Skvostom Jarných Bratislavských Jazzových Dní bolo vystúpenie jedného z najlepších a najvyhľadávanejších svetových basgitaristov, Marcusa Millera. Po rokoch tvorby s hviezdami džezového neba, hlási nový začiatok s albumom Renaissance. Na pódium prichádza v doprovode mladých „džezových levov“, ktorými sú saxofonista Alex Han, bubeník Louis Cato, klavirista Kris Bowers, gitarista Adam Agati a trubkár Maurice Brown.
Váš nový album sa volá Renaissance. Nahrali ste ho s úplne novou, mladou kapelou. Mysleli ste to symbolicky?
Áno. Myslel som to ako nový začiatok, znovuzrodenie. Dlhšie som sa naň pripravoval. Nahral som už album s orchestrom, s troma basgitaristami, bol som na turné s Herbiem Hancockom a Waynom Shorterom a robil som ďalšie veci. Potreboval som nazbierať nové vplyvy a išpiráciu. Potom prišiel čas ísť do štúdia a nahrať nový album Marcusa Millera. S novými hudobníkmi, novým zvukom, s novým feelingom a novými skladbami. Čas začať odznova.
Ako ste hľadali nových hudobníkov?
Saxofonistu som našiel v Bostone, na Berkelee College of Music. On priviedol bubeníka a bubeník gitaristu. V New Yorku je milá komunita mladých džezových hudobníkov. Majú okolo dvadsať. Som z nich veľmi nadšený, lebo sú talentovaní a majú uši otvorené. Neboja sa Hip-hopu, funku, r´n´b ani džezu. V ich veku som bol presne taký. Preto k nim mám blízko aj napriek tomu, že sú odo mňa oveľa mladší.
Hovoria o vás, že ste renesančný človek. Hráte na basgitare, venujete sa viacerým projektom naraz, píšete hudbu pre seba, pre iných, ste producentom. Ako to zvládate?
Neviem. Vždy som robil veľa vecí. Keď som chodil na strednú školu, mali sme každých štyridsaťpäť minút iný predmet. Najprv orchester, potom kompozíciu a po nej big band, potom napríklad angličtinu, či gospelový zbor. Na vysokej škole to bolo rovnaké. Keď som pracoval v štúdiách v New Yorku, každé tri hodiny som nahrával s niekým iným. Je pre mňa veľmi prirodzené sústrediť sa na jednu vec a potom prepnúť na inú. Myslím, že je dobré mať túto schopnosť.
Je pre vás prirodzené aj relaxovať tak, že jednou činnosťou oddychujete od druhej?
Áno. A navyše to pomáha. Každá schopnosť „živí“ inú schopnosť. Ak je hudobník aj skladateľ, je to úplne iný typ hudobníka. Keď improvizujem, sú časti, ktoré zopakujem, aby som kompozične hudbu vyvážil. Potom sa vrátim k tomu, čím som začal. Ak sa niekomu zdá, že vtedy komponujem, je to tak.
Ako píšete filmovú hudbu?
Pamätám si pána z filmového štúdia. Počas filmu som sedel za klavírom a hral som. Improvizoval som na základe pocitov, ktoré som z filmu mal. „Ako to robíte?“, spýtal sa ma. „A ako to robia iní?“, spýtal som sa ja. Povedal mi, že si najprv pozrú film a potom idú ku klavíru už s notami. „To je nuda.“, vravím mu. „Vy džezmeni ste blázni.“, skonštatoval.
Poďme naspať k novému albumu. Hlásate hudobnú, či duchovnú revolúciu. Čo tým máte na mysli?
Pre mňa je to „renesancia“, lebo začínam odznova. Mám však pocit, že sa veľa ľudí cíti podobne. Kvôli ekonomickej kríze, či kvôli tomu, že mnohí prežívajú ťažké obdobie. Kladú si otázku: „Čo je naozaj dôležité v mojom živote? Je to rodina, kariéra, alebo ísť len tak von na slniečko?“ Musia si vybrať, lebo veci sa zmenili. Vymyslieť si život nanovo a začať odznova.
Vnímate tento renesančný pocit, či potrebu nového začiatku aj vo svojom okolí?
Veľa ľudí takto rozmýšľa, vlády to robia tiež. Keď chýbajú peniaze, nemôžeme mať všetko. Treba sa rozhodnúť pre to najdôležitejšie. Myslím, že tento renesančný pocit je veľmi univerzálny v celej spoločnosti. Veci sa menia, otáčame stranu.
Takže idete vpred a neobzeráte sa?
Posledné dva roky som koncertoval s albumom Tutu Revisited. Toto obdobie bolo práve o pozeraní sa späť. Počas turné som často myslel na Milesa, ktorému by sa to určite nepáčilo. On sa totiž nikdy neobzeral. Na druhej strane by mal iste radosť z toho, že začínam odznova s týmito mladými talentovanými hudobníkmi. Teraz už idem vpred.
Čo je teraz pre vás najdôležitejšie?
Pre mňa je najdôležitejšie robiť kvalitné koncerty a prinášať ľuďom skvelý pocit. Keď som na pódiu, chcem aby cítili všetky emócie. Lásku, hnev, vzrušenie, nervozitu, očakávanie. Všetky tieto veci.
Ako ste sa cítili, keď ste začínali spolupracovať s veľkými hudobníkmi?
Vždy som bol nervózny zo stretnutí s týmito ľuďmi. Viete, dovtedy ich poznáte len z fotografií, z televízie, alebo počúvate ich hudbu. Bolo to úžasné. Obzvlášť to, že som mohol stretnúť niekoho, ako Miles Davis. Ale keď sa začalo hrať, hudba bola pre mňa taká dôležitá, že som zabudol na nervozitu. Vravel som si: „Začni hrať čo najskôr, aby si nebol nervózny.“. Keď hrám, som v pohode. Zavriem oči a jediné, čo ma vtedy naplno zamestnáva je snaha, aby hudba, ktorú hrám znela dobre. Na ostatné zabudnem. Keď otvorím oči, pýtam sa: „Waw! Už sme skončili?“.
Jana Gavačová
Foto: A. Dunn
