Máme za sebou okrúhly štyridsiaty ročník Bratislavských jazzových dní. Počas štyroch dní sa im podarilo odprezentovať široké hudobné spektrum rozrastajúceho sa jazzového sveta. Videli sme domáce i medzinárodné zostavy, začínajúcich hudobníkov aj legendy. Nabudúce sa bude oslavovať polstoročnica. Už teraz sa na to teším.
Bratislavské jazzové dni vždy patrili medzi koncertnú i spoločenskú udalosť roka. Okrem zážitkov z jazzových vystúpení plnia nemalú funkciu „stretávky po roku“ všetkých jazzovo pozitívne naladených hudobníkov i fanúšikov. Niekto hltá všetky koncerty a niekto takmer celý festival „prekecá“ pri poháriku. Je to v poriadku. Aj o tom sú Džezáky. Tohtoročnou novinkou rozširujúcou možnosti strávenia času na festivale bolo malé pódium v cateringovom foyer. Na ňom boli pripravené hudobné nástroje a sluchátka s priamym prenosom z hlavnej sály. Ktokoľvek z návševníkov s hudobnými sklonmi si tak mohol zapožičať basgitaru, gitaru, alebo klávesy a zadžemovať si naživo napríklad s Johnom Scofieldom, alebo Victorom Wootenom. Zaujímavý nápad. Poďme ale ku koncertom.
O otvorenie záverečného večera sa postaralo slovenské zoskupenie mladých jazzmanov s jednoznačným názvom Gajlík Hodek Oravec Ragan Group. Napriek ich statusu „mladej generácie slovenského jazzu“ nejde určite o žiadnych nováčikov na scéne. Všetci majú bohaté skúsenosti s pôsobením v rôznych domácich i medzinárodných formáciach. Klavirista Tomáš Gajlík pôsobí i ako producent, či dramaturg piešťanského jazzového festivalu, Dávid Hodek už dávno vyrástol z nálepky zázračného dieťaťa a je jedným z najuznávanejších bubeníkov našich krajov, trubkár Lukáš Oravec je laureátom ocenenia Esprit 2013 za najlepší jazzový album a kontrabasista Róbert Ragan ml. vedie vlastný projekt spájajúci viaceré hudobné štýly od jazzu, až po prvky RnB a Hip Hopu.
Na hlavné pódium Incheby si hudobníci pripravili štyridsať minútový set, ktorý odohrali bez prestávky medzi jednotlivými skladbami. Nadupané jazzové kompozície a výborné inštrumentálne výkony preniesli divákov do autentického newyorského klubu. Kvarteto sa predviedlo vlastnými skladbami i jazzovým štandardom. Rukopis jednotlivých autorov udával atmosféru skladieb, či už Oravcove nálady postbopu, alebo Gajlíkove moderné modálne „glasperovské“ harmónie. Silne jazzový úvod nedeľného večera.
Po prestávke zaplnil pódium do posledného miesta bigband Ed Partyka Jazz Orchestra. Táto medzinárodná zostava európskych hudobníkov je dieťaťom dirigenta, kapelníka, skladateľa a vizionára modernej big bandovej hudby menom Ed Partyka. Američan žijúci v Rakúsku bol dlhoročným členom Vienna Art Orchestra, spolupracoval s množstvom najvýznamnejších bigbandov a svoje aranžérske umenie učí na popredných európskych školách.
Úvod vystúpenia prišiel s nekompromisným nástupom rock-funkových bicích a všetkým muselo byť hneď jasné, že hudba tohto orchestra bude zniet inak, ako sme na big bandy zvyknutí. Sálou zazneli unikátne úpravy jazzových štandardov i Partykových autorských kompozícii. Moderný zvuk, jedinečný skladateľský i aranžérsky rukopis Ed Partyku určuje jednu z ciest vývoja dnešných jazzových orchestrov. Výborným inštrumentálnym výkonom dominoval nemecký tenor saxofonista Mark Wyand. V polovici programu sa k orchestru pridala charizmatická speváčka Julia Oschewsky, ktorá autorsky prispela i záverečnou skladbou.
Do vôd elektrického jazzového fusion preplavila inchebácku sálu ďalšia legenda z veľkej jazzovej gitarovej trojky Mike Stern. Vo svojom kvartete priniesol nemenej známych hudobníkov – dlhoročného spoluhráča, saxofonistu Bob Franceschiniho, dychberúceho bubeníka Keith Carlocka a skvelého hráča na basgitaru a elektrický kontrabas Chris Minh Dokyho. S imidžom večne usmiateho a pozitívne naladeného mladíka naštartoval svoje energiou nabité vystúpenie. V sále by mu určite len málokto hádal šesťdesiat jeden rokov. Typický chorusový zvuk gitary, okamžite rozpoznateľný rukopis harmonických postupov i melodického vedenia sóla, proste Mike Stern v celej svojej paráde. Energické kompozície sa dramaturgicky striedali s pokludnejšími skladbami, kde si Stern spieval linky svojich sól, či unizonové témy namiesto albumového Richarda Bonu. Novinkou však bol záverečný prídavok, kde si Stern zaspieval slávnu hendrixovku Red House. Diváci tak mali jedinečnú možnosť ochutnať novinku z čerstvého albumu Eclectic, ktorý vychádza náhodou práve dnes.
Pomyslenú hudobnú bodku za štyridsiatym ročníkom Bratislavských jazzových dní dostal za úlohu urobiť čarodej hlbokých tónov Victor Wooten. Najmladší z hudobného klanu Wootenovcov je považovaný za virtuózneho hudobníka posúvajúceho limity svojho nástroja. Preto nečudo, že sa v sále zrazu prudko zvýšila koncentrácia majiteľov basových inštrumentov.
Na pódium si zavolal Victor dvojicu svojich bratov, bubeníka Roy Wootena alias Futuremana a gitaristu Regi Wootena. Kvarteto doplnil klávesák Karlton Taylor. Z ingrediencii funku, swingu, jazzu, rocku, či až heavy metalu spoločne navarili Wootenovský hudobný guláš. Nechýbali exhibície nadľudských virtuozít, povestné otočenie sa pod vyhodenou basou, neskutočný zmysel pre time pri práci s looperom, či vzájomné slapovanie si na nástroje s gitarovým bratom Regim. Ten nezaprel spoločné gény pre vymýšlanie nezvyklých techník a na svojej bezhlavovej gitare predvádzal artistické príklepové i slapovacie sóla. Futureman si tentokrát nevzal svoj povestný perkusívny vynález Drumitar, obsluhoval sadu bicích, s kopákom otočeným blanou hore. Divákom, ktorým vyhovovala dramaturgia wootenovského programu a ostali aj v neskorých nedeľných hodinách v sále Incheby, bol dopriaty bonus v podobe záverečnej jam session so saxofonistom Bob Franceschinim. Veď ako by mal skončiť správny jazzový koncert, ak nie spoločným "džemom"?
B Stage
Posledný festivalový deň na B-stage vrcholila súťažná prehliadka Pódium mladých talentov Nadácie SPP koncertami poslednej dvojice súťažiacich. Ako prvá sa pódia ujala formácia Jazz&More vedená gitaristom Samuelom Marinčákom. Kolega po ľavej ruke pri prechode cez cateringovú zónu trefne poznamenal, či sa to náhodou na džezáky nevrátil Mark Whitfield. Marinčák sa rovnako ako v piatok Američan prezentuje gitarovým jazzom bensonovského strihu. Talentovaný gitarista svojou hrou a kompozíciami je tiež častokrát súčasťou AMC Tria, kde hrá kontrabas Martin Marinčák, otec gitaristu. V Marinčákovej hre cítiť, že nemá čisto jazzové korene, jeho prejav je však na úrovni, spolu s klávesistom Špinerom tvoria silný tandem.
Šiestou a poslednou zo šúťažných kapiel bolo bratislavské trio GrooveHub, po Janke Gavačovej druhý súťažiaci, ktorý sa predstavil i v tohoročnom Jazz START UP. GrooveHub veľa jazzu do svojej autorskej tvorby neabsorbovali, no ich inštrumentálny groove plný dobre nakomponovaných pasáži a prekvapivých kontrastov spĺňa vysoké kritéria. Aj v skromnom obsadení basa - bicie - klávesy má trio veľký jazz-rockový zvuk. GrooveHub je nadžánrová kapela, ktorá môže žať úspechy aj pomimo jazzového publika. Napokon, pre to všetko sa kapela nakoniec stala i ceľkovým víťazom súťažnej prehliadky a na džezáky sa vráti o rok - na hlavnom pódiu.
Festival sa na malom pódiu skončil vystúpením kvarteta Kavorka v Dubline žijúceho slovenského saxofonistu Petra Dobaia a jeho írsko-maďarsko-venezuelskej zostavy. Kapela hrajúca autorský repertoár sa v Írsku teší rešpektu najmä pre svoj originálny prístup k improvizácii - štvorica využíva repetitívnosť, prvky drum´n´bassu v rytmike a latinské cítenie venezuelského klaviristu Leopolda Osia, Dobaiov tenor saxofón zase čerpá z modálneho jazzu i ľudových stupníc. I keď treba povedať, že väčšina publika počas koncertu Kavorka už vyhliadala Wootena a jeho bratov, medzinárodnej štvorici sa podarilo elegantne uzavrieť džezáky na B stagei.
Foto: Rudolf Baranovič
Peter Baláž, Miroslav Bachura
