Oscar Peterson - zosobnené jazzové piano

Oscar Peterson - zosobnené jazzové piano
jazz.sk

Oscar Peterson – pravdepodobne jeden z najznámejších a najpopulárnejších džezových klaviristov. Stal sa senzáciou hneď ako sa koncom 40tych rokov objavil na scéne rodnej Kanady, odvtedy Peterson svojou hrou neprestával udivovať medzinárodné publikum.

Jeho nespočetné nahrávky, kde ho môžeme počuť ako lídra, zdôrazňujú jeho brilantnú techniku a jeho mimoriadny improvizačný talent. A niektorí mohli zažiť Petersonov doprovod velikánov ako napr.  Louis Armstrong, Billie Holiday, Ella Fitzgerald či Dizzy Gillespie, alebo v all-star show  producenta Normana Granza "Jazz at the Philharmonic".

Je evidentné, že ste počúval Arta Tatuma, Teddyho Wilsona a Nata Colea. Spomínal ste tiež Hanka Jonesa aj keď podľa môjho menej sofistikovaného sluchu ho vo vašej hre počuť menej.

Hej, Hank nie je až taký evidentný, pretože si myslím, že Hank je osobitý pianista Je to typ pianistu ktorý sa priplazí zozadu a prepadne vás bez toho aby ste vedeli, že na vás vôbec niekto útočí. Ale naučil som sa od Hanka veľa a rád som ho počúval ako doprevádza Ellu na koncertoch. Samozrejme, Tatum ako aj Teddy Wilson ma vedeli ich hrou vystrašiť. Ale stali sme sa blízkymi priateľmi. Verte alebo nie, veľa som sa naučil o ich prístupe k nástroju už len cez spoločné rozhovory.

Môžete popísať ako počúvať Tatumovu hru?

Ak mám byť úprimný, pre mňa to bola poučná skúsenosť. Kedykoľvek som počul Arta hrať, bol to spôsob počúvania - nie ako pristupoval celkovo ku skladbe, ale skôr k samotným segmentom každej skladby, ako zaobchádzal s rôznymi časťami skladieb. Môžete si vypočuť celé vystúpenie a povedať: „Je to brilantné, je to úžasné“ ale pre mňa to bola skúsenosť ako zaobchádzal s bridgemi, s vnútrom skladby. Jeho intrá a konce, ako z toho vedel vybrusliť. Toto sú všetko tie maličkosti ktoré som sa od neho učil keď som ho počúval.

Takže ste absorboval jeho proces myslenia.

Áno. Vždy som Arta obdivoval, hlavne čo sa týka harmónie. Otravovalo ma, že väčšina recenzentov a kritikov riešili jeho techniku. A to ma až tak neoslovovalo, pre mňa je technika niečo čo zdokonaľujete a takmer každý môže rozvinúť techniku. Ale dôležitejší je harmonický cit ktorý mal a spôsob akým používal techniku pre pohyb v harmónii.

Vaše trio s basistom Rayom Brownom a gitaristom Herbom Ellisom bolo legendárne. Ako dlho trvalo, kým toto zoskupenie - ktoré znie tak neskutočne prirodzene, akoby ste spoločne dýchali - dosiahlo takúto uvoľnenosť?

Ak mám byť úprimný, povedal by som, že asi po šiestom verejnom vystúpení. Pretože jedna vec je keď to funguje v skúšobni, ale musíte byť schopný preniesť to aj pred publikum, nie? Na verejnosti prichádza počas hrania iný faktor.

Nakoľko interaktívne bolo toto trio? Bolo to Oscar Peterson Trio, ale do akej miery, impulzy ktoré vám ponúkali Ellis a Brown ovplyvnili váš prístup k jednotlivým skladbám? Bol to kolektívny proces?

Osobne Herbie a Ray ma v prvom rade ovplyvnili rytmikou, akou ku skladbe pristupovali a tiež harmonickým obsahom. Potom sme sa museli pozrieť na sóla a čo si vyžaduje samotná skladba. Ak to bola skladba ktorá primárne slúžila ako môj showcase, sólisticky sa na nej nepodieľali. Ale pri skladbách kde mali priestor pre sóla, vznikol dialóg medzi nami troma.

V knihe A Jazz Odyssey ste veľa hovoril ako sa pripravujete na sólo hranie, ale nenašiel som, že by ste spomenul aké je to hrať sóla tvárou v tvár triu. Je to iný level satisfakcie?

Rozdiel nie je v uspokojení, ale v slobode. A nemyslím to sarkasticky. Keď hráte v skupine, ste si stále vedomý čo robia ostatní dvaja, traja štyria (alebo koľkokoľvek hráčov) a ako prispievajú k vášmu hraniu. Takže keď hrám sám celý svet sa mi otvorí, a nemusím sa o nič starať... Keď chcem niečo v danom momente harmonicky alebo rytmicky zmeniť, nemusím sa obávať, že niekoho zo skupiny prekvapím. Máte všetko otvorené. Sólové hranie  je čisto vaša zodpovednosť a vyžaduje si iný prístup. Je to len o mne. Je to len ja, ja a znovu ja (me, myself, and I). To je najlepšie ako to viem opísať.

Na koncertoch série Jazz at the Philharmonic, keďže šlo o šou, hudobne ste sa museli pohybovať v určitých obmedzeniach. Ale zároveň v týchto mantineloch vznikal istý druh kreativity. Všeobecne, z vašej perspektívy, do akej miery vás kreatívne uspokojovala spolupráca na sérii Jazz at the Philharmonic, v čase vášho najväčšieho umeleckého rastu?

Povedzte mi. Kde môžete každý večer stretnúť hráčov najväčšieho kalibru s ktorými si môžte aj zahrať? Takže z tohto nápadu to vzišlo. Rôzni hráči mali svoje noci. Myslím, že v knihe spomínam tú noc keď mal  Sonny Stitt svoju noc niekde v Škótsku, keď mu po príchode do autobusu všetci tlieskali, vrátane Elly. Iné noci to bol Roy Eldridge, potom J.J. Johnson, alebo Bill Harris alebo Flip Phillips. To je to, čo mi to prinieslo.  Bola to šanca hrať so všetkými týmito velikánmi a spraviť všetko pre to aby som im pomohol hrať lepšie ako si vôbec mysleli že dokážu vôbec zahrať. Počul som Dizzyho a Roya ako prišli po sólach za rytmikou a povedali: „Viete čo je vtipné? Vy sa nás snažíte prevalcovať“. Užívali si každý moment, pretože my sme sa snažili utkať im ten najlepší koberec na svete, aby sa po ňom mohli prejsť.

Aký je celkový prístup, ktorý sa snažíte priniesť na pódium?

Mám v skupine dohodu a je to o tom, ako seriózne berieme hranie... Povedal som to chalanom a oni to berú. Povedal som: „Ak skutočne necítite, že dnes chcete hrať, nevstupujte na pódium. Ak naozaj nechcete hrať, nehrajte. Ak to znamená, že budem musieť hrať ten večer sólovo, ja sa o to postarám – bude to sólový koncert. Ľudia zabúdajú, že pochádzam z Montrealu a že sme nemali možnosť vidieť veľkých hráčov tak často, ako by sme chceli a bol som naozaj po ich hudbe hladný. A bolo zopár takých, ktorí prišli do Montrealu a my sme si našetrili peniaze a išli si ich vypočuť a oni to odflákli. Bolo to najväčšie sklamanie na svete. Radšej by som prestal hrať ako spôsobiť niečo také publiku. Keby sa ukázalo, že sa im moje vystúpenie nepáči, je to ich právo. Ale ak ja viem, že som naozaj v tú noc spravil všetko čo som mohol, je to presne to, čo žiadam od svojej skupiny. To je spôsob akým pracujeme.

preklad: Michaela Gerhardová

Galéria

Oscar Peterson - zosobnené jazzové piano
Oscar Peterson - zosobnené jazzové piano

 

 

Ďalšie články

Soundtrack k môjmu životu – John Patitucci: Mistura Fina
Číra esencialita Brazílie a vrcholného hudobného majstrovstva. Dokonalé prepojenie zdanlivo...
November plný hudby
V sychravých novembrových dňoch ponúkame niekoľko zaujímavých tipov na sériu koncertov klasickej...
Sedem dní zo života Konstantina Ilievského
Pohľad klasického interpreta na jazzovú hudbu – takto stručne možno charakterizovať debutový album...
Prvý spomedzi veľkých – odišiel Quincy Jones
Nečakal som, že „dušičkový víkend“ poznamená správa o odchode jedného z najväčších hudobných...