V seriáli 'K histórii slovenského jazzu' sa budeme stretávať s textom obšírnejšie spracovanej histórie slovenského jazzu. ktorý napísala Doc. Yvetta Kajanová, PhD.. Približne v desiatich dieloch tu budú spomenuté najdôležitejšie mená a udalosti, ktoré sa v historickom kontexte úzko spájajú so slovenskou jazzovou scénou.
V polovici 50. rokov sa viedli diskusie o tom, či počúvame „jazz“ alebo „džez“. Až do obdobia konsolidácie sa používal dvojtvar tohto slova, čo v 50. rokoch jazzmeni odôvodňovali odlíšením od tanečnej produkcie, ktorú nazývali džezom, na rozdiel od koncertnej umeleckej produkcie označovanej ako jazz. Samozrejme, že táto diferenciácia bola zavádzajúca a fungovala len ako dobová argumentácia pre mnohých hudobníkov a fanúškov, ktorí sa s týmto riešením vnútorne nestotožnili. Vnímali jazz ako nadnárodné a teda v istom zmysle internacionálne umenie, neustále pokračujúce v procese syntézy s rôznymi kultúrami. To však nevylučuje integrovanie jazzu do národnej kultúry s osobitými prvkami, skôr naopak, je to len pokračovanie syntetického procesu, v ktorom jazz vznikal v kolíske jazzu v USA. Do istej miery prijatie fonetického pojmu „džez“ symbolizovalo udomácnenie sa jazzu na Slovensku a jeho akceptovanie národnou kultúrou, ale súčasne aj kultúrno-politický tlak establishmentu. Až od polovice 70. rokov do r. 1989 redakcie v novinách a časopisoch striehli na dôsledné používanie tvaru džez, dovtedy sa v článkoch vyskytoval dvojtvar (napr. v r. 1966 vyšiel Jazzový slovník I. Wasserbergera, ŠHV Bratislava, hoci v r. 1963 vyšla publikácia Tradícia džezu od V. Franchiniho, SVKL Bratislava, r. 1964 Kapitolky o džeze I. Poledňáka, Osveta Bratislava, r. 1968 Kniha o jazze od J. E. Berendta, Supraphon Bratislava). V slovenskej televízii sa od 70. rokoch objavovalo slovo „džezový“ a súčasne „jazz“ (režisér J. Novan, dramaturg I. Wasserberger), na čo používali argumentáciu, že tvar slova v prídavnom mene je skutočným „slovenským“ novotvarom, kdežto jazz je prebrané slovo z angličtiny. Pravdou je, že i na plagátoch Bratislavských „džezových“ dní sa v tomto období objavoval onen novotvar. Zaujímavé je, že tento istý problém sa objavil ako istý anachronizmus v polovici 90. rokov, keď sa znova stali aktuálnymi otázky identity a integrity druhov a štýlov do národnej kultúry v súvislosti so vznikom Slovenskej republiky. Po roku 1989 sa totiž znova zavádza slovo jazz a v médiách sa uplatňuje opätovne dvojtvar.
Hudobný priemysel na Slovensku po vojne bol v súkromných rukách a len v začiatočnom štádiu vývoja. Jedinou značkou, na ktorej vychádzali v 60. rokoch prvé slovenské jazzové nahrávky bol český Supraphon a jeho bratislavská pobočka (sampler LP Československý jazz 1962, 1963, 1964, 1965, Supraphon, LP Jazz na koncertním pódiu, Supraphon 1962). Prvou slovenskou jazzovou dlhohrajúcou platňou bola LP Dobre sme sa oženili L. Gerhardta, ktorú vydal Supraphon roku 1969. Skutočne prvé jazzové snímky však realizovali slovenskí hudobníci v Slovenskom rozhlase (swingové snímky v 40. rokoch - Tanečný orchester bratislavských vysokoškolákov, 1947-49, Kolektiv 50 v r. 1955, 1956-62 Orchester J. Laifera bol zostavený pre nahrávania v Slovenskom rozhlase, tieto nahrávky predstavovali kompromisný model swingu a populárnej hudby, bopové nahrávky boli relizované Bratislavským jazzovým kvartetom L. Gerhardta v r. 1961, K. Ondreičku s Combom 4 v r. 1962). Nová situácia nastala až v 70. rokoch, keď došlo k vytvoreniu slovenského vydavateľstva Opus (1971, v tomto období realizoval albumy L. Déczi, L. Gerhardt, D. Húščava, G. Jonáš...). Toto na ďalšie obdobie (do r. 1989) monopolizovalo celý hudobný priemysel na Slovensku. Z dnešného uhla pohľadu realizovala prvá i druhá generácia do 70. rokov minimum nahrávok. Ak sa im aj podarilo vydať profilový album, výsledok často nezodpovedal skutočnej jazzovej profilácii hudobníka a jeho zameraniu na scéne, ale bol kompomisom medzi požiadavkou vydavateľa, médií a orientáciou umelca (napr. D. Húščava, J. Lehotský, A. Bouda).
Rodiace sa televízne vysielanie akceptovalo jazzovú hudbu koncom 50. rokov v prijateľnej komunikatívnej podobe v kompromisnom modeli swingovej a populárnej hudby (záznamy sú však až zo začiatku 60. rokov - napr. program Jazz pre dvoch - Tanečný orchester S. Pohanku, Z. Lonská, G. Hermélyová, 1965, réžia: Pribil Villy, Obczovsky Pauli), realizoval programy s tradičným jazzom (koncom 50. rokov - Dixieland S. Pohanku, Tradicionál club 1963, 1966). V polovici 60. rokov tu vystupovali aj predstavitelia moderného jazzu (Zádumčivosť – Kvinteto L. Gerhardta, Z. Lonská, 1964, réžia: D. Hanák, Jazzový koncert – Reduta kvartet z Prahy vo V klube v Bratislave, 1965, réžia: J. Novan, Kyrie eleison - Orchester G. Broma, 1967, réžia: Z. Havlíček). Najmenej jazzových programov sa realizovalo v 70. rokoch, postupne narastalo vysielanie od polovice 80. rokov (cykly Hudobné štúdio M, Džezové pódium, Džez pre všetkých, záznamy Bratislavských džezových dní), kvantitatívne bolo najbohatšie v poslednom desaťročí, kedy sa jazz dostáva aj do nehudobných magazínov a hudobných programov, ktoré nie sú výlučne orientované na jazz (napr. Štúdio kontakt, Bez fraku – J. D. Šošoka, 1997) a jazzových cyklov (Klub Rock – Pop – Jazz, Jazz pre všetkých, Cassovia jazz, Džezové pódium, Tajomstvá hudobných nástrojov), kupuje sa i zahraničná produkcia s filmami o jazze (C Bley, D.D. Bridgewater, J. DeJohnette, S. Grappeli, M. Nascimento, W. Shorter a i., redaktor: Beata Felová).
V Československom rozhlase v Bratislave sa odvysielala prvá jazzová relácia roku 1963 pod názvom Zo sveta jazzu (autor: I. Horváth).
