Jazzman týždňa: Elmo Hope

Jazzman týždňa: Elmo Hope

Ako tínedžera ho postrelil policajt a guľka len tesne minula nervy chrbtice. Až ako dvadsaťtriročný sa začal naplno venovať hudbe a vo veku 30 rokov nahral svoje prvé slávne nahrávky v kapele trubkára Clifforda Browna. V nasledujúcich 12 rokoch sa stal klavirista Elmo Hope, pohybujúci sa predovšetkým v žánroch bebop a hardbop, známy najmä ako sideman viacerých jazzových hviezd - Sonnyho Rollinsa, Johna Coltrana, Jackieho McLeana a mnohých iných.

 

St. Elmo Sylvester Hope sa narodil 27. júna 1923 priamo v epicentre jazzu, v meste New York City. Jeho rodičia boli imigranti z Karibiku a keďže mali radi hudbu, mladý Elmo už vo veku 7 rokov začal študovať hru na klavír. Medzi jeho blízkych priateľov sa radil neskôr významný bebopový klavirista Bud Powell a ako deti spoločne hrávali a počúvali jazz a vážnu hudbu.

 

Hrôzostrašný životný okamih sa v živote Hopea objavil vo veku 17 rokov, kedy ho v New Yorku postrelil policajt - po záchrane jeho života doktori poznamenali, že guľka len o pár centimetrov minula miechu a nervy chrbtice. Po 6 týždňoch bol prepustený z nemocnice a hneď na to bol predvolaný na súd, kde bol obžalovaný z pokusu o lúpež. Policajti spoločne vypovedali, že Hope bol jednou z piatich osôb, zapletených do lúpežného prepadu. Nikto iný však políciou identifikovaný nebol a Elmo objasňoval, že bol len náhodný okoloidúci a z miesta činu začal utekať spolu s ostatnými civilistami potom, ako polícia začala strieľať. Súd ho oslobodil zo vo všetkých bodoch žaloby.

 

Proces zotavovania bol u mladého Elma pomalý a do školy sa preto nevrátil. Postupne začal hrávať na klavíri v rôznych miestnych podnikoch a v roku 1942 spolu s kamarátom Budom Powellom stretli o niečo staršieho Theloniousa Monka a spoločne sa ponorili do tajov vznikajúceho bebopu. Hopeovu kariéru prerušila druhá svetová vojna, musel narukovať do armády, kde ostal až do prelomu rokov 1946 a 1947.

 

Nasledujúce desaťročie sa u Hopea nieslo v znamení postupného prenikania na jazzovú a najmä bebopovú scénu, pričom v roku 1953 sa stal súčasťou štúdiového kvinteta trubkára Clifforda Browna a altsaxofonistu Lou Donaldsona. Tých 6 skladieb, ktoré s nimi nahral, predstavovali podľa kritika Marca Myersa začiatok novej formy jazzu, tzv. štýlu hardbopu. Hope následne začal aktívnejšie spolupracovať s vydavateľstvom Blue Note Records a onedlho nahral svoj debut pod názvom “Elmo Hope Trio”, s basistom Percym Heathom a bubeníkom Philly Joe Jonesom. Približne o rok neskôr nahral svoj druhý album “Elmo Hope Quintet, Volume 2”.

 

Významným sa v tomto období stalo najmä jeho pôsobenie ako sprievodný hráč pre špičku vtedajšej scény - v roku 1954 nahral album “Moving Out” so Sonnym Rollinsom, album “Lights Out!” (1956) s Jackiem McLeanom a len niekoľko dní pred plánovaným nahrávaním “The Happy Blues” saxofonistu Gene Ammonsa odrazu Hope zmizol. Spoluhráčom oznámil, že musí ísť navštíviť svoju tetu, ktorá je v nemocnici, zrejmým dôvodom jeho odchodu bola silná závislosť na heroíne, ktorú si vytvoril počas uplynulých rokov.

 

V roku 1957 sa Hope vydal na turné s trubkárom Chetom Bakerom a presťahoval sa do Los Angeles. Tu pokračoval v zlepšovaní svojho renomé ako kvalitného sprievodného hráča a pôsobil so saxofonistom Haroldom Landom (album The Fox) a kontrabasistom Curtisom Counceom. Rok 1961 priniesol Hopeov návrat do New York City, kde sa stal súčasťou kvinteta Philly Joe Jonesa, spolu s mladým trubkárom Freddiem Hubbardom. V tomto období vydal aj ďalšie albumy ako leader - Hop-Full (1961), High Hope! (1961) a Sounds from Rikers Island (1963). Žiaľ dlhoročná drogová závislosť si začala vyberať svoju daň a zdravie Elma Hopea začalo chradnúť. Nasledujúce roky zaznamenali postupný pokles klaviristovej hudobnej aktivity a v roku 1967 bol hospitalizovaný so zápalom pľúc, pričom o niekoľko týždňov nato zomrel na zlyhanie srdca.

 

Elmo Hope zomrel 19. mája 1967 vo veku 43 rokov a za sebou zanechal svoju manželku, hudobníčku, 3 deti a množstvo pútavých jazzových kompozícií a albumov. Hoci jeho meno bolo čiastočne zatienené osobnosťami akými boli Bud Powell a Thelonious Monk, Hope až do svojej smrti ostal verný svojmu štýlu a bol vyhľadávaným sidemanom pre svoj lyrický a harmonický štýl.

 

Autor: Martin Uherek

 

 

Ďalšie články

Japonská legenda free jazzového klavíra navštívi Slovensko
Bratislava a Košice zažijú vo februári vystúpenie jedinečného japonského klaviristu menom...
Recenzia CD: Ľuboš Šrámek/Nikolaj Nikitin - Altar
Zainteresovanému poslucháčovi domácej jazzovej scény mená Nikolaj Nikitin a Ľuboš Šrámek netreba...
Jazzman týždňa: Duke Ellington
Americký skladateľ, dirigent a klavírista Duke Ellington patrí medzi najvplyvnejšie osobnosti jazzu...
Miloš Biháry Trio v štúdiu Slovenského rozhlasu
Druhé kolo súťaže Jazz START UP posunulo do finále trnavsko-senickú formáciu Miloš Biháry Trio,...
JazzFestBrno hlási tucet náhradných termínov. V septembri ho otvorí Avishai Cohen
Pořadatelé festivalu JazzFestBrno zveřejnili téměř kompletní seznam náhradních termínů odložených...
Umenie nikdy nezomrie. Posolstvo Sonnyho Rollinsa pre túto dobu.
"Umenie nikdy nezomrie. Prežije tú kontroverznú politickú povrchnosť, ktorou všetko zakrývame."...
V Brne vznikol počas pandémie unikátny projekt Swinghouse. Už dva mesiace prináša päť dní v týždni streamované koncerty
Za všetkým stojí úzka skupina hudobníkov, kamarátov, a spolubývajúcich združená okolo...
One Day Jazz Festival A-Live tentokrát prepojí Slovensko s Francúzskom
Už zajtra, vo štvrtok 14. mája 2020, prinesie tradičné medzinárodné podujatie One Day Jazz Festival...