Hugh Laurie v roli bluesmana to rozbalil v Bratislave

„Ďakujem! Dobrý večer Bratislava! Ako sa máte?“ zvolal z pódia do nadšeného davu, hneď po úvodnej skladbe "Iko, Iko" v bratislavskej Aegon Aréne Národného tenisového centra herec a hudobník Hugh Laurie. Britsky nonšalantne a s gráciou zapriahol opraty povozu ostrieľaného kočovného divadelníka s repertoárom bluesových "oldies". Aj to bol koncert elegána z ostrovov u nás!

Po Laurieho krátkom, satiricky úprimnom monológu k publiku o pochybách jeho muzikantskej dráhy, odkázal všetkých priaznivcov k jeho sprievodnej kapele Copper Bottom Band, z odkazom, že  sú v tých najlepších rukách. Tak sa krátko po ôsmej hodine večer rozohralo vystúpenie listujúce strany z hudobnej encyklopédie blues spolu s divadelnými kúskami hlavného protagonistu. Do bodky načasované výstupy, humorné glosy a uvoľnenosť sprevádzali skoro dva a pol hodinový výstup jedného z najpopulárnejších anglických hercov súčasnosti.  Úderná kapela The Copper Bottom Band v zastúpení dychov, bicích a sem tam aj hammond organu,a  v neposlednom rade, v úchvatnom duu vokalistiek Jean McClain a mladej Gaby Moreno, dokonalá dramaturgia osvetlenia s každou ďalšou skladbou, vyšperkovaná scéna na pódiu plnom dekorácii  dotvárajúca atmosféru zapadnutého baru kdesi na Bourbon Street, robili z Laurieho vystúpenia priam predstavenie hodné divadla. Cestu Hugh Laurieho k blues netreba opisovať, presvedčiť sa o tom môže každý na jeho dvoch albumoch. Prvom Let Them Talk spred viac ako dvoch rokov a druhom vydanom presne pred rokom s názvom Didn´t It Rain. Práve z posledného albumu zaznela väčšina skladieb.

Po úvode rozprúdila energiu medzi sediacim publikom - a neskôr aj Laurieho tanečné kreácie na pódiu - skladba "Let the Good Times Roll".   Starou klasikou "Evenin´" Laurie otvoril dvere k ďalšej peknej ukážke z jazzovej histórie od Louis Primu a jeho slávnej "Buona Sera". Z dychovej sekcie tu trónila rázna trombónistka Elizabeth Lea, ktorá dopĺňala svojimi páliacimi výstrelmi z trombónu kvílenie saxofónu Vincenta Henryho a príjemné vokály Jean McClain a Gaby Moreno.  Obe spomenuté divy sa potom stretli na pódiu za mikrofónom v pomalej rhythm & bluesovej balade od Ray Charlesa. Zlovestný pohľad Gaby Moreno a Jean McClain so vztyčeným ukazovákom do publika pri otázke "What Kind of Man Are You" musel vyvolať pochybnosti u každého chlapa v dave. Odpoveď však našli na záver rovnomennej skladby, keď reflektor zamieril na Hugh Laurieho krčiacom sa za pianom. O tom, že Laurie je džentlmen do špiku kosti presvedčil v "bilinguálnom" duete s rodáčkou z Guatemaly v skladbe "Kiss of Fire", keď ju vyzval k priam k ohnivému tancu v rytme tanga za čo zožali obidvaja vrelé ovácie.

Jean McClain v "Send Me To The Lectric Chair" publikum doviedla do súdneho procesu z doby Bessie Smith, jej mohutný vokál dopĺňal Laurie klepotom sudcovského kladivka.  Svoj spevácky potenciál predviedla Gaby Moreno naplno ešte raz spolu s Jean McClain v úchvatnom prevedení gospelu "Didn´t It Rain", tvoriacom vrcholné číslo rovnomenného Laurieho albumu. V tieni ich hlasov bol Laurie nachvíľu iba kapelníkom, či vrelým obdivovateľom. Výlet do čias dávno minulých avšak stále živých, Laurie začal brnkaním na gitaru v Leadbellyho skladbe "You Don´t Know My Mind", ktorú okorenil  svojimi hereckých kreáciami. Po pomalej jazzovej balade "The Weed Smoker´s Dream" ako klavírny sprievod uplakaného spevu Gaby Moreno došlo aj na Laurieho herecký part. Muzikanti odložili svoje nástroje, v hale sa rozohrala "kaviarenská" hudba a cez fingovanú prestávku sa všetci členovia Copper Bottom Band posilnili poldecim  Whiskey. Vtipne vyznel aj Laurieho bonmot ako na tento výstrelok reaguje publikum v iných krajinách. Vo Švajčiarsku si tak podľa jeho slov popíjali na pódiu cez štyridsať minút a vypili skoro dve fľaše. U nás však publikum bolo nedočkavé a smiech po prípitku vystriedal potlesk, keď sa mužská časť kapely spolu s Lauriem na gitare rozostavili okolo mikrofónu a svetlo scény sa zotmelo, Hugh Laurie a traja členovia bandu sa zmenili v okamihu na Mills Brothers a skladba "Lazy Rivers" od Hoagy Carmichaela v tomto doowapovom podaní pripomenula tie pravé roaring twenties. Hneď na to si celý band strihol ďalší bluesový vypalovák z "Crescent City" klasiku "St. James Infirmary". Hugh Laurie potom sám zasadol za piano a zaspomínal na záplavu z roku 1927 v klavírnej balade od Randy Newmana "Louisiana 1927".

Po neworleanskom čísle od Dr. Johna "Wild Honey", Laurie opäť sprevádzal úderný vokál jednej z dív. Tentokrát Jean McClain v jej komornom prevedení skladby od Jelly Roll Mortona "I Hate a Man Like You". Ponuré myšlienky predošlej skladby však zahnala úžasná verzia skladby "I wish I Knew How It Would Feel To Be Free", kde okrem vokálov Jean McClain a Gaby Moreno excelovali všetci hráči vrátane tónov hammond orgánu, ktorý sa ozval v závere skladby. Hneď na to celá kapela rozohrala ďalšiu hru, s účasťou dovtedy sediaceho publika,  v rockovej "Green Green Rocky Road", Laurie v nej po vzore pravých rockerov predstavil každého člena svojej kapely, ktorých  sóla prehlušovalo hlasné povzbudzovanie z davu. O záverečnej skladbe sa nedalo v žiadnom prípade hovoriť, Hugh Laurie a všetci členovia kapely sa na pódium do samotného konca vrátili ešte dva razy. Finále sa nieslo oslavou neworleanskej Mardi Gras v rovnomennej skladbe od Professora Longhaira a ku koncu s pískaním na píšťalku v poslednej "Changes", ktorá atmosféru večera strávenom v bare kdesi v New Orleans dokonale zavŕšila. 

Brať Laurieho ako sofistikovaného bluesmana by bola asi príliš vysoká latka, brať ho však ako sympatického zberateľa blues z Oxfordu, ktorý ho veľmi rád ukáže aj ostatným, je tá najlepšia voľba. O tom sa mohli v neposlednom rade presvedčiť všetci, ktorí prišli 21. 7. 2014 do Národného Tenisového centra v Bratislave.         

Text:  Tomáš Galata

Foto: FOTO TASR/Pavel Neubauer