne otvorené. Podávam im základ, rytmus a hlavnú melodickú linku. K tomu šľapou určujem tempo. Staviam sa do úlohy akéhosi maliara, ktorý maľuje alebo rozprávača, ktorý rozpráva prostredníctvom rytmu. Rozprávam svojim bubnom príbeh. Nehrám na bubne do tanca. Je to hudba na počúvanie, musíte pri nej sedieť a relaxovať.

Spomínate príbehy. Keď komponujete, alebo hráte, odohráva sa vám v mysli nejaký konkrétny príbeh?

Ano, príbeh je naznačený v názve skladieb. Napríklad skladba „Chai Peimot“, ktorej názov obsahuje slová život a rytmus. Hudobný rytmus, a zároveň tlkot srdca. Keď vezmete slovo „chai“ cez kabalu, je to číslo osemnásť. Číslo osemnásť sa rovná slovu „tof“, ktoré znamená bubon. Takže žijete pulzom srdca. Spomínané číslo osemnásť sa prejavuje aj v tom, že skladba je v 18/4 metre, takže všetko je v skladbe prepojené.

Máte turecko-izraelské korene, ste svetobežník, takže sa domnievam, že absorbujete vplyvy rôznych kultúr. Svetovosť sa prejavuje aj vo vašej tvorbe. V Bratislave ste v minulosti vystupovali ako čen tria Mozdzer-Fresco-Danielsson.  Každý z jeho členov pochádza odinakiaľ. Ako v tak kultúrne zmiešanom triu nachádzate spoločnú reč?

Jedoducho – každý z nás ustúpi. Ponúknete do placu svoje nápady a pozorujete, čo sa s nimi bude diať. Niekedy to vyjde, niekedy nie. Všetci traja takto fungujeme. Navzájom si uvedomujeme svoj rozdielny pôvod. Ja som od Leszeka a Larsa oveľa odlišnejší, ako sú oni dvaja navzájom. Netlačíme na pílu. Tento koncept funguje už veľmi dlho. Predovšetkým sme dobrí priatelia, v neposlednej miere si spoločné hranie naozaj užívame. Jeden od druhého sa učíme a vzájomne sa rešpektujeme. Nechávame všetko voľne plynúť.

Máte medzi sebou nejakú nepísanú dohodu o tom, ako často idete spolu na turné, alebo vydáte nový album?

Čakáme na správnu náladu. Myslím, že taká chvíľa sa blíži. Je dosť možné, že nabudúci rok nahrnáme nový album. Je to podobné, ako medziľudský vzťah, alebo priateľstvo. Niekedy je vám spolu úžasne, inokedy zas len tak-tak. Momentálne sme všetci v tej dobrej fáze.

Na vašej stránke sa uvádza, že ste vymysleli špeciálny hudobný jazyk – manegina. O čo presne ide?

Počas svojej celej kariéry som bol autodidaktikom. Až som si raz povedal, že si musím nejak pamätať to, ako hrám a komponujem. Nemám teraz na mysli improvizované hranie. Na bubne máme len tri noty: dum-tsa-pe. Ovplyvnený indickou hudbou, ktorá používa jedno slovo, som si povedal, že nájdem tiež jednoslovný názov. Bola to len prvotná myšlienka, na základe ktorej som vytvoril vlastný jazyk – manegina. Je to niečo vzdialene podobné indickému konnakolu. Manegina je rytmicky štvorslabičná: ma-ne-gi-na. V mojom jazyku znamená manegina melódiu, ne-gi-na znamená hrať. Pre mňa to malo veľký význam, keďže na bubne hrám rád melódie. V tomto jazyku som už zložil veľa skladieb, používam ho aj na výučbu a hranie. Veľmi zmenil môj život.

 Kto sú vaši študenti? Kde všade je záujem o výučbu prostredníctvom tejto reči?

Učím napríklad v Grécku, Poľsku, Španielsku, Taliansku, Turecku, v New Yorku.. Posledných dvanásť rokov učím často na Kréte, prichádzajú za mnou záujemci z rôznych krajín, čo ma veľmi teší.

Ste jediným učiteľom, ktorý vyučuje maneginu?

Mám už aj niekoľko bývalých študentov, ktorí túto moju metódu vyučujú, napríklad v Rusku, Turecku, Izraeli, Taliansku.

Ako sa Vám darí deliť čas medzi muzicírovanie a výučbu?

Koncertujem po celom svete. Cestujem občas aj do Indie, kde hrám s miestnymi hudobníkmi. Rád by som nahral svoj ďalší sólový album, to je momentálne môj najbližší cieľ. Potom snáď ďalší album s Leszekom. Deje sa toho veľmi veľa.

Prajeme veľa úspechov a ďakujeme za rozhovor.

 

Foto: Peter Ťapaj

 

 

 

Galéria

_DSC6468_.JPG
_DSC6474_.JPG
_DSC6477_.JPG
_DSC6499_.JPG
_DSC6519_.JPG
P1060194res.jpg

 

 

Ďalšie články

Jazzman týždňa: Leszek Możdżer
Jeho variácie a improvizácie na témy poľského skladateľa Fryderyk Chopina spojené s jeho...
Trio Możdżer Danielsson Fresco rozrezonovalo obrátenú pyramídu
Tri krajiny, tri kultúry, traja hudobníci. Výsledkom tejto rovnice je jedno telo, jedna duša, jedna...
Report: Večer ugandskej hudby v Babylone
Štvrtok 23. apríla sa v bratislavskom Babylone konala veľmi unikátna koncertná záležitosť. V rámci...
Jazzman týždňa: Mino Cinélu
Svoje perkusívne umenie si priniesol z dedičstva karibských predkov. Francúzsky...
Šampiónom jubilejného Jazz START UP sa stáva...
V nedeľu 18. decembra budú mnohí s napätím sledovať futbalové majstrovstvá a čakať na nového...
Rádiohlavy ohlasujú jazzových finalistov
Už po desiatykrát sa budú ocenenia Radio_Head Awards, ktoré vznikli v roku 2008 ako opozitum k...
A Life Between: saxofonista Chase Baird zhudobnil svoje problémy
David "Chase" Baird je popredný americký saxofonista a skladateľ.  K hudbe ho priviedol jeho...
Počúvať jazz + čítať jazz = porozumieť jazzu
Pokiaľ budete mať v pondelok 6. februára cestu do Žiliny, určite si nájdite chvíľu a zastavte sa v...