Keď mi v prvých mesiacoch civilizačného zoznamovania sa s bezprecedentnými celospoločenskými reštrikciami priateľ Julo Fujak posielal svoj nový projekt zdôrazňoval, že tentoraz sú v ňom polohy, ktoré by mohli osloviť aj mňa, hoci vie aký je môj vzťah k experimentálnejším žánrom. Táto jeho predpríprava bola veľmi sympatická, pretože zahŕňala dve základné premisy – tou prvou je vedomosť, že jeho produkcia vonkoncom nie je „ľahko stráviteľná“ a tou druhou je bytostné presvedčenie, že cesta k iným zvukovým horizontom je pre každého zásadne možná.
V zásade vychádzal z predpokladu širšej akceptovateľnosti zvukovo pestrého sledu najrôznejších výjavov na svojom aktuálnom hudobnom počine. Vzhľadom na moje pôsobenie v jazzovej publicistike si musel byť istý, že sa chytím, aspoň na jeho parafrázu Davisovej štýlovej periódy z prvej polovice 80. rokov. Tento predpoklad bol správny, zaujalo ma to, pričom som si uvedomil, že v rámci snahy o sprostredkovanie podobnej hudby verejnosti môžu práve takéto interaktívne zvukové koláže byť cestou k širšiemu publiku. Je ale možné poslucháča upútať nekonvenčnou kontextualizáciou rôznych, osobne preferovaných žánrov? Na albume kaleidosSONICope! (Hevhetia 2020) sa totiž nachádza pestrá škála prejavov, či už je to rap, progresívny a alternatívny rock, big beat, pesničková tvorba, zhudobnený žalm, nekonvenčný koncert pre dva klavíry a iné. (O štýlovej variabilite projektu svedčia aj hosťujúce osobnosti ako gitaristi David Kollar, Miloš Železňák, Peter Varsavik, saxofonisti Nikolaj Nikitin, Mikoláš Chadima, interpreti tzv. vážnej hudby mezzosopranistka Eva Šušková, hráč na akustickú gitaru Ondrej Veselý, speváci Braňo Jobus, Peter Štekláč a Jean-Michel van Schouwburg, alebo skladateľ elektroakustickej hudby Ján Boleslav Kladivo.) Všetko je samozrejme kaleidoskopicky defragmentované do malých celkov, tvoriacich tie pomyselné farebné sklíčka, pohybujúce sa pred našim zrakom, vytvárajúce vždy nové obrazce. Tento prístup jednak defiluje jeho hudobnú osobnosť, so všetkými preferenciami a inšpiráciami, ale zároveň ho aj demaskuje ako semiotika, neúnavne hľadajúceho stratégie k spojeniu odťažitej formy s pridaným obsahom. Nie každého by totiž bavilo neustále riešiť to, že niekto tomu čo robíš vytrvalo nerozumie. Niekto sa preto vydá cestou sebautvrdzovania v spoločnosti akceptujúcej vlastnú tvorbu (tu existuje nástraha nekritickej elitarizácie), iný zasa trpezlivo, pri každej príležitosti vysvetľuje, argumentuje, učí. Julo si na vysvetlenie vlastného hudobného jazyka necháva čas. On nepresviedča, nie je imperatívny, ale zároveň ani nepodlieha zvodom konformity. To je niečo z čoho nie je usvedčiteľný a práve toto jeho presvedčenie o význame vlastnej tvorby ma fascinuje. Z domácej diskografie je pre mňa samozrejme pohodlnejšie siahnuť po overenej zvukomalebnosti, ktorá dotvára môj interiér želanou kulisou. Pustiť si však súčasnú experimentálnu tvorbu znamená vyjsť z komfortnej zóny a klásť si otázky, ktoré majú neraz interpersonálny charakter – teda, prečo to niekto robí, keď predsa musí vedieť, že publikum schopné prijať takúto tvorbu je a zrejme aj bude menšinové. Keďže sa s Julom poznám už dlhšie a mám to privilégium môcť s ním viesť aj osobné rozhovory na túto tému, naskytá sa príležitosť aj pre čitateľa tohto portálu, dočítať sa viac o tom, čo čakať od jeho zvukovo-hudobného kaleidoskopu, ktorý nám má zakaždým ponúknuť niečo iné, nepredvídateľné.
MH: Jedným z argumentov, s ktorým som sa stretol pri vysvetľovaní kvalít experimentálnej, improvizovanej alebo komprovizovanej hudby je jej nepredvídateľnosť. Je pre teba prekvapenie rozhodujúcim kritériom kvality (ako pre poslucháča, ale aj skladateľa a interpreta)?
JF: Prekvapenie samo o sebe asi nie, veď to môže byť rovnako príjemné ako nepríjemné a nepredvídateľnosť je zaujímavá vždy len v kontexte toho ktorého druhu umenia, diela, hudby, filmu, literatúry a pod. Predvídateľnosť môže byť dôvodom nezáujmu a nezaujatia. Na druhej strane však v prípade niečoho, čo veľmi dobre poznám a mám overené časom ako čosi hodnotné, platí paradoxne Wittgensteinov postreh z jeho Rozličných poznámok: „aj keď stále znovu načúvam hudobnej skladbe“ – v ktorej podľa neho všetky „posunky“ poznám priam naspamäť, a viem, čo bude nasledovať – „i tak môžem byť nanovo niečím nečakaným v istom zmysle prekvapený.“ Každý z nás niečo podobné pozná, keď sa po čase vráti k hudbe, o ktorej si myslel, že má osvojenú a zrazu v nej nájde vzťahy a súvislosti, ktoré zostávali predtým skryté a tak ich v načúvaní znovu, no inak odkrýva.
MH: Na svojom aktuálnom CD pod hlavičkou sublabelu Hevhetie Hev-het Tune dokonca odporúčaš postup takzvaného random posluchu, teda náhodného výberu poradia skladieb, voleného nezávisle od pôvodného sledu nahrávky. Nevystavuje tento návod počúvania, danú nahrávku ešte väčšiemu riziku nezrozumiteľnosti?
JF: Nejde v ňom len o náhodný výber poradia rôznych 18 skladieb, komprovizácií, melodrám, a tzv. soundwalk zvukových nahrávok prostredia mesta, ale keďže som vnútorne rozčlenil každý track do ďalších dvoch až troch trackov, ide o nepredvídateľnú kombináciu až 44 rôznych sekvencií. Pritom ani ja ako tvorca, ani ako poslucháč, nemám pod kontrolou to, aká bude ich výsledná kombinácia. Rozhoduje o tom digitálny algoritmus modusu random, resp. shuffle v CD prehrávači, v laptope alebo v aplikácii spotify, ak sa v nej teda album vôbec ocitne, o čom, pravdu povediac, pri zderstve tejto internetovej platformy bohvieako nestojím. Riziko nezrozumiteľnosti? Neviem, stávam sa v tomto prípade vlastne jedným z poslucháčov a musím priznať, že tú radosť vždy z nanovo a nečakane vyskladaného hudobno-zvukového zvukobrazu si s rozkošou užívam.
MH: Možno túto algoritmickú variabilnosť projektu kaleidoSONICope! vnímať aj ako vedomé sa priznanie k tradícii podobných dynamík napríklad v tvorbe DADA, alebo tendencií surrealizmu?
JF: Určite nie vedomé. Veľmi vzdialene azda len pars pro toto k metóde vyťahovania slabík z klobúka pri tvorbe dadaistických básní. Inak kaleidoSONICope! nemá s týmito modernistickými avantgardami veľa spoločné, žijeme už v čase celého storočia po nich, v období dožívajúcej postmoderny a aktuálne aj koronamatrixu. Album som dokončoval počas tejto jari v čase izolácie a tvrdých reštrikcií so zvukovým majstrom Richardom Sabom (alias Jánom Boleslavom Kladivom), čo malo vplyv na finálnu dramaturgiu a selekciu jednotlivých úsekov. Viedol som o celej tejto bezprecedentnej situácii pomerne dlhé telefonické rozhovory jednak s ním, ako aj s inými priateľmi, s vydavateľom Janom Sudzinom, gitaristom Davidom Kollarom, multibrikolérom Davidom Šubíkom, alebo historikom Milanom Belejom, čo ma priviedlo aj k istej nekompromisnosti v riešení celého konceptu diela. Som im za to všetkým povďačný, Jánovi Sudzinovi za realizovanie mojej predstavy obzvlášť.
MH: Vo svojom hudobnom kaleidoskope sa odvolávaš na smerodajné inšpirácie, podpisujúce sa na tvojom muzikálnom idiolekte, teda na tvojom výsostne individuálnom jazyku. Nemáš niekedy aj pod tlakom verejnosti pokušenie vyjadriť sa tendenčnejšie, len v žánri, ktorý by bol povedzme bližšie hlavnému prúdu, pnapríklad formou jazzu?
JF: Necítim žiaden tlak verejnosti, ktorá moju hudbu poväčšine ani nepozná, nuž a tendenčné či konvenčné riešenia ma naozaj nelákajú. A propos, čo je dnes hlavný prúd, netuším. Možno ťa však prekvapí, že už dlhšie uvažujem nie o jazzovom albume – jazz má hrať ten, kto ho má dar vzkriesiť, povzniesť a transcendovať –, ale o čisto akustickom „unplugged“ sólovom albume mojich piesní: len spev a akustická gitara –, ktoré som napísal v priereze viac ako tridsiatich rokov pre naše zoskupenia Teóriu Odrazu, Otras či Ne:bo:daj ako aj pri iných príležitostiach. Akési vlastné covery na spôsob neskorého Johnnyho Casha, pričom v nich nevylučujem ani jazzový kolorit. Keďže som sa ocitol už vo vekovej kategórii 50+, hlas mi po všetkom odžitom náležite zamatovo zhrubol (smiech).
MH: Predošlá otázka vychádza z toho, že o tebe viem, ako si vážiš aj vyslovene populárnych interpretov a skladateľov ako Prince, Paul McCartney či dokonca AC/DC a zároveň poznám tvoju genézu vychádzajúcu z kysuckej alternatívnej scény. Môže sa stať, že na tomto mieste budem ešte recenzovať album Jula Fujaka, ktorý bude napríklad prekypovať predvídateľnými groovmi, rozvíjaním harmonických štruktúr a jasnou konštrukciou? A nebol by práve takýto počin ultimatívnym prekvapením, možno aj pre teba samého?
JF: To sa, myslím, nestane – fázu podobného chcenia byť predvídateľne „jasný“ či čitateľný, mám dávno za sebou. Rád rozvíjam bohaté harmonické štruktúry, ale azda paradigmaticky iného typu, ktoré však niekedy o. i. presahujú tónový rámec smerom k sound artu, či sonic artu, teda zahŕňajúc fascinujúci svet zvukovej semiosféry, ktorá nás všade obklopuje. Čo sa napokon odzrkadľuje v posledných rokoch vo vytváraní mojich hudobno-zvukových pohľadníc, alebo zvukových sôch v site-specific hudobno-intermediálnych projektoch .
Keď sme pri populárnej hudbe, na úplnom začiatku kaleidoSONICope! bol, mimochodom, dávnejší výrok Mariána Vargu, že tzv. Biely dvojalbum The Beatles nie je celkom pochopený, pretože podľa jeho názoru predstavuje de facto kaleidoskop rôznych žánrov a štýlov popu v širokom diapazóne od začiatku 20. storočia až po zrod hard rocku na konci 60. rokov... To bol počiatočný impulz a tak som siahol som do osobnej „mytológie“ vlastného hudobného príbehu, do minulosti k môjmu obdivu k fusion, alternatívnemu a progrocku, potom k tvarom iných piesní až k melodramatickým sekvenciám s poéziou Petra Milčáka, Daniela Pastirčáka či próze niekdajšieho kysuckého punkera Jara Klusa, alebo k aktuálnemu improvizačnému dialógu dvoch klavírnych krídiel s Martinou Janegovou. To ako sa zmysluplne vymedzené úseky týchto vzájomne kontrastných žánrov napokon vďaka digitálnej technológii vyskladajú do zakaždým inej mozaiky, to by mohlo byť tým ultimatívnym prekvapením... – verím, že takým bude aj pre poslucháčov tohto CD.
Poznáš projekt Johna Zorna „Cobra“? Môj kaleidoSONICope! je v istom zmysle pomaly sa plaziacou „kobrou“...
JÚLIUS FUJAK (1966) – skladateľ nekonvenčnej hudby, estetik a multiinštrumentalista, zakladateľ alternatívnych rockových skupín Teória Odrazu a Otras, Kysuckého komorného orchestra, umelecký vedúci zoskupenia komprovizovanej hudby tEóRia OtraSu a akustického tria Ne:bo:daj. Koncertoval a prednášal v mnohých štátoch Európy a USA, jeho diela a rôzne intermediálno-hudobné projekty boli uvedené, resp. odvysielané aj v Brazílii a Číne. Spolupracoval s hudobnými telesami The California EAR Unit, Palinckx, The Earthieves, ako aj s plejádou významných hudobníkov, resp. skladateľov ako Jon Rose, Amy Knoles, Veryan Weston, Franz Hautzinger, Zsolt Sörés, Jean-Michel van Schouwburg, Vladimír Merta, Mikoláš Chadima, Jan Kavan, Milan Adamčiak, Marián Varga, David Kollar, Jana Lewitová, Zdenek Plachý, Gabriela Vermelho, Zuzana Homolová, Ján Boleslav Kladivo, Peter Katina, Braňo Jobus a i.
Jeho diskografia obsahuje viac než dvadsať CD a DVD titulov vydaných v našich (Hevhetia, Vlna, Animartis) i zahraničných vydavateľstvách (Kunstradio Wien, Globus International, Český rozhlas Praha). Je autorom viacerých knižných publikácií a odborných textov o hudobnej estetike a existenciálnej semiotike kultúry a súčasného umenia vydaných u nás i v zahraničí. Od roku 2001 aktívne participuje na svetových hudobno-semiotických kongresoch (ICMS v Imatre, Lyone, Ríme, Krakove, Louvaine a Kluži) v rámci projektu Music Signification prof. Eera Tarastiho.
Zároveň sa už viac ako dvadsať rokov venuje organizovaniu nekonvenčných umeleckých podujatí, komorných cyklov a festivalov, o ktorých nedávno vyšla publikácia „Hermovo ucho v Nitre & PostmutArt: 2 dekády oného umenia v Nitre (1999 – 2019)“ (FF UKF 2020).
https://hc.sk/o-slovenskej-hudbe/osobnost-detail/2939-julius-fujak
