Prvý marcový deň si pripomíname legendárneho bandlídra, skladateľa, aranžéra a trombonistu Glenna Millera, ktorý sa narodil pred 120 rokmi a ktorého úspešnú kariéru ukončilo záhadné zmiznutie lietadla nad lamanšským kanálom v decembri 1944. A hoci bol celebritou swingového sveta len krátkych päť rokov, značka Glenn Miller Orchestra nestratila na svojej popularite a má stále vysoký punc.
Rodák z maličkého mesta Clarinda v americkej Iowe sa dostal k trombónu prostredníctvom lesného rohu, na ktorom hrával v školských ansámbloch. Po presťahovaní rodiny do Colorada ho čoraz väčšmi priťahovala tanečná hudba a preto sa rozhodol zanechať štúdium klasickej hudby na University of Colorado a stať sa profesionálnym muzikantom. Už koncom 20. rokov si to vyskúšal v ansámbloch Bena Pollacka a Reda Nicholsa, kde boli jeho spoluhráčmi napríklad Benny Goodman či Gene Krupa, neskorší sokovia s ktorými o dekádu neskôr súperil o priazeň amerického obecenstva. Precízne fungovanie bigbandov zabezpečujú popri rafinovanom aranžovaní nástrojových hlasov aj výrazní sólisti. Trombonista Miller nikdy nepatril k hudobníkom schopným svojimi sólami „odstreliť“ ansámbel do nebeských výšav, no jeho vlastný orchester disponoval inými prednosťami. Na piedestál medzi americkými súbormi ho vyniesol špecifický a ľahko rozpoznateľný „Miller sound“. Jeho najvýraznejším znakom bol nekonvenčný aranžérsky nápad definovaný soundom saxofónovej sekcie, využívajúcej klarinet. Práve tomuto nástroju zveril Miller prvý hlas nad sekciou, o oktávu nižšie ho zdvojoval tenorsaxofón alebo barytónsaxofón. Klarinetovou hviezdou Millerovho súboru bol až do roku 1942 Wilbur Schwartz, ktorého plný a zvučný tón, ako aj spôsob hry, nedokázal napodobniť žiaden z jeho nasledovníkov.
Pokiaľ saxofóny v bigbandoch zjemňovali zvukovú tvrdosť sekcie plechových nástrojov, v Millerovom orchestri ozvláštňoval a zvýrazňoval saxofónovú sekciu práve klarinet. Mäkká lyrická zvukovosť nástroja vynikala v pomalých skladbách, ktoré orchestru zabezpečili označenie najpopulárnejšieho amerického telesa swingovej éry. Samozrejme za určitú cenu nadbiehania tancuchtivému bielemu obecenstvu, ktoré bolo u Millera zjavnejšie, ako u jeho aranžérskych a dirigentských kolegov v 40. rokoch. Zlé jazyky dokonca považovali hudbu Millerovho orchestra za komerčnú a pravoverným jazzmanom prekážalo, že jeho hudba nemala jazzový náboj predchodcov Duka Ellingtona, Counta Basieho či Bennieho Goodmana. Úspech u širokého obecenstva však bol tou najpresvedčivejšou propagáciou jazzovej tanečnej hudby. Jeho závratnú kariéru naštartovalo vystúpenie v newyorskej Carnegie Hall, svätostánku prístupnom výlučne klasickej hudbe. Túto nedosiahnuteľnú baštu Miller dobil už v roku 1939 na spoločnom koncerte s Paulom Whitemanom a Bennym Goodmanom.
Prelom 40. rokov sa napriek zúriacej svetovej vojne ukázal úspešným obdobím pre swingové orchestre aj vďaka nahrávaciemu priemyslu. Millerov orchester v tom období vyprodukoval niekoľko desiatok skladieb, z ktorých dodnes ostávajú známe najmä Moonlight Serenade, In The Mood, Pensylvania 6–500, Tuxedo Junction alebo String of Pearls. „Spomedzi tucta až 24 platní v každom z 300 000 amerických jukeboxov, patrí obvykle dvojica až šestica Millerovi,“ poznamenáva v roku 1939 magazín Time. Tento Millerov úspech bol tŕňom v oku jazzových kritikov ktorí sa domnievali, že odľahčený typ millerovského swingu odsúva populárnu hudbu na komerčnú koľaj estrádnej tanečnej hudby. Nad ich konštatovania sa Miller povznášal lakonickým: „Nechcem mať zo svojho orchestra jazzovú kapelu!“ Jeho evergreeny charakterizujúce americkú populárnu hudbu vojnových a povojnových rokov sa uplatnili v mnohých filmoch daného obdobia. Slávy filmovej hviezdy sa Miller dočkal v hollywoodskej romanci Sun Valley Serenade z roku 1941 (u nás ako Zasnežená romanca). V Sun Valley Serenade sa objavila aj legendárna In The Mood, ktorej slávny bluesový riff si Miller „prepožičal“ od skladateľskej dvojice Joe Garland / Andy Razaf a trubkára Wingyho Manoneho (ten ju pod názvom Tar Paper Stomp nahral ešte na prelome 20. rokov). Pravdou ostáva, že nesmrteľnosť piesni priniesol práve Millerov aranžmán z roku 1939. Jej tvorcovi nemožno uprieť ani obchodného ducha, pretože s problémom pochybných autorských práv sa vraj vysporiadal jednoducho – finančnou dohodou s majiteľom aranžérskeho nápadu Manonem. Dôkazom že spomínaný riff sa v rozličných podobách tešil popularite aj v neskoršom období je jeho citácia počas veľkolepého finále All You Need Is Love legendárnych The Beatles.
Nemenej populárnou je podmanivá zvučka Millerovského orchestra Moonlight Serenade uvedená v roku 1991 do Siene slávy Grammy. Millerovský sound zasiahol jazzové a tanečné orchestre aj za železnou oponou. Jeho nedoceniteľným propagátorom bol v našich končinách Orchester Karla Vlacha. V roku 1942 ponúkol tridsať osemročný Miller svoje služby armáde Spojených štátov. Po základnom výcviku a dobrovoľníckej práci v námorníctve dostal na starosť modernizáciu armádneho orchestra. V Army Air Force Band experimentoval s tradičnými formami intenzívnejšie, ako na pôde vlastného orchestra. Viaceré pokusy, napríklad odvážny aranžmán St. Louis Blues March, kombinujúci blues a jazz s tradičným vojenským pochodom, alebo adaptácie slávnych Sousových pochodov, sa stretli s odporom tradicionalistických armádnych predstaviteľov. Počas roka 1944 pripravovala Army Air Force Band koncerty pre americké vojenské jednotky slúžiace v Európe. Napriek úspešným koncertom sa Millerov európsky debut neskončil priaznivo. Lietadlo majora Glenna Millera, ktoré 15. decembra 1944 odletelo do Paríža z britskej základne Twinwood Farm v Claphame záhadne zmizlo nad kanálom La Manche. Telá členom posádky, ani vrak jednomotorového lietadla UC-64 Norseman, sa nikdy nenašli a teórie o zlom počasí nahlodáva viacero verzií omylného útoku britskej vojenskej letky po nevydarených náletoch na nemecký Siegen...
Hneď po záhadnom zmiznutí majora Glenna Millera začali vznikať posmrtné orchestre zastrešené jeho menom. Ten najúspešnejší vedie od roku 1978 kapelník Wil Salden a dve stovky vystúpení ročne ho radia k najagilnejším svetovým bigbandom. Na Slovensku sme ho mali možnosť počuť v januári 2012 na dvoch koncertoch (Bratislava a Košice), ako aj o sedem rokov neskôr na ďalšom bratislavskom koncerte. Špecifický millerovský sound má ešte aj po osemdesiatich rokoch množstvo priaznivcov.
Autor: Peter Motyčka
