"Vravelo sa v Cotton Clube" je séria príbehov z obdobia jazzového veku. Sám F. Scott Fitzgerald by ich nenapísal lepšie. Tieto pravdivé story jazzových hudobníkov totiž písal sám život. V tých časoch bol ešte nepredvídateľný, neuchopiteľný, krásny...
Bol neskorý večer 7. januára 1926, Fats Waller (1904-1943), najlepší stride pianista svojej doby, odohral jedno zo svojich vystúpení v hoteli Sherman v Chicagu. Cestou do svojho apartmánu, sa mu do cesty postavili štyria muži v dlhých čiernych kabátoch, v sakách s bielymi topánkami. Waller ucítil studenú hlaveň revolvera tisnúcu sa mu na brucho. Skupina mužov ho vyviedla von z hotela. Natlačili ho do čiernej limuzíny. Východné Cicero, zareval na vodiča jeden z mužov a auto zmizlo v uliciach tmavej chladnej noci. Prešli do východného Cicera na predmestí Chicaga, vystúpili pred hotelom Hawthorne Inn. Muži v oblekoch dotiahli Fats Wallera do miestnosti, salóna plného noblesy s ohromným pianom. Fats bol vystrašený ako nikdy predtým, ruky sa mu triasli. Započul len jedno slovo - Hraj. 
V tú noc Fats Waller hral ako nikdy predtým. Miestnosť sa plnila obecenstvom čoraz viac a viac a jeho hudba sa ozývala celým hotelom. Za každú skladbu zožal ohromný aplauz. Až raz po ďalšom čísle, ozval sa osamotený tleskot akéhosi muža s veľkou jazvou na líci. Bol to Al Capone a Fats Waller bol jeho narodeninovým prekvapením. Aby mu Capone dokázal aký je jeho vrúcny obdivovateľ, Waller musel hrať na jeho párty celé tri dni. Waller hral čo chceli, pil čo mu ponúkli, jedol čo mu dali, hral o život. Po troch dňoch ho čierna limuzína vypľula pred hotelom Sherman, do ktorého sa ledva dotackal s fľašou drahého šampanského v kabáte s vreckami plných peňazí od dychtivého publika a štedrého hostiteľa. Za tri dni "strachu a neistoty" si zarobil tri tisícky, čo dnes činí 36 tisíc dolárov. Tomu sa vraví šťastie v nešťastí.
Fats Waller - Ain´t Misbehavin´ (vo filme Stormy Wheater z roku 1943)
Tomáš Galata
