Jazzman týždňa: Elmo Hope

Jazzman týždňa: Elmo Hope

Ako tínedžera ho postrelil policajt a guľka len tesne minula nervy chrbtice. Až ako dvadsaťtriročný sa začal naplno venovať hudbe a vo veku 30 rokov nahral svoje prvé slávne nahrávky v kapele trubkára Clifforda Browna. V nasledujúcich 12 rokoch sa stal klavirista Elmo Hope, pohybujúci sa predovšetkým v žánroch bebop a hardbop, známy najmä ako sideman viacerých jazzových hviezd - Sonnyho Rollinsa, Johna Coltrana, Jackieho McLeana a mnohých iných.

 

St. Elmo Sylvester Hope sa narodil 27. júna 1923 priamo v epicentre jazzu, v meste New York City. Jeho rodičia boli imigranti z Karibiku a keďže mali radi hudbu, mladý Elmo už vo veku 7 rokov začal študovať hru na klavír. Medzi jeho blízkych priateľov sa radil neskôr významný bebopový klavirista Bud Powell a ako deti spoločne hrávali a počúvali jazz a vážnu hudbu.

 

Hrôzostrašný životný okamih sa v živote Hopea objavil vo veku 17 rokov, kedy ho v New Yorku postrelil policajt - po záchrane jeho života doktori poznamenali, že guľka len o pár centimetrov minula miechu a nervy chrbtice. Po 6 týždňoch bol prepustený z nemocnice a hneď na to bol predvolaný na súd, kde bol obžalovaný z pokusu o lúpež. Policajti spoločne vypovedali, že Hope bol jednou z piatich osôb, zapletených do lúpežného prepadu. Nikto iný však políciou identifikovaný nebol a Elmo objasňoval, že bol len náhodný okoloidúci a z miesta činu začal utekať spolu s ostatnými civilistami potom, ako polícia začala strieľať. Súd ho oslobodil zo vo všetkých bodoch žaloby.

 

Proces zotavovania bol u mladého Elma pomalý a do školy sa preto nevrátil. Postupne začal hrávať na klavíri v rôznych miestnych podnikoch a v roku 1942 spolu s kamarátom Budom Powellom stretli o niečo staršieho Theloniousa Monka a spoločne sa ponorili do tajov vznikajúceho bebopu. Hopeovu kariéru prerušila druhá svetová vojna, musel narukovať do armády, kde ostal až do prelomu rokov 1946 a 1947.

 

Nasledujúce desaťročie sa u Hopea nieslo v znamení postupného prenikania na jazzovú a najmä bebopovú scénu, pričom v roku 1953 sa stal súčasťou štúdiového kvinteta trubkára Clifforda Browna a altsaxofonistu Lou Donaldsona. Tých 6 skladieb, ktoré s nimi nahral, predstavovali podľa kritika Marca Myersa začiatok novej formy jazzu, tzv. štýlu hardbopu. Hope následne začal aktívnejšie spolupracovať s vydavateľstvom Blue Note Records a onedlho nahral svoj debut pod názvom “Elmo Hope Trio”, s basistom Percym Heathom a bubeníkom Philly Joe Jonesom. Približne o rok neskôr nahral svoj druhý album “Elmo Hope Quintet, Volume 2”.

 

Významným sa v tomto období stalo najmä jeho pôsobenie ako sprievodný hráč pre špičku vtedajšej scény - v roku 1954 nahral album “Moving Out” so Sonnym Rollinsom, album “Lights Out!” (1956) s Jackiem McLeanom a len niekoľko dní pred plánovaným nahrávaním “The Happy Blues” saxofonistu Gene Ammonsa odrazu Hope zmizol. Spoluhráčom oznámil, že musí ísť navštíviť svoju tetu, ktorá je v nemocnici, zrejmým dôvodom jeho odchodu bola silná závislosť na heroíne, ktorú si vytvoril počas uplynulých rokov.

 

V roku 1957 sa Hope vydal na turné s trubkárom Chetom Bakerom a presťahoval sa do Los Angeles. Tu pokračoval v zlepšovaní svojho renomé ako kvalitného sprievodného hráča a pôsobil so saxofonistom Haroldom Landom (album The Fox) a kontrabasistom Curtisom Counceom. Rok 1961 priniesol Hopeov návrat do New York City, kde sa stal súčasťou kvinteta Philly Joe Jonesa, spolu s mladým trubkárom Freddiem Hubbardom. V tomto období vydal aj ďalšie albumy ako leader - Hop-Full (1961), High Hope! (1961) a Sounds from Rikers Island (1963). Žiaľ dlhoročná drogová závislosť si začala vyberať svoju daň a zdravie Elma Hopea začalo chradnúť. Nasledujúce roky zaznamenali postupný pokles klaviristovej hudobnej aktivity a v roku 1967 bol hospitalizovaný so zápalom pľúc, pričom o niekoľko týždňov nato zomrel na zlyhanie srdca.

 

Elmo Hope zomrel 19. mája 1967 vo veku 43 rokov a za sebou zanechal svoju manželku, hudobníčku, 3 deti a množstvo pútavých jazzových kompozícií a albumov. Hoci jeho meno bolo čiastočne zatienené osobnosťami akými boli Bud Powell a Thelonious Monk, Hope až do svojej smrti ostal verný svojmu štýlu a bol vyhľadávaným sidemanom pre svoj lyrický a harmonický štýl.

 

Autor: Martin Uherek

 

 

Ďalšie články

Japonská legenda free jazzového klavíra navštívi Slovensko
Bratislava a Košice zažijú vo februári vystúpenie jedinečného japonského klaviristu menom...
Recenzia CD: Ľuboš Šrámek/Nikolaj Nikitin - Altar
Zainteresovanému poslucháčovi domácej jazzovej scény mená Nikolaj Nikitin a Ľuboš Šrámek netreba...
Jazzman týždňa: Duke Ellington
Americký skladateľ, dirigent a klavírista Duke Ellington patrí medzi najvplyvnejšie osobnosti jazzu...
Miloš Biháry Trio v štúdiu Slovenského rozhlasu
Druhé kolo súťaže Jazz START UP posunulo do finále trnavsko-senickú formáciu Miloš Biháry Trio,...
Súťaž Jazz START UP hľadá nové talenty: Vyhrať môžu šnúru koncertov, aj debutový album
Už po siedmykrát spúšťa portál Jazz.sk v spolupráci s Rádiom Devín súťaž pre mladé jazzové talenty...
CD Root System: Kontrabasista Peter Korman prináša unikátny prístup k modernému mainstreamu
Kontrabasista Peter Korman, ktorý patrí k súčasnej vychádzajúcej generácii jazzových hudobníkov...
Doktor z Jurského parku opäť ako jazzman: Jeff Goldblum zverejnil singel z pripravovaného druhého jazzového albumu
Na začiatku tohto roka prekvapil herec Jeff Goldblum verejnosť vydaním svojho prvého jazzového...
Súťaž o 2 x 2 vstupenky na koncert izraelského mandolinistu Avi Avitala na záverečnom koncerte Konvergencii
Prinášame vám súťaž o 2 x 2 vstupenky na záverečný koncert medzinárodného festivalu komornej...