Polstoročie od roku 1975 je doba, za ktorú sa na Slovensku etabloval jazz! Vedomý si odvážnosti, ale aj kontroverznosti tohto výroku, ním chcem vyzdvihnúť úlohu, akú zohrávajú Bratislavské jazzové dni pri kultivovaní hudobného publika v kultúrne tak podvýživenej krajine, akou je Slovensko. Samozrejme tradicionalisti môžu namietať, že dixieland bol populárny už v prvorepublikovom období, alebo že swing sa v Československu neprestal hrať ani po Druhej svetovej vojne, alebo že inovatívne prvky v jazze, ako napríklad fusion, sú u nás zaujímavo paralelným fenoménom k rôznym rockovým a experimentálnym hudobným formám už od konca 60. a začiatku 70. rokov minulého storočia. Podľa môjho názoru to všetko tvorí vhodnú dispozíciu, na ktorej bolo možné vybudovať značku, ďaleko prekračujúcu reálnu úroveň popularity jazzu na Slovensku.
Nostalgickosť za hudbou bohémskych tančiarní, dobová módnosť orchestrov a big bandov a predovšetkým bigbeatový vzdor voči populárnej piesni oficiálnej, socialistickej každodennosti prispeli k okysličeniu atmosféry, v ktorej mohol festival rásť. Nič z toho by nebolo možné bez zanietenia a vytrvalosti ľudí na čele s Petrom Lipom a Pavelom Daněkom. Vďaka BJD sa pojem jazz dostal do uší aj v regiónoch kde stredobodom kultúrneho diania je folklór: viem o čom hovorím, pochádzam z Horehronia. To slovo vzbudzovalo záujem, bolo iné, pretože sľubovalo skúsenosť s niečím, čo sa úplne vymykalo a ešte stále vymyká estetike hlavného prúdu globálnej hudobnej produkcie.
Počas prestávok medzi jednotlivými vystúpeniami boli na pódiu premietané rozhovory s organizátormi, hudobníkmi, fotografmi, fanúšikmi aj deťmi fanúšikov, zrejme s cieľom vytvoriť emotívnu mozaiku pohľadov na tento festival. Takmer v každom vyjadrení probandov na adresu BJD bola prítomná snaha esencializovať festival do výstižných hesiel: „sloboda, improvizácia, kreativita, vytrvalosť, energia, stretnutia, vzťahy, priatelia, spomienky, príbehy...“. Je lákavé vymyslieť slogan univerzálne popisujúci dianie v Bratislave, slogan bezvýhradne vystihujúci udalosť opakujúcu sa každoročne počas jesenného víkendu, zaujímavejšie je ale sledovať celú tuto mozaiku ľudí, nápadov, kreativity a hlavne hudby z nadhľadu. Potom získate komplexný obraz podujatia, ktoré už dávno stratilo charakter ojedinelej slávnosti ale inštitucionalizovalo sa, teda stalo sa miestom predávania a kupovania prvotriednych zážitkov. Počas víkendu 24. až 26. októbra 2025 tomu nebolo inak. Incheba, hoci jej vonkajší zjav a aj vnútorné vybavenie sú žalostne archaické, dokázala ponúknuť BJD zázemie s dobrou akustikou a prehľadným a útulným sedením. Dramaturgia festivalu zas stavila na dekádami overený koncept kombinácie domácich formácií so zahraničnými hosťami rôznej úrovne globálnej popularity. Kto by očakával, že na tomto mieste budem kritický, bude sklamaný. Som fanúšikom tohto podujatia a možno je to zapríčinené spomienkovým optimizmom skresľujúcim realitu, pozitíva aj jubilejného ročníka pre mňa ďaleko prevyšujú jeho negatíva a úroveň hudobného programu považujem za výbornú.
Lenka Gálisová Quartet (piatok, 24. 10. 2025)
Úvodný set patril minuloročnej víťazke pódia mladých talentov. Ak som hovoril o BJD ako o inštitúcii, tak zodpovednosť s akou k svojmu vystúpeniu pristúpila táto štvorica hudobníkov, je veľmi sympatická. Je milé vidieť, ak vystúpenie nie je všednou rutinou, ak dôležitosť koncertu na danom mieste zaväzuje k adekvátnemu výkonu. Jeden môj taliansky priateľ si dá košeľu, kravatu a sako aj keď ide ráno do obchodu na čerstvé pečivo. To nie je gesto elitárstva, ani exhibície, ale prejav úcty voči každému, koho stretávam. Lenka Gálisová svojimi extravagantnými ale zároveň elegantnými šatami podčiarkla vážnosť podujatia, akt koncertného vystúpenia týmto povýšila na slávnosť. Z hudobného hľadiska išlo o poctivo odohratý koncert, s kompozíciami, ktorých kvalita pozostáva skôr z ich finálneho inštrumentálneho a vokálneho prevedenia, než nápaditosti štruktúr a finesy textúr. Spev sprevádzajúce trio v zostave Jan Rigó: klavír, Matej Štubniak: kontrabas a Martin Kukučka: bicie nástroje, ma prekvapili svojou presnou a plnou hrou. Zvukový substrát, vytvorený týmito hudobníkmi poskytol speváčke ten najlepší základ. Lenka Gálisová je speváčka s potenciálom. Anglické texty jej interpretačne vyhovujú lepšie než slovenské a hoci vie vystúpiť do vysokých tonálnych polôh, bolo by tu možno vhodné pracovať s upokojením zvukového obrazu. Kým v stredných polohách mi jej prednes prišiel nekonfliktný, v tých vyšších znela disproporčne ostrejšie. Arlenova Over the Rainbow v aranžmáne Ľuboša Šrámeka, mi prišla v kontexte celého vystúpenia až príliš profánna a zároveň škoda, že sprievodné spevácke duo nebolo zapojené do viacerých skladieb. V celku to bol ale dobrý festivalový štart a mnou spomenuté kritickejšie body treba skôr chápať ako ponosovanie na vysokej úrovni. Nemčina má na to trefné vyjadrenie: „meckern auf hohem Niveau“ („high-level complaining“).
Keyon Harrold (piatok, 24. 10. 2025)
Mám veľmi rád objavy, ktoré menia môj pohľad na etablované postupy. Kto číta moje príspevky vie, že napriek všeobecne proklamovanému (a pripúšťam aj neodškriepiteľnému) inovátorstvu Roberta Glaspera, som doteraz ani naživo ani z nahrávok nepodľahol jeho vízii revitalizácie jazzu. Kým sa na pódiu BJD neobjavil Keyon Harrold, ktorého som doteraz nereflektoval, a neponúkol mi kľúč k tomu celému neo-eklekticizmu živenému zo všemožných zdrojov americkej hudobnej tradície. Jeho vystúpenie v Bratislave bolo od prvých taktov optimisticko-povznášajúce. Ako keby tú celú estetiku civilného, alebo priam pouličného jazzu s glasperovsko-lamarovským razením obohatil o tak prepotrebnú poetickosť a spiritualitu. Fantastická kapela v zložení Dominique Gervais: bicie nástroje, Daniel Winshall: basgitara a Luca Mendoza: klavír, vytvárali pre Keyona optimálnu scénu pre tón jeho trúbky. V istých momentoch evokovala jeho uhrančivá technika ten typický „dýchajúci“ nátisk Nicholasa Paytona, aby sa zase v expresívnych výškach od neho osamostatnil. Na tomto mieste chcem upozorniť na jeden z najzaujímavejších momentov tohtoročných BJD, a tým bola virtuozita klaviristu Luca Mendozu. Tento virtuóz impregnoval Keyonove kompozície klasickou hudbou v pre mňa doteraz nepočutej miere. Bez prvoplánového odbáčania k akademickým vzorom doslova reštrukturalizoval celú motivickosť skladieb v intenciách Prokofievových harmonických zvratov. Celok bol nenútený, no zato intenzívny, detaily boli ekvilibristické ale nevyznievali exhibicionitsticky a výsledok bol sústredený ale zároveň oslobodzujúci. V tej často až monumentálnej dynamickosti ich vystúpenia bol mne osobne najslabším článkom reťaze basgitarista. S kolegom Peťom Motyčkom sme tu ale mali rozdielne názory, keďže jemu jeho nekonfliktný rukopis vyhovoval. Každopádne je tu ešte jeden komponent vystúpenia Keyona Harolda, a to artikulované posolstvá. Často treba frázy o sile hudby v ťažkostiach doby z pódií brať menej vážne, keďže zaznievajú skôr programovo než autenticky. To som si myslel pôvodne aj u Keyona, ale iba kým nenačal pojem „pokora“ (orig.: „humility“). Jediné, čo dnes potrebujeme, je uvažovať nad týmto významovo hlbokým pojmom... Pohlo to mnou tak, že som si šiel hneď kúpiť platňu a Keyon, čo mu mimochodom tiež slúži ku cti, sa veľmi milo a bezprostredne venoval pri podpise platní aj rozhovorom.
Moses Boyd (piatok, 24. 10. 2025)
Na tomto mieste sa môže zdať, že som u Keyona Harrolda nespomenul ďalší a verím, že pre mnohých aj najžiarivejší bod večera, a to spev grandióznej Malayi Watson. Nezabudol som na tento úžasný zjav, len som ho úmyselne posunul do stati o poslednom koncerte piatkového večera. Vynikajúci bubeník Moses Boyd prišiel do Bratislavy so svojou juholondýnskou grupou, aby názorne odprezentoval, kde sa aktuálne nachádza ostrovný jazz a čím je výnimočný. Kým v USA sú dielčie časti jazzových fúzií ešte stále pupočníkovou šnúrou spojené s hip-hopom a rapom, v Británii sa zdá byť silný príklon ku klubovej techno a housovej scéne. Spomeňme si na GoGo Penguin a ich speed trio a pochopíme, že táto tendencia je na ostrovoch silná. Moses Boyd predstavil bratislavskému publiku svoje majstrovstvo vo všetkých polohách rýchleho, elektronické beaty evokujúceho rytmického spektra. Tento mladý bubeník svojou hudbou spojil neosoul so space zvukmi legiend ako Ozric Tentacles a v technike hry predčil dokonca aj veľký vzor tohto jazzového žánru, legendárneho Jojo Mayera. Kapela okolo Mosesa plnila poslušne svoju úlohu, len mala jedinú smolu, vystúpila po Keyonovi Harroldovi. Žiaľ, inštrumentálne sa len ťažko možno porovnávať s kalibrami typu Luca Mendoza. Úplne rozumiem stratégii dramaturgie festivalu, kedy tanečnejšie vystúpenie zavŕši večer, ale v tomto prípade by bolo asi pre kapelu Mosesa Boyda lepšie, ak by bola pred kolegami z USA. Ako príklad porovnanie speváčiek: vokalistka u Mosesa Boyda Leylah Graham má nepochybne skvelý hlas, je extravagantná v prednese aj vystupovaní. Naproti nej Malaya Watson stála na pódiu v jednoduchom čiernom tričku, s ľahkým make-upom, silnými okuliarmi a veľkými vlasmi. Jej hlas však aj napriek neporovnateľnosti predvádzaných žánrov zanechal v miestnosti vibrujúcu stopu, nasiakol do textílií sály, rezonoval v kubatúre architektúry ako zdroj svetla, ktorý sa ani napriek nesporným kvalitám Leylah nepodarilo prežiariť.
Alan Bartuš Trio (sobota, 25. 10. 2025)
Bartušovci sú rodinou oduševnených, snaživých a podnikavých jazzmanov. Otec Štefan „Pišta“ Bartuš nakazil svojou zanietenosťou pre hudbu svojho syna natoľko, že Alan teraz získava skúsenosti v USA a s nezanedbateľnými úspechmi sa dokonca zapája do tamojšieho hudobného života. To všetko sú pre jazz na Slovensku dobré a dôležité správy. Čím viac budú mená z nášho kultúrneho regiónu prítomné v prvej lige svetového umeleckého diania, o to viac sa nám podarí vynárať sa z kalných vôd nezáujmu, ignorácie a zabudnutia. Do partie si rodina prizvala bubeníka Michaela Odeho a spolu nám predviedli profesorský jazz medzinárodnej úrovne, bez prekvapení, ale zato s príkladnou svedomitosťou.
Raphael Wressnig & Soul Gift (sobota, 25. 10. 2025)
Počas niektorých rokov, kedy som BJD ešte nerecenzoval, ale iba si vychutnával ako študent, nadšenec, obávajúci sa toho, ako sa nocou autobusom dostanem späť na internát do Trnavy, boli večery, kedy zameranie sa na spevákov, alebo hráčov na basové nástroje mohlo vyznievať monotónne. Jubileum sa ale po stránke pestrosti organizátorom vydarilo. Možno s výnimkou výraznejších etno-jazzových polôh alebo karibsko-latinskoamerických subžánrov, si počas týchto troch dní musel nájsť niečo pre seba úplne každý. Po straight-ahead vystúpení Alana Bartuša sme sa mohli dosýta pokochať na pódiu rozloženým Hammond B3 organom v doprovode neodmysliteľnej centrifúgy v podobe Leslie speakra. Rakúšan Raphael Wressnig je už roky apoštolom tohto nástroja a všade kam príde prináša dobrú zvesť o spásonosnom zvuku analógového zjavenia v tmách digitálnej sterilnosti. Jeho funky-groove-soul-blues-gospelová zmes zasypala Inchebu po strop a mňa po druhý krát vytlačila do predajnej sekcie s neodolateľnou potrebou zadovážiť si vinyl. Počas pochmúrnych jesenných a zimných večerov je vínna seansa s týmto hudobným evanjeliom liečivejšia a určite ekologickejšia, než cesta do Thajska!
Bugge Wesseltoft / Arild Andersen / Øyunn (sobota, 25. 10. 2025)
Od viacerých známych som počul vyjadrenia plné veľkých nádejí v trio, ktoré sa na pódiu rozložilo po Hammondovej kúre s točiacim sa reproduktorom. Hoci mám rád severský jazz, na jeho špecifickú melanchóliu treba mať náladu a tak som v očakávaniach bol skôr opatrný. Bez dlhých rečí musím povedať, že nórske trio s predstaviteľmi troch rôznych generácií hudobnej produkcie severnej Európy vo mne zanechalo obrovský dojem. Ich hudba je kompozitná, plnohodnotne tlmočiaca proces vývoja severskej hudby od mainstreamu, folklóru až po experimentálne polohy. Tieto jednotlivé zložky ako keby v hre tohto tria nesplývali, ale fungovali popri sebe a tvorili tak prazvláštne pútavú správu o stave hudby včera, dnes a zajtra. To, s akou citlivosťou a inovátorstvom hral a modifikoval klavír Bugge Wesseltoft a ako noblesne držal celú tú sústavu pokope Arild Andersen bolo ohromujúce. Lenže o prekvapenie sa mi postarala najmladšia protagonistka. Priznám sa, podľahol som klišé predstave o tom ako sa dievčina v ružových teplákoch bude poplatne manieram experimentátorstva hrať so súpravou bicích a že popri škrabkaní činelov, respektíve zádumčivom ohmatávaní bubnových korpusov si budem klásť otázku, či je chyba len vo mne, keďže takejto hudbe nerozumiem, alebo či to môže byť aj v dlhodobej nestráviteľnosti podobných produkcií. Opäť veľký a pre mňa krásny omyl. Multižánrovo fungujúca speváčka a perkusionistka Siv Øyunn Kjenstad osladila celé vystúpenie vyberaným muzikálnym korením. Najdelikátnejší bol jej spôsob hry. Určite by som od tejto útlej osôbky nečakal taký úder a takú dôraznosť. Miestami som mal pocit, ako keby do tej trojky ona vnášala ducha 70. rokov. Ten drive bol totiž často až progrockový. Skvelé! Akurát neviem, či som nespravil chybu, že som si nešiel tiež kúpiť ich nahrávky. Ale ten okamih bol čarovný v živom zážitku. Úprimne si neviem predstaviť transferovať ho nosičom do iného priestoru.
Marcus Miller (sobota, 25. 10. 2025)
Celý sobotný večer prebiehal ukážkovo. Stará škola, soulová tancovačka aj zvukovo kompozičné prekvapenie a pohladenie zmyslov. Nasledoval Marcus Miller. Po piatku som mal obavy, či nedôjde k podobnému scenáru, kedy po silnej výpovedi predposledného zoskupenia už posledný aktér, napriek všetkým kvalitám, nedokáže nadviazať alebo lepšie povedané zachytiť už vygenerovanú energiu. Popravde som sa aj obával, aby nejaký druh estrádneho fusion nenarušil to kúzlo momentu rozprestierajúceho sa v priestore. Ďalší omyl. Marcus Miller prišiel vo forme a hlavne s posolstvom, aké som u neho ešte nezažil. Pred publikom nestál basový alfa samec plieskajúci strunami, ani okupant ušných bubienkov. Na vystúpení, v ktorom nebolo ani jediného slabého inštrumentálneho miesta, bol v popredí človek bilancujúci kariéru a pokorne hľadiaci do publika. Slovo pokora tu už padlo a aj v prípade Marcusa Millera sa mi jeho rezonancia zdala byť autentická. Som rád, že bol zaradený do jubilejného programu. Niekto môže namietať, že prečo dávať priestor interpretom, ktorý tu vystupovali už viackrát. Lenže nebyť tohto vystúpenia, mohol po Marcusovi zostať v Bratislave skreslený obraz egocentrickej hviezdy. Takto sa do dejín festivalu zapísal ako človek oddaný hudbe a jej poslucháčom. Za tento zážitok som veľmi vďačný.
Bratislava Hot Serenaders (nedeľa, 26. 10. 2025)
Možností je mnoho a posledný večer jubilejného ročníka mohol otvárať niekto z takmer nepreberného množstva kvalitných hudobníkov a zoskupení. Takých súborov, akými sú Bratislava Hot Serenaders ale už až tak veľa nie je, a to aj napriek móde nostalgií za „The Roaring Twenties“. Dixieland ani hot jazz zrejme nie sú bežnou súčasťou diskografie fanúšikov tohto festivalu, ale práve návratom ku koreňom, obzretím sa do rokov nula nami milovaného hudobného žánru, do éry synkopickej, predswingovej vzdalo BJD poctu otcom a matkám zakladateľom. Frontman a hýbateľ celého súboru, špičkový trubkár Juraj Bartoš, premosťoval jednotlivé skladby úsmevnými bonmotmi s ostrovtipom, eleganciou a šarmom, aké sú v prostredí slovenskej kultúry, žiaľ, výnimočné. Pôvodne som chcel použiť slovo „vzácne“, ale potom som si s hrôzou uvedomil jeho aktuálne konotácie a kontamináciu v súvislosti s predstaviteľkou Ministerstva kultúry SR.
Knower (nedeľa, 26. 10. 2025)
Peter Lipa pred prestavbou pódia uviedol americkú kapelu vychádzajúcu z autorského dua Genevieve Artadi: spev a Louis Cole: bicie nástroje a spev s názvom Knower s tým, že niečo také nečakal. Keďže ich počul počas zvukovej skúšky, presne vedel, čo sa privalí do Incheby v nasledujúcej hodine. Ak som pri Mosesovi Boydovi hovoril v intenciách techno estetiky klubových scén, tak som mu vzhľadom na to, čo prišlo po dixielande krivdil. Po prvé hlasitosť, aká zavládla v sále bola takmer neúnosná. S manželkou sme zostali na svojich miestach, dúfam, že bez poškodenia sluchu, iba vďaka vreckovkám natlačeným do uší. Takýto hluk som na jazzákoch ešte nezažil, a priznám sa, že asi ani nikde inde. Manželka tvrdila, že pôvod zvukov raziacich si cestu halou a dotieravo búšiacich do našich tiel by pripísala temným sféram Danteho pekla. Paradoxne sme ale neboli tou hudbou vyhnaní! Akási znepokojujúca gravitácia nás držala celú dobu trvania ich vystúpenia na miestach. Aj táto hudba bola fúziou, lenže definitívne nie žánrov a produkcii, ktoré by som preferoval. Na spletitej technozákladni Knower vyvinuli vesmírnu loď ako z videohier 80. a 90. rokov a jej pohonom je neónový trance hal, navoňaný K-Pop a hypnotické beaty s krikľavo erotickou estetikou japonských manga. V tom postapokaliptickom korábe sa hrá hudba pripomínajúca Prodigy v intímnom akte spojenia s Red Hot Chilli Peppers. Nemyslím si, že podobné zjavy sú ojedinelé ani úplne nové, mám na mysli obskúrne formácie ako juhoafrické Die Antwoord, alebo aj maďarskú úderku Másfél. Skôr ma zaráža, ako môže tak nepohodlná hudba, lákať také množstvo publika. Počas tohto koncertu sa pred pódiom totiž tlačil rekordný počet poslucháčov. Pre mňa nepochopiteľné a trocha aj nezaslúžené, dokladajúce v prvom rade moc kultu vytvoreného sociálnymi sieťami, než reálnou kvalitou tvorby. Ale to je môj názor a určite nezodpovedá nálade tých divákov, ktorí v tempe sureálnych zvukov mohli poľahky prísť o sluch. Ale na druhej strane, aj ja som sa tomu divadlu prizeral až do konca...
Kurt Elling and Yellowjackets Celebrates Weather Report (nedeľa, 26. 10. 2025)
Mám rád farbu hlasu Kurta Ellinga a považujem ho za jedného z najlepších jazzových spevákov našich čias (a to nerád používam nadužívané a bombastické predpony naj), kapela Yellowjackets má pre mňa aj vďaka môjmu staršiemu bratovi, ktorý mi o nich hovoril ešte za jeho gymnaziálnych čias, keď som v Pohorelej navštevoval základnú školu, veľmi špeciálny význam a album Heavy Weather Zawinulovho Weather Report bol jednou z mojich prvých vinylových platní, ktoré som si už ako študent a milovník jazzu kúpil v LP bazáre na Theresienstraße v Mníchove. Spojenie sľubujúce ideálne zavŕšenie vydareného festivalu. Vystúpenie nesklamalo. Kurt Elling sa ako zvyčajne snažil prihovoriť publiku v miestnom jazyku a páni z kapely „žltých kabátikov“ odviedli tradične dobrý kus práce, keďže kompozície Weather Report boli skvelo interpretované. Joe Zawinul musel byť skutočne nesmierne charizmatickou ba priam až otcovskou postavou, keď len na jazzákoch to bol už tretí projekt vzdávajúci hold jeho hudbe (The Syndicate a Tribute to Joe Zawinul (2009), Zawinul Legacy Band (2013). Po troch dňoch som však už bol unavený a preto skôr než hudbou, som už toto finálne vystúpenie vnímal cez prizmu doterajších zážitkov. Boli to tri dni skvelej hudby, tri dni oslavy festivalu, ktorý je inštitúciou jazzu na Slovensku. Ďakujem BJD! A novému vedeniu po generačnej výmene želám zo srdca tú istú vytrvalosť a nadšenie pre vec. Prísť o túto inštitúciu by bolo bolestivé!
Text: Miroslav Haľák
Foto: Kristina Haľáková, Miroslav Haľák
