V seriáli 'K histórii slovenského jazzu' sa budeme stretávať s textom obšírnejšie spracovanej histórie slovenského jazzu. ktorý napísala Doc. Yvetta Kajanová, PhD. Približne v desiatich dieloch tu budú spomenuté najdôležitejšie mená a udalosti, ktoré sa v historickom kontexte úzko spájajú so slovenskou jazzovou scénou.
Umelecká orientácia
Prístup poslednej generácie k jazzu je celkovo iný. Prvá i druhá generácia sa pracne a ťažko prepracovávala k hudobnému materiálu, pretože neexistovali noty, príručky, knihy, nahrávky. Bola nútená zapisovať na základe vlastnej empírie počutý záznam hudby do nôt, študovať a analyzovať sluchom spôsob improvizácie velikánov jazzu. Najmladší hudobníci už majú k dispozícii hudobný materiál (obmedzenie je tu nanajvýš finančné), devízou je i prax starších hudobníkov, ktorí im môžu odovzdávať svoje skúsenosti. Prvá i druhá generácia väčšinou nie je profesionálne pripravená, jazzmeni sú bez hudobného vzdelania, čerpajú z nadšenia, vlastného štúdia alebo si dodatočne dopĺňajú vzdelanie a až postupne zvládnu základné hudobné atribúty. Hudobníci poslednej generácie sú vo väčšine absolventmi konzervatória, absolvovali zahraničné workshopy alebo študovali súkromne.
Čaro prvých slovenských boperov je v tom, že sami intuitívne hľadali a objavovali výrazové a umelecké prostriedky jazzu. Ich hudba je prepracovaná, úsporná v sounde, koncentrovaná na nápad v duchu estetiky modernizmu a aj intelektuálneho ponímania jazzovej koncepcie. Hudobníci sa snažia nájsť nový zvukový ideál, hrajú v komorných ensembloch (Trio L. Gerhardta, Trio J. D. Šošoku – p., dbass., dr., Kvarteto P. Polanského – trp., p., dbass., dr., Bratislavské jazzové kvarteto – p., vibes., dbass., dr., Kvarteto K. Ondreičku – guit., p., dbass., dr.), v harmónii využívajú nové zvukové disonancie, ktorými chcú tlmočiť atmosféru doby. Slovenský jazz v 80. a 90. rokoch omnoho viac pracuje s dimenziou času, je dravejší, razantnejší v rytmoch, obsahuje vnútorné napätie, vychádzajúce z osobitého timingu, omnoho virtuóznejší, avšak virtuozita, okúzlenie jazzrockovým soundom sú dominantnejšie než nápad v hudobnej štruktúre. V improvizáciách sa javia hudobníci ako technicky profesionálnejšie pripravení, remeslo ovládajú omnoho rutinnejšie.
Prvá generácia jazzových hudobníkov bola zameraná na cool jazz (J. Henter), west coast jazz (K. Ondreička), east coast jazz (L. Déczi, J. D. Šošoka, J. Szabados), hard bop a soul jazz (L. Gerhardt), ale i tradičný jazz (J. Červenka – Ali Jazz Band, vznik už v roku 1946, J. Siváček – Dixieland, I. Čelko, P. Móric, F. Karnok – Traditional Club). Aby sme však boli dôslední, história slovenského jazzu vlastne začala swingovou big bandovou hudbou (Studio Jazz – leader Ladislav Faix, Orchester Vysokoškolského zväzu študentstva – dirigent Ján Ondruš, ďalšie osobnosti – G. Brom, S. Pohanka, J. Siváček, J. Laifer, A. Bouda, B. Trnečka...), v ktorej sa prelínali prvky dobovej populárnej hudby. Avšak v súlade so svetovým vývojom tu prebiehal proces separácie koncertnej jazzovej produkcie od tanečnej hudby. Slovenská swingová hudba oscilovala medzi komerčným ponímaním populárnej piesne a koncertnou big bandovou produkciou (vplyv progressive jazzu – Orchester bratislavských vysokoškolákov – G. Brom, 1947-49). V 60. rokoch sa včlenila do dobovej populárnej hudby. Zaujímavou postavou je saxofonista českého pôvodu, František Tugendlieb, ktorý začal r. 1954 rozvíjať free jazzový štýl pod názvom „musica iungens“ na Morave, v 60. rokoch v ňom pokračoval so slovenskými hudobníkmi v Banskej Bystrici (klavirista Mario Zlámal) a neskôr v Bratislave (1975-78 spolu s hudobníkmi P. Lipa, A. Kellenberger, P. Kozma). Keďže sme sa nestretli so žiadnymi nahrávkami súboru Františka Tugendlieba a pravdepodobne sa ani nezachovali, podľa orálnej tradície je dosť možné predpokladať, že koncepciou sa približovali talianskej jazzovej avantgarde z 30. rokov v európskom jazze a v hudbe využívali prvky paródie.
Druhá generácia slovenských jazzových hudobníkov (J. Hajnal, D. Húščava, P. Lipa, G. Jonáš, Ľ. Tamaškovič, V. Valovič, C. Zeleňák) má vo svojom východiskovom smerovaní osobité postavenie, pretože hudobníci hľadajú inšpiráciu v nových žánrovo-štýlových okruhoch, ktoré sa v slovenskom jazze dovtedy buď vôbec neuplatnili, alebo aspoň nie v takej miere. Išlo najmä o blues (P. Lipa), jazzrock (V. Valovič, C. Zeleňák), free jazz (G. Jonáš, Ľ. Tamaškovič), moderný jazz s využitím modálneho typu improvizácie (J. Hajnal, D. Húščava, G. Jonáš, Ľ. Tamaškovič).
